Šéfka ukrajinskej opozície Júlia Tymošenková sa pokúša zabrániť policajtom zbúrať stanové mestečko, ktoré si v septembri pred prezidentským úradom v Kyjeve postavili demonštranti. FOTO - TASR / AP
Delegácia tohto zoskupenia doručila 25. septembra Leonidovi Kučmovi rezolúciu demonštrantov v centre Kyjeva, ktorí protestovali 16. septembra. Rezolúcia ho vyzýva, aby „pre dobro národa podal demisiu“, a okrem iného sa v nej píše: „Počas vášho pôsobenia na čele štátu počet obyvateľov Ukrajiny klesol o 4 milióny osôb; 6 miliónov Ukrajincov sa potĺka po svete ako najvykorisťovanejšia pracovná sila na kontinente. Počas vášho panovania sa zničili zdroje rozvoja našej krajiny.“
Putin či Lukašenko? Jeľcin!
Prestrašený Kučma napokon demisiu nepodal. Otriasol sa a vyhlásil: „Nikdy neustúpim pred nátlakom ulice. Do funkcie ma zvolilo šestnásť miliónov Ukrajincov a ja ich nemôžem sklamať.“
Leonid Kučma vie, že ak sa mu nepodarí udržať pri moci, bude sa možno musieť zodpovedať pred súdom za vlastné prechmaty i zločiny. Tuší, že ani on, ani jeho príbuzní si neudržia v Ukrajine majetok, postavenie a vplyv.
Donedávna ešte netušil, aký scenár na upevnenie moci použije. Mohol si vybrať z dvoch: buď sa pretransformuje na ukrajinského Putina, alebo sa stane ukrajinským Lukašenkom. A zdá sa, že po utíchnutí nedávnych demonštrácií túto dilemu vyriešil. Politickí pozorovatelia sa nazdávajú, že sa chce stať ukrajinským Jeľcinom. Vzdá sa moci pod podmienkou, že mu opozícia zaručí relatívnu beztrestnosť. Iba ak získa hodnoverné záruky, bude ochotný rozpustiť parlament a vyhlásiť predčasné parlamentné a prezidentské voľby.
Analytici predpokladajú, že v takom prípade sa jasným víťazom volieb stane opozícia. A tá potom vytvorí vládu a z nej vzíde aj nový prezident. Bude ním podľa predpokladov bývalý premiér a reformátor, „ukrajinský mesiáš“ Viktor Juščenko.
Jedenásť rokov po
Ukrajina nedávno oslávila jedenáste výročie nezávislosti. Nepotvrdili sa predpovede väčšiny domácich i zahraničných politológov, ktorí prorokovali, že sa štát po oboch stranách Dnepra po niekoľkých rokoch rozpadne. Rozbuškou mal byť rozpad ekonomiky a odstredivé záujmy najväčších etnických skupín - najmä ruskej väčšiny na východ od Dnepra.
Vytvorila sa spoločnosť ľudí, ktorí sa nazývajú Ukrajincami a viac či menej akceptujú svoj štát bez ohľadu na etnický pôvod. Mladým štátom však neprestajne otriasajú krízy. Ekonomické i politické.
Na Ukrajine je predstaviteľom moci prezident volený na päť rokov. Vymenúva a odvoláva ministrov a gubernátorov. Je hlavným veliteľom ozbrojených síl; vymenúva šéfov najdôležitejších štátnych úradov. Prezident má oveľa väčšiu moc ako slabý parlament. Ten je roztrieštený na veľký počet malých strán a ich frakcií. Ukrajinská ústava je skonštruovaná tak, že prezidenta možno iba veľmi ťažko zbaviť úradu ústavnou cestou.
Klany a politici
Veľký politický vplyv majú tri najmocnejšie klany: dnepropetrovský klan Viktora Pinčuka prepojený s prezidentom Kučmom, klan prepojený so sociálnodemokratickou stranou Ukrajiny, na ktorého čele stojí šéf Kučmovej administrácie Viktor Medvedčuk, a donecký klan, ktorý má podhubie v Strane ukrajinských regiónov. Okrem nich existuje ešte asi dvadsať menších klanov.
Tieto klany si rozdelili najväčšie priemyselné odvetvia, privatizovali najvýnosnejšie fabriky. V ich rukách sú aj prakticky všetky súkromné médiá. To všetko, pochopiteľne, vplýva na politiku. Klany majú bezprostredný vplyv na riadenie štátu, najmä prostredníctvom prezidentovej administratívy, ktorá je vlastne paralelnou vládou. Vysúvajú do politickej arény svojich premiérov, ministrov, šéfov centrálnych inštitúcií a štátnych úradov. Dôsledkom toho je katastrofálna korupcia.
Patrónom celého tohto systému je sám prezident Kučma. Rozumie jeho pravidlám a akceptuje ich. Verí, že jeho oligarchovia mu garantujú nielen osobnú bezpečnosť, ale aj majetok jeho rodiny. Ak sa niektorý z klanov vzprieči, prezident obyčajne ustúpi. Takýto systém torpéduje všetky pokusy o modernizáciu Ukrajiny a znemožňuje jej rýchlejší rozvoj.
Mesiáš alebo zradca?
Hlavnou postavou opozície je bývalý premiér Viktor Juščenko. Jeho proreformná strana Naša Ukrajina získala v posledných voľbách najviac hlasov. Nepodarilo sa mu však vytvoriť v parlamente väčšinu, odmietol spolu s blokom Júlie Tymošenkovej podporu komunistov, ktorí hlásali proruskú politiku a odmietali vstup do NATO a Európskej únie. Juščenko zvažoval aj vytvorenie veľkej koalície s prezidentovou stranou Za jednotnú Ukrajinu. Kučmov šéf administratívy Medvedčuk sa však takejto alternatívy zľakol. Kúpili desiatich Juščenkovych poslancov a získali tak v parlamente (450 kresiel) minimálnu väčšinu - 226 kresiel.
Predsedom parlamentu sa stal prezidentov muž Volodymyr Lytvyn, prepojený s administratívou prezidenta. Tento neúspešný boj charizmu Viktora Juščenka do značnej miery oslabil. Ešte pred troma rokmi bol úžasne populárny. Považovali ho za stelesnenie poctivej politiky, za liberálneho reformátora, ktorý dokáže obmedziť moc klanov a uskutočniť dôslednú reformu ukrajinskej ekonomiky. Neúspešná politika zákulisného vyjednávania však nimbus záchrancu Ukrajiny poriadne naštrbila aj v očiach jeho politických spojencov. Otvorene ho obvinili aj zo zrady.
Driečna Júlia a jej spojenci
Výraznou postavou opozície je aj Júlia Tymošenková, vedúca strany Baťkivščyna (Otčina). V roku 1999 sa stala podpredsedníčkou vlády Viktora Juščenka. Tejto vláde sa v priebehu dvoch rokov podarilo presadiť daňovú reformu, vymôcť dlhy od najväčších privatizérov - neplatičov splátok, zabezpečiť pravidelné vyplácanie miezd a dôchodkov, obnoviť platbyschopnosť Ukrajiny, čo umožnilo oživenie spolupráce so Svetovou bankou a Medzinárodným menovým fondom. Juščenko pridelil Tymošenkovej aj sektor energetiky: fešná Júlia hneď po prevzatí úradu podviazala zisky oligarchov z poplatkov za tranzit plynu, obchod s naftou a spravovanie energetických sietí. Kučma ju (na nátlak Medvedčuka a podpredsedu parlamentu, ktorý kvôli Tymošenkovej prišiel o nezákonné príjmy z energetiky) prinútil podať demisiu. Na krátky čas ju po falošnom obvinení preventívne uväznili. Krátko po jej demisii napriek protestu, ktorý podpísali 3 milióny voličov, odvolal Kučma aj Juščenkovu vládu. Premiérom sa stal Kučmov človek Alexander Kinach, predseda Zväzu ukrajinských priemyselníkov a podnikateľov. Nekompromisnú Tymošenkovú dnes mladí Ukrajinci zbožňujú viac ako hociktorú z hviezd populárnej hudby.
Zvláštnou figúrkou antikučmovskej opozície je šéf Komunistickej strany Petro Symonenko. Je to muž, ktorému demokrati neverili a ktorý svoje názory formuluje veľmi ostro. Spolu s Júliou Tymošenkovou a šéfom socialistov Olexandrom Morozom sa stal nielen hovorcom opozície pri vynútenej návšteve u Kučmu, ale aj jedným z iniciátorov obsadenia štúdia štátnej televízie 23. septembra, tesne pred vysielaním zmanipulovaného spravodajstva o protestoch proti Kučmovi. Symonenkovi, Tymošenkovej i Morozovi hrozí strata poslaneckej imunity a trestné stíhanie.
Všetci však vedia, že prípadné odsúdenie by z nich urobilo ľudových hrdinov.
Špinavé ruky
Na Ukrajine podľa všetkého nemožno očakávať revolučné zmeny. Situácia pripomína skôr remízu, ale na politickej šachovnici sa už rozostavujú figúrky na ďalšiu partiu medzi vládnou mocou a opozíciou.
Mnohí kritizujú Viktora Juščenka, že dodnes jasne nepovedal, na ktorej strane vlastne stojí. Počas vynútenej audiencie u Kučmu aj pri obsadení televízie zastupoval jeho stranu Naša Ukrajina poslanec Kurij Orobec. Viacerí politickí komentátori však tvrdia, že Juščenkovo lavírovanie je tou najlepšou taktikou. Keď Kučma odmieta dialóg s opozíciou, Juščenko podporuje demonštrantov. Keď sa Kučma rozhodne vyjednávať, Juščenko nátlak podviaže. Ukazuje sa, že práve takto dokáže prinútiť Kučmu k tým najväčším ústupkom.
Ak predseda parlamentu Volodymyr Lytvyn podá demisiu, bude to znamenať, že Kučma sa rozhodol pre kompromis. Ak po Lytvynovi podá demisiu aj Viktor Medvedčuk, všetci budú vedieť, že Kučmovi sa podarilo vyjednať s Juščenkom akýsi jeľcinovský model záruk bezpečnosti pre seba a svojich najbližších po prípadnej demisii. Ak sa tak stane, Kučma vypíše predčasné parlamentné i prezidentské voľby.
Radikálna opozícia s takýmto kompromisom nesúhlasí. Všetci vedia, že Leonid Kučma má špinavšie ruky ako Jeľcin, o jeho kamarile ani nehovoriac. Na druhej strane: takýto kompromis by možno podporili aj najmocnejšie klany oligarchov. Zdá sa, že tretí scenár, medzi putinovským a lukašenkovským variantom, je najprijateľnejší nielen na domácej scéne, ale aj v Moskve a vo Washingtone.
EUGEN GINDL
(Podľa zahraničných prameňov)
