Spolupráca rodičov a školy? Nedajte sa vysmiať. Táto tabuľka na dverách Základnej školy v Ivanke pri Dunaji hovorí sama za seba. „Riaditeľstvo ZŠ žiada všetkých rodičov, aby rešpektovali ZÁKAZ VSTUPU DO BUDOVY ŠKOLY pred vyučovaním, cez prestávky i po vyučovaní…“ FOTO SME – SOŇA REBROVÁ
e s rodičmi príliš nehrnú – najčastejšie z obavy, že by im príliš zasahovali do chodu školy.
Samozrejmosť, ktorá nie je samozrejmosťou
Je zaujímavé, že väčšina ľudí pritom považuje ich spoluprácu za samozrejmú. Už vo februári 1996 vláda prijala princípy štátnej rodinnej politiky, kde sa v stati o výchove detí a mládeže píše: „Z hľadiska účinnej výchovy je spolupráca rodiny a školy nevyhnutná. Na podporu užšej spolupráce medzi nimi štát vytvára podmienky pre vzdelávanie učiteľov a tiež podmienky pre väčšie uplatnenie partnerského vzťahu rodiny a školy.“ Aké, sa tu bližšie nešpecifikuje.
Aj Viera Rosinová zo sekcie základných a stredných škôl ministerstva školstva si myslí, že vzťah medzi rodičmi a učiteľmi nie je stále stopercentne partnerský: „Väčšinou rodič zvesí hlavu, nič nepovie a ide ďalej, len aby jeho dieťa malo pokoj.“
Z formálnej spolupráce rodičov so školami však viní i dnešný životný štýl. „Ľudia sa naháňajú za prácou, za peniazmi, čas si nájdu na seba len sporadicky. Puto medzi rodičmi a školou existuje, ale je viditeľné až v tých najakútnejších prípadoch.“
Dodáva, že za bývalého režimu „mali učitelia body za všetku prácu navyše, a tie sa im potom prejavili na výplate. Dnes to tak nefunguje“.
Školy – komunitné centrá
Vo filmoch zo zahraničia často môžeme vidieť, ako rodičia pečú so svojimi deťmi koláčiky do školy, s nadšením sa vyberajú na exkurzie či výlety organizované školou, samozrejmosťou sú divadelné predstavenia detí pre rodičov, ktoré s nimi nacvičujú učitelia.
Školy sa tam stali centrami komunitného vzdelávania – sú otvorené každému aj nad rámec bežnej prevádzky, okamžite a kvalitne vedia reagovať na potreby obyvateľov štvrte, mesta alebo obce, ktorým ponúkajú vysoký štandard služieb a pritom sa neustále snažia vylepšiť. Začiatky premeny škôl na komunitné centrá sa datujú od roku 1935. Vtedy sa v americkom meste Flint rozhodli, že začnú používať školy hlavne na vzdelávacie, kultúrne, rekreačné, zdravotné a sociálne ciele. Ľudí myšlienka tak zaujala, že sa komunitné vzdelávanie rozšírilo v priebehu niekoľkých rokov do celého sveta.
Výskum potvrdil zaujímavé veci
Hoci sa naše školy ešte nestali centrami komunitného života, ani veľmi nespolupracujú s rodičmi či širokou verejnosťou, šanca na zmenu tu je.
Rodičom aj učiteľom totiž záleží na výchove detí oveľa viac, ako sa hovorí. Potvrdil to výskum spolupracovníčky Inštitútu pre verejné otázky Barbory Vajnerovej. V rámci projektu Výchova na Slovensku dnes alebo ďalej zajtra formou dotazníka oslovila takmer 4000 rodičov, žiakov a učiteľov základných a stredných škôl. Prieskum prekonal všetky očakávania, keď trojnásobne prekročil obvyklú návratnosť – vrátilo sa až 83 percent dotazníkov!
„Ak sa nazdávate, že rodičia nemajú názor na to, čo sa deje s ich deťmi počas dňa, že ich záujem sa obmedzuje na známky a poznámky, ktoré nosia domov, mýlite sa,“ hovorí Barbora Vajnerová o výsledkoch prieskumu. (pozri Prieskum o rodičoch, žiakoch a učiteľoch…)
„Až 86 percent oslovených rodičov má veľmi jasný názor na trojuholník dieťa – škola – rodina. Rodičia majú záujem o spoluprácu so školou. Pociťujú ju však ako nedostatočnú, lebo na ňu majú málo možností.“
SOŇA REBROVÁ
