Adam Zagajewski (1945), v slovenčine vyšla kniha básní Divé čerešne (F. R. G., 1994), ktorú preložil Karol Chmel. Spolu publikoval osem zbierok básní, je tiež autorom románu Cieplo, zimno a viacerých esejí. Roku 1982 vycestoval do Francúzska a od roku 1988 viedol cyklické prednášky na University of Houston v USA. Je členom redakcie časopisu Zeszyty Literackie, ktorý vychádza v Paríži a vo Varšave. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Poézia nemôže byť len ironickým glosovaním, hovorí slávny poľský básnik Adam ZagajewskiV Poľskom inštitúte v Bratislave čítal svoje texty ADAM ZAGAJEWSKI, jeden z najprekladanejších a najvýznamnejších poľských básnikov. Po skončení čítania zotrval v spoločnosti priateľov a poslucháčov. Adam Zagajewski - prešedivelý útly muž, nápadný svojimi básňami.
Asi aj dnes ešte v nás prežíva predstava, že žiadne mesto nepatrí k básnikom viac ako Paríž. Kde by sa už mohlo básnikovi lepšie žiť? Ako sa žilo poľskému básnikovi Adamovi Zagajewskému v tomto meste?
„Bývam už tri mesiace v Krakove, takže dnes už v Paríži nežijem. Ale žil som tam dvadsať rokov. Paríž nie je pre básnikov dobrým miestom. Je to len legenda, mýtus. Pravda je taká, že v Paríži poéziu radi nemajú a básnik tam ľahko môže umrieť od hladu. (Smiech.) Možno sa vám to bude zdať paradoxné, ale mne, z hľadiska krajín pomohla Amerika. Napríklad to, že som tam mohol prednášať na univerzite.“
Takže Paríž je ako Divé čerešne vo vašej básni - v skutočnosti trpké, no sladké vo sne?
„Presne tak. Mám v Paríži napríklad veľa dobrých priateľov. Ale to nič nemení na mojom pocite, že Paríž o poéziu v skutočnosti vôbec nestojí.“
Ovládate výborne okrem poľštiny aj angličtinu a francúzštinu. Skúšali ste v týchto jazykoch aj písať?
„Nie. Neodvážil som sa. Akurát raz za čas som napísal nejakú mikroesej v angličtine. Ale ináč nič. Som konzervatívny. Verný tradícii. Máme silnú tradíciu spojenú s jazykom a s literatúrou. Tradíciu spojenú s čítaním našej poézie. Myslím si, že na to, aby človek začal písať napríklad nejakým hispánskym jazykom, nestačí len prísť do Peru a istý čas tam žiť.“
Žili ste v Paríži, v Amerike, teraz opäť v Poľsku. Narodili ste sa v Ľvove. Cítite sa byť nomádom?
„Nie. Veľmi rád sa zdržujem na jednom mieste. (Smiech.) Nerád cestujem a navyše neznášam baliť kufre.“
Takže potrebujete domov? A Poľsko je tým miestom, kam ste sa vrátili?
„Poľsko, ale Krakov špeciálne. V Ľvove som sa síce narodil, ale to je pre mňa len mesto - spomienka. Nič skutočné.“
Nobelovu cenu získal maďarský prozaik Imre Kertész. Čo si myslíte o udeľovaní Nobelovej ceny za literatúru? Nechýba vám?
„To určite nie. (Smiech.) Naozaj nie. Verte mi! Mám všetko, čo potrebujem. Ak mi aj niečo chýba, tak by bolo smiešne, keby to bola Nobelova cena.“
Myslíte si, že je objektívnym hodnotením?
„Tak pol na pol. Každý druhý rok. Každopádne je to cena, ktorú spolovice určuje aj politická situácia. Imre Kertésza dobre nepoznám. Čítal som od neho málo. Ale aj tak viem, že je to výborný autor.“
Pred rokmi ste napísali báseň Každú hodinu správy. Hovorí sa v nej o systematickom a pravidelnom návale zbytočných informácií a o dôležitom boji, ktorý sa odohráva na dvore, a nikto ho nesleduje. O boji kocúra so steblami trávy. Dnes už správy nie sú len každú hodinu. Sú médiá, ktoré nás nimi zavaľujú nonstop. Váš krajan Stanislaw Lem rezignoval, nepíše už sci-fi. Má pocit, že všetko, čo spisovatelia nadšene predvídali, už existuje a je zhrozený, na čo sa tieto moderné vynálezy zvrhávajú. Či už na vyslovene nebezpečné veci, alebo triviálnosti. Cítite to tak?
„Chápem to skôr historicky. Vždy žijeme medzi akýmisi správami, udalosťami a medzi tým kocúrom v tráve. Myslím, že je to v poriadku, že to vytvára akúsi životnú rovnováhu. Netreba sa zbaviť ani správ, ani kocúrov.“
V jednej z básní hovoríte o momente, v ktorom sa vytráca irónia. Ako básnik, ktorý s iróniou často narába, nebojíte sa trochu tohto momentu?
„Nebojím. O iróniu sa dá oprieť. Svet bez nej by bol smutný a nudný. Ale poézia nemôže byť len ironickým glosovaním. Irónia nemôže byť kráľovnou.“
