Banálna historka – obraz s Egonom Bondy – je jedným z tých, ktoré vzbudili pohoršenie na výstave Madona v slovenskom výtvarnom umení v Nitrianskej galérii. Návštevníci sa mylne domnievali – a niektoré médiá ich v tom utvrdili – že ide o Madonu dojčiacu starca, namiesto Ježiška. Obraz je však paralelou k pôvodne rímskemu príbehu dcéry, ktorá dojčí vo väzení hladujúceho a na smrť odsúdeného otca. Tému často preberali stredovekí majstri. Na malej snímke je dielo lombardského renesančného maliara Bernardina Luiniho Kresťanská láska.
Stanislav Bubán sa narodil 6. mája 1961 v Sečovciach. V rokoch 1980 – 1986 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1995 pôsobí na škole ako odborný asistent, učí kresbu aktov. V roku 1996 získal cenu Ex Aequo na XIII. trienále súčasnej slovenskej grafiky v Štátnej galérii v Banskej Bystrici. Má za sebou viac ako desiatku samostatných výstav doma i v zahraničí. Až do minuléha roka ho zaraďovali medzi radikálnych abstrakcionistov. Teraz sa venuje figuratívnej maľbe. Svoje diela tvorí technikami starých majstrov.
Stano Bubán so svojím obrazom Režisérka. „Bolo pre mňa dôležité ukázať, že medzi ľuďmi by malo ešte existovať podanie pomocnej ruky,“ hovorí o obraze. Hlavný protagonista výjavu, herec Richard Stanke, obraz ešte nevidel, je naň však zvedavý. U tých kolegov – hercov, ktorí ho totiž videli na výstave v Bratislave, zožal úspech.
Jeho obraz s názvom Banálna historka je jedným z tých, ktoré sa objavili na nedávno otvorenej kontroverznej výstave Madona v slovenskom výtvarnom umení v Nitrianskej galérii. Obraz je paralelou k pôvodne rímskemu príbehu dcéry, ktorá dojčí vo väzení hladujúceho otca, návštevníci výstavy však majú dojem, že ide o Madonu dojčiacu starca. To, ale aj celá výstava, ktorá nerozlišuje medzi sakrálnym a nesakrálnym zobrazením témy, sa nemilo dotklo veriacich návštevníkov i nitrianskeho biskupa Františka Rábeka Mnohým sa však, naopak, veľmi páčila. Svedčia o tom ich vyjadrenia v knihe návštev.
Ako sa váš obraz Banálna historka dostal vôbec na výstavu Madona v slovenskom umení, keď s Madonou nemá nič spoločného?
„Kurátorka mala pôvodne záujem o môj obraz Hra, ktorý som však medzitým predal. Potom si vybrala tento, a tak si návštevníci výstavy vzhľadom na jej názov zrejme mysleli, že ide o Madonu dojčiacu starca namiesto Ježiška. Pôvodne vybratý obraz by však spôsobil možno ešte väčšie pohoršenie. Zobrazuje totiž motív piety, nie však s Madonou držiacou v lone mŕtveho syna, ale s dvoma nahými mužmi. Banálnu historku som si takmer zobral späť domov, pretože si myslím, že výstava je koncepčne nedomyslená. Mňa lákala možnosť, že môj obraz bude vystavený spolu so starými dielami, ktoré zapožičal farský úrad. Nepociťoval som to ako niečo nevhodné. Teraz je v celkom inom, oddelenom priestore Galérie mladých, a to sa mi nepáči.“
Kto je predlohou „starca“ na obraze?
„Filozof Egon Bondy, ktorý sa do Bratislavy presťahoval z Prahy.“
Koho zo známych osobností ste ešte maľovali?
„Herca Richarda Stankeho som namaľoval na obraz Režisérka. Na obrazoch Hra a Problémy súčasného sveta sú zase bývalí členovia tanečného divadla Hubris, Jozef Vlk s Martinom Peterkom. No a obraz Anatómia (paralela k Rembrandtovmu obrazu Hodina anatómie doktora Tulpa – pozn. red.) je z prostredia Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici a je na ňom doktor Jablonský. Na obraze Didgeridoo je playmate Martina Valentová. Vyberal som si síce známe osobnosti, ale nechcel som také, ktoré sa sústavne objavujú v bulvárnej tlači.“
Oni vám naozaj pózovali?
„Aj pózovali, ale pomohol som si aj fotografiami.“
Staromajstrovské techniky a fotoaparát. Nemali by ste byť dôslednejší?
„Je fakt, že v šestnástom, sedemnástom storočí fotoaparát použiť nemohli. Keď maľovali napríklad Krížovú cestu, svoje modely niekedy – ak to bolo potrebné – aj vešali na kríž. Maľovanie obrazu staromajstrovskými technikami však trvá dlho – päť, šesť mesiacov. Toľko času moji modeli nemali. Preto som celú scénu nafotografoval a keď som potom maľoval hlavu – portrét, prišli mi zo tri razy sedieť.“
Naozaj si neviem predstaviť Riša Stankeho, že by v polohe ako na obraze vydržal hodiny. A čo Egon Bondy?
„Egon bol pózovaním nadšený. Myslím si, že aj obraz sa mu páčil.“
Aj sa niekomu niečo nepáčilo?
„Niekomu sa nepáčilo, že má tučné nohy, a podobne. Viac neprezradím.“
Ako na vaše maľby reagujú kolegovia?
„Hlavne starší reagujú veľmi kladne. Pozitívne hodnotia aj odvahu, že som sa nebál vyjsť s novými maľbami von. Výstava týchto obrazov v Bratislave bola síce krátka, ale dozvedel som sa, že doteraz o nej hovoria. Tí, ktorí ju nevideli, sa chcú prísť pozrieť do ateliéru.“
Neobviňujú vás kritici z plagiátorstva, gýčovosti?
„Kritici? Od vzniku impresionizmu, ktorý tvrdo odsúdili, a potom ním maliarstvo žilo niekoľko desaťročí, sa k novým veciam až tak veľmi nevyjadrujú. Konštatujú, ale nehodnotia. No, možno sa naozaj pohybujem na hrane noža. Odtiaľ sa dá ľahko skĺznuť aj do polohy gýča. Buď to teda bude na špičke, alebo to spadne dolu.“
Pádu sa nebojíte?
„Nie.“
Nezačali ste známe osobnosti maľovať pre okamžité získanie pozornosti a úspechu?
„To sa ma pýtali aj na stáži v Paríži. Ja mám veľmi rád samotnú maľbu. Keď som začal premýšľať, že sa vrátim k figúram, neuvažoval som o tom čo, ale skôr ako. Osvojil som si Caravaggiovu techniku doskovej maľby a maľby na plátno. Ostatné prišlo samo. Každý chce byť úspešný, len umelci sa stále tvária, že nie sú ctižiadostiví a na úspechu im nezáleží. V skutočnosti to tak, samozrejme, nie je. Chcú, aby ich práca bola prijatá a ocenená. Myslím si, že všetko v živote robíme preto, aby sme boli úspešní.“
Akú techniku používal Caravaggio?
„Caravaggiov systém sa už dnes nedá použiť presne tak, ako to robil on. Ide v podstate o to, že sa na plátno nanesie šeps z prachu dreveného uhlia a na to ide podmaľba bielou farbou. Keď podklad dobre vyschne, môže sa začať maľovať farebnými lazúrami. Nedajú sa kúpiť, treba ich namiešať podľa starého receptu. Všetko je prácne a zdĺhavé, ale výsledok je veľmi zaujímavý. Celkom iný, ako pri rýchlej ‘a la prima‘ maľbe minulého storočia, keď sa farba mieša priamo na palete a nanáša na plátno. Technika starých majstrov akoby sama vytvárala inú farebnosť, inú svietivosť.“
Koľko stoja vaše obrazy?
„Od 26- do 260-tisíc. Najdrahší bol práve Egon Bondy. Jeden záujemca ho chcel hneď kúpiť za stotisíc. Odmietol som.“
Je niekto, koho by ste chceli namaľovať?
„V lete som sa v Paríži stretol s Adrianou Sklenaříkovou a dohodli sme sa na spolupráci. A chcem maľovať ‘politické‘ obrazy. Teda politikov tak, ako ich zachytili reportážne fotografie. Nechcem to veľmi vyzrádzať dopredu. Ľahké by bolo vziať časopisy a odmaľovať ich, ale to nemám na mysli. Obrazy chcem dať do vzájomných súvislostí tak, aby niečo vypovedali o našej súčasnej politike a politikoch. Okrem toho, o kultúru a umenie sa z politikov nikto nezaujíma, tak sa musíme trošku my zaujímať o nich.“
Odvážili by ste sa namaľovať našich politikov pri Poslednej večeri?
„Čoby nie. Koľko je teraz ministrov vo vláde?“
MILADA ČECHOVÁ
FOTO – AUTORKA A ARCHÍV
