Od 1. januára 2003 nadobudne účinnosť nový zákon o účtovníctve. V zbierke zákonov bol publikovaný ako zákon č. 431/2002 Z.z. Ide o základnú právnu normu, ktorá sa venuje účtovníctvu. Zákonodarca dal účtovným jednotkám pol roka oddychový čas, nakoľko zatiaľ stále platí „starý“ zákon č. 563/1991 Zb. o účtovníctve, ktorý mal za 11 rokov existencie 6 noviel. Nový zákon približuje slovenské účtovníctvo smerniciam Európskej únie (EÚ) a Medzinárodným účtovným štandardom (IAS = International Accounting Standards), ktoré sa spomínajú na viacerých miestach paragrafového znenia zákona.

Hospodársky rok

Pozitívom nového zákona o účtovníctve je, že umožňuje určenie aj iného účtovného obdobia ako je kalendárny rok. Toto iné účtovné obdobie právna norma označuje pojmom »hospodársky rok«. Tým je obdobie nepretržite po sebe idúcich 12 mesiacov, pričom začiatok a ko-niec hospodárskeho roka sa nezhoduje s 1. januárom a 31. decembrom kalendárneho roka. Na hospodársky rok sú zvyknutí najmä zahraniční investori, ktorí ho poznajú zo štátov, v ktorých majú sídlo. Negatívom novej právnej úpravy je, že hospodársky rok si môže podnikateľ ako účtovná jednotka zvoliť len s písomným povolením daňového úradu. Ostatné účtovné jed-notky si môžu uplatniť účtovné obdobie, ktoré je hospodárskym rokom, dokonca len na základe písomného povolenia Minister-stva financií SR. To, že zákon vyžaduje uvedené povolenie, možno považovať za nadbytočné, byrokratické a nevyhovujúce praxi obchodného života. Zákon pritom nestanovuje dostatočne podmienky, za ktorých by úrady mali povolenie vydať. Účtovná jednotka nemá na určenie hospodárskeho roku ako účtovného obdobia právny nárok. To znamená, že závisí výlučne na rozhodnutí štátneho úradníka, či ho dá alebo nie. V praxi to bude znamenať pre daňovú správu administratívnu záťaž a pre účtovnú jednotku spomalenie procesu prechodu na hospodársky rok, pretože musí počkať na písomný súhlas daňového úradu alebo ministerstva financií. Účtovná jednotka nemôže podľa výslovného znenia zákona nové účtovné obdobie uplatniť skôr, ako je jej doručené súhlasné rozhodnutie štátneho orgánu. Takýto povoľovací proces nie je podľa názoru autora v súlade s Medzinárod- nými účtovnými štandardami.

Zákonodarcovi možno odporučiť, aby v tomto bode novelizoval nový zákon o účtovníctve tak, že určenie hospodárskeho roku ako účtovného obdobia nie je viazané na súhlas štátneho orgánu, ale podlieha len oznamovacej povinnosti účtovnej jednotky. Tá by sa zakotvila do znenia zákona o účtovníctve a do § 31 zákona o správe daní a poplatkov, ktorý upravuje registračnú a oznamovaciu povinnosť daňových subjektov voči správcovi dane. Ustanovenia § 3 ods. 4 až 7 nového zákona o účtovníctve, ktoré umožňujú zvoliť si hospodársky rok ako účtovné obdobie, však majú ako jediné z celého zákona o rok odloženú účinnosť. Čiže by mali nadobudnúť účinnosť až od 1. januára 2004. Na tento odklad účinnosti však podľa názoru autora nie je pádny dôvod. Bolo by lepšie, keby tieto štyri ustanovenia vstúpili do života spolu s ostatnými paragrafmi nového zákona o účtovníctve od začiatku budúceho roka.

Vedenie účtovníctva

Právnická osoba je ako účtovná jednotka povinná viesť účtovníctvo počas celého svojho „života“, čiže odo dňa vzniku (zvyčajne zápisu do obchodného registra) až do dňa zániku (zväčša výmazu z obchodného registra). Fyzická osoba je naproti tomu povinná viesť účtovníctvo len po dobu, po ktorú podniká. Účtovná jednotka musí viesť účtovníctvo a zostavovať účtovnú závierku v zásade za účtovnú jednotku ako celok. Účtovníctvo si môže viesť interne alebo externe. Zákon výslovne hovorí, že môže poveriť vedením účtovníctva aj inú právnickú alebo fyzickú osobu. Tým sa však nezbavuje zodpovednosti za vedenie účtovníctva - právne zodpovedným za vedenie účtovníctva tak zostáva naďalej podnikateľ. Ak mu potom účtovník nevedie účtovníctvo úplne, správne a zrozumiteľne, pokutu od daňového úradu dostane podnikateľ, a nie účtovník. Zaujímavosťou je, že vedenie účtovníctva je voľná živnosť, pričom certifikácia účtovníkov nie je povinná. Povinné nie je ani členstvo v Slovenskom zväze účtovníkov.

Jednoduché a podvojné účtovníctvo

Zákon o účtovníctve rozoznáva dve účtovné sústavy - sústavu jednoduchého účtovníctva a sústavu podvojného účtovníctva. Účtovná jednotka účtuje v zásade v sústave podvojného účtovníctva s výnimkou prípadov, keď zákon dovoľuje účtovanie v sústave jednoduchého účtovníctva. Zákon rozoznáva päť výnimiek - v sústave jednoduchého účtovníctva môže účtovať:

1. podnikateľ nezapísaný v obchodnom registri

2. fyzická osoba - podnikateľ

3. príspevková organizácia, ktorej zriaďovateľom je obec alebo vyšší územný celok, ak nepodniká a objem ročného rozpočtu výdavkov nepresahuje pol milióna korún

4. politická strana, občianske združenie, pozemkové spoločenstvo, spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov, neinvestičný fond a nezisková organizácia pos-kytujúca všeobecne prospešné služby, ak nepodniká a jej príjem nedosiahol v predchádzajúcom účtovnom období limit tri milióny korún

5. cirkev a náboženská spoločnosť, ak nepodniká a nie je dotovaná zo štátneho rozpočtu.

Prechod z jednej účtovnej sústavy do druhej je možný vždy len k prvému dňu účtovného obdobia. Ak si teda účtovná jednotka nezvolila ako účtovné obdobie hospodársky rok, zmena je možná len k 1. januáru kalendárneho roka.

Účtovný doklad

V podnikateľskej praxi sa často opakuje otázka, čo všetko musí účtovný doklad obsahovať, aby vyhovel požiadavkám zákona o účtovníctve. Väčšina podnikateľov si myslí, že účtovný doklad musí obsahovať aj pečiatku. Preto si kupujúci pýta v obchode, aby mu orazili bločik z elektronickej registračnej pokladnice pečiatkou. Účtovný doklad však nemusí mať podľa zákona o účtovníctve pečiatku. Zákon totiž hovorí o siedmych náležitostiach účtovného dokladu a medzi nimi pečiatka chýba. Žiaden zákon pritom ani nehovorí, že fyzická osoba si musí pre svoju podnikateľskú činnosť dať vyhotoviť pečiatku. Napriek tomu opečiatkovanie účtovného dokladu požadujú v praxi často sami daňoví kontrolóri. Preto ak sa podnikateľ nechce naťahovať kvôli takejto maličkosti s daňovým úradom, je lepšie, ak v obchode pri kúpe tovaru žiada, aby mu vydali bločik s pečiatkou.

Každý účtovný doklad musí podľa zákona o účtovníctve obsahovať:

1. označenie účtovného dokladu, teda že ide o účtovný doklad a o aký účtovný doklad ide (napríklad príjmový a výdavkový pokladničný doklad, či faktúru)

2. obsah účtovného prípadu a označenie jeho účastníkov (napríklad dodávateľ a odberateľ)

3. peňažnú sumu alebo údaj o cene za mernú jednotku a vyjadrenie množstva

4. dátum vyhotovenia

5. dátum uskutočnenia účtovného prípadu, ak sa nezhoduje s dátumom vyhotovenia účtovného dokladu

6. podpisový záznam osoby zodpovednej v účtovnej jednotke za účtovný prípad a osoby zodpovednej za jeho zaúčtovanie

7. označenie účtov, na ktorých sa účtovný prípad zaúčtuje u účtovných jednotiek účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva, ak táto skutočnosť nevyplýva z programového vybavenia.

Účtovné knihy

Podnikatelia účtujúci v sústave podvojného účtovníctva budú musieť podľa nového zákona o účtovníctve viesť dve účtovné knihy, a to denník a hlavnú knihu. Ich účtovná závierka obsahuje súvahu, výkaz ziskov a strát a poznámky. Podnikatelia účtujúci v sústave jednoduchého účtovníctva budú viesť štyri účtovné knihy, a to peňažný denník, knihu pohľadávok, knihu záväzkov a pomocné knihy, napríklad o zložkách majetku alebo o záväzkoch z pracovnoprávnych vzťahov. Ich účtovná závierka obsahuje dve súčasti: výkaz o príjmoch a výdavkoch a výkaz o majetku a záväzkoch. Právna norma rozoznáva tri druhy účtovnej závierky, a to riadnu, mimoriadnu a priebežnú. Účtovnú závierku musí účtovná jednotka zostaviť najneskôr do šiestich mesiacov od dátumu, ku ktorému sa zostavuje. Zákon v tejto súvislosti odkazuje aj na medzinárodné účtovné štandardy. Výslovne hovorí, že okrem účtovnej závierky zostavenej podľa zákona o účtovníctve môže účtovná jednotka poskytovať účtovné záznamy obsahujúce informácie, ktoré sú zostavené podľa medzinárodných účtovných štandardov.

Výročná správa

Podľa nového zákona o účtovníctve účtovné jednotky, ktoré musia mať účtovnú závierku overenú audítorom, musia vypracovať aj výročnú správu, ktorá musí byť rovnako overená audítorom. Natíska sa otázka, či overovanie výročnej správy, ktorá navyše musí obsahovať informácie o finančnej situácii podniku za dve predchádzajúce účtovné obdobia, nie je zbytočné. Výročná správa tak či tak vychádza z účtovnej závierky, čím audítor duplicitne overuje tie isté účtovné informácie. Účtovná jednotka zapísaná v obchodnom registri musí uložiť účtovnú závierku spolu s výročnou správou do zbierky listín do 30 dní po ich schválení. Zbierka listín je od začiatku tohto roka novou súčasťou obchodného registra. Ide o akúsi „knižnicu“ pre podnikateľov alebo „matriku firiem“, v ktorej si budú môcť záujemcovia listovať v zakladateľských dokumentoch firmy.

Inventarizácia

Podľa zákona o účtovníctve sa pozemky neodpisujú. Stavby ako druhá kategória nehnuteľ-ností však odpisovať možno. Nehmotný majetok okrem pohľadávok musí účtovná jed-notka odpísať najneskôr do piatich rokov od jeho obstarania. Pozná to každý spotrebiteľ - ide do obchodu, chce niečo kúpiť, ten je však zatvorený a na dverách má napísané „inventúra“. Inventa-rizáciou podnikateľ overuje, či v účtovníctve zachytený stav majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov zodpovedá skutočnosti. Inventarizáciu vykonáva účtovná jednotka ku dňu, ku ktorému zostavuje riadnu alebo mimoriadnu účtovnú závierku. Peňažné prostriedky v hotovosti musí účtovná jednotka inventarizovať najmenej štyrikrát za účtovné obdobie. Podľa starého aj nového zákona o účtovníctve musí účtovný doklad obsahovať aj podpisový záznam osoby. Podľa starého zákona však nebolo celkom jasné, či to musí byť vlastnoručný podpis. Existujú totiž firmy, ktoré vyprodukujú mesačne státisíce účtovných dokladov, pretože majú toľko zákazníkov a pre ktoré by bolo neúnosné, keby mal ich štatutár vlastnoručne podpisovať každú faktúru. Tieto firmy preto namiesto podpisu používajú tzv. faximile, čiže pečiatku, ktorá obsahuje aj kópiu podpisu oprávnenej osoby. Podľa nového zákona o účtovníctve je to už v poriadku, pretože tento hovorí, že podpisovým záznamom môže byť vlastnoručný podpis alebo obdobný preukázateľný účtovný záznam nahrádzajúci vlastnoručný podpis v technickej forme.

Pokuty až do 1 % alebo 3 % majetku

Najväčším nedostatkom nového zákona o účtovníctve je podľa názoru autora § 38, ktorý upravuje pokuty ukladané za porušenie povinností podľa zákona o účtovníctve. Pokuty ukladajú daňové úrady a kontrolné orgány. Zákon pritom nepribližuje, čo myslí pod pojmom kontrolné orgány. Pokutu môže daňový úrad uložiť až do výšky jedného percenta alebo dokonca troch percent z celkovej sumy majetku podnikateľa. Sankcia sa tak môže pri veľkých podnikoch vyšplhať až do výšky niekoľkých miliónov, ba dokonca desiatok miliónov korún, čo je neúnosné. Nový zákon o účtovníctve na rozdiel od starého zákona nestanovuje maximálny číselne vyjadrený limit pokutovania. To neprospieva právnej istote. Podľa § 37 ods. 1 starého a stále ešte platného zákona o účtovníctve daňové úrady môžu uložiť účtovnej jednotke pokutu za porušenie povinností, ktoré mali za následok neúplnosť alebo nepreukázateľnosť či nesprávnosť vedenia účtovníctva do limitu pol milióna korún. Ak toto porušenie povinnosti viedlo k nemožnosti zistenia základu dane, daňový úrad môže v súčasnosti uložiť pokutu do jedného milióna korún. V súčasnosti zákon teda určuje najvyššiu prípustnú výšku pokuty, ktorú môže daňový úrad podľa zákona o účtovníctve uložiť. Naviac v praxi platí nepísané pravidlo, že daňové úrady neukladajú pokutu podľa zákona o účtovníctve, pokiaľ dorubujú podnikateľovi daň.

Znenie § 38 nového zákona o účtovníctve však žiaden takýto maximálny limit pokutovania nestanovuje. Hovorí len, že pokutu možno uložiť až do výšky jedného či troch percent z celkovej sumy majetku firmy. Ak teda daňový úrad sankcionuje dva podnikateľské subjekty, pričom v jednom ide o malú, a v druhom o veľkú firmu, za porušenie tej istej povinnosti podľa zákona o účtovníctve im bude môcť uložiť rôzne vysokú pokutu. Prečo by však mala väčšia účtovná jednotka doplácať na to, že je veľká, vyššou pokutou? Mala by to byť len „daň“ platená za jej veľkosť? Výška takejto pokuty môže v praxi často závisieť od subjektívnych faktorov v rozhodovaní daňového úradníka. Nový zákon o účtovníctve navyše hovorí, že ak nie je možné zistiť celkovú sumu alebo úhrn majetku, stanovia ju kontrolné orgány pri pokutovaní kvalifikovaným odhadom. Na daňových úradoch však nie sú znalci, ktorí by takýto kvalifikovaný odhad mohli podať. Ak budú výšku majetku odhadovať sami daňoví úradníci, nepôjde o kvalifikovaný odhad. Ak to dajú do rúk súdnym znalcom, pocíti to štátny rozpočet na znalečnom, ktoré budú daňové úrady zbytočne vyplácať. Takéto prípady budú daňové subjekty pravdepodobne aj tak žalovať na súde. V daňovom konaní existuje podobný inštitút odhadu -tento raz pre dane. Ide o daň určenú podľa pomôcok. Treba povedať, že ak daňový úrad určí daň podľa pomôcok a podnikateľ jej výšku napadne na súde žalobou, je vo väčšine prípadov úspešný. Preto by bolo lepšie, keby sa sporné ustanovenie o pokutovaní zmenilo tak, že pokutu bude môcť daňový úrad uložiť len do určitej výšky, podobne ako je tomu v súčasnosti.

JUDr. PATRIK BENČÍK, právnik