„Sú tu náznaky, že zrozumiteľnosť sa znižuje, hlavne z českej strany,“ uviedol riaditeľ Jazykovedného ústavu Slovenskej akadémie vied Slavomír Ondrejovič. „Kolegyňa bola pri Jadrane a oslovila tam české dievčatko otázkou: Ako sa ti páči pri mori? Dievčatko povedalo len: Nou. Já vám nerozumím,“ uvádza ako príklad. Rovnakú skúsenosť si môže zo slovenských pláží odniesť aj návštevník z Čiech. Občas je už ľahšie objednať si „rezeň“ či „rožok“ – nad řízkem a rohlíkem čašník či predavačka niekedy premýšľajú, čo si vlastne klient želá.
Čeština aj podľa zákona o štátnom jazyku zostáva na Slovensku všeobecne zrozumiteľnou. Ondrejovič podotýka, že táto miera je o niečo vyššia na západe krajiny, kde možno bežne sledovať českú televíziu, než na východe Slovenska. Ale o české knihy, aj detské, je stále záujem, nehovoriac o českom dabingu filmovej a televíznej produkcii. Iniciatíva slovenskej „sestry Novy“ Joj, vybaviť po česky nadabované seriály a telenovely slovenskými titulkami vyvolala skôr rozpaky a pobavenie. Ale titulky sú daňou za licenciu, rátajúcou s istým podielom produkcie v slovenčine.
„Čeština má na Slovensku tradíciu. V predminulom storočí bola dokonca spisovným či literárnym jazykom a evanjelická cirkev ju používala ako liturgický jazyk ešte v prvej polovici minulého storočia,“ pripomína riaditeľ ústavu, nesúci meno buditeľa Ľudovíta Štúra, ktorý dal krajanom spisovnú podobu slovenčiny.
Drastický príklad, aká mätúca môže byť zdanlivá podobnosť jazykov, uviedol nedávno slovenský spisovateľ žijúci v Čechách Ľubomír Feldek. Jeho slovenská známa sa na návšteve u českých známych snažila hovoriť po česky, bola jej zima, a tak sa hostiteľa opýtala: „Kouříte?“ v zmysle slovenského „kúrite?“, teda „topíte?“. Opýtaný rezolútne odpovedal: „Nikdy v živote!“ Ale na návšteve boli aj syn s nevestou, takže známa pokračovala: „A nevesta vám fajčí?“
Trend postupného znižovania zrozumiteľnosti sa podľa experta zastaviť nedá, ale ani ju nepreceňuje: „Boli tu pokusy zbližovať, ale nikdy to nebolo v prospech veci. Slovenčina je samostatným prirodzeným jazykom rovnako ako čeština. V profesionálnej jazykovede sa také pokusy už nevyskytujú, naposledy boli v 60. rokoch, v neprofesionálnej verejnosti sa pokušenie vyskytuje. Iné to bolo v spoločnom štáte, ale, bohužiaľ, perspektíva je taká, že zrozumiteľnosť bude klesať.“
Nemyslí si však, že by sa situácia mohla dostať až do stavu, keď by si Česi so Slovákmi a naopak rozumeli rovnako málo ako trebárs s Poliakmi. „Jazyky sú si blízke. Neodchádzajú od seba, len zrozumiteľnosť je nižšia,“ hovorí. „Stále sa čítajú české knihy, predávajú sa české noviny, a to asi v Čechách nie je…“
O slovenské noviny v českých stánkoch však neprejavovala dostatočný záujem ani početná slovenská menšina v Čechách. Traduje sa dokonca, že Slováci sú na asimiláciu náchylnejší než iné národy. S týmto mýtom však neladia Slováci vo Vojvodine a Rumunsku, ktorí si dokázali zachovať jazyk predkov v nedotknutom stave: „Je to jazyk našich prarodičov. Nádherne sa to počúva, ale už sa to nedá preniesť do súčasného spisovného jazyka…“
„Je prinajmenšom isté, že Slováci sa dokážu cudzí jazyk rýchlo a ľahko naučiť. Existuje vedecká hypotéza o tzv. kardinálnych vokáloch, ktoré sú v každom jazyku inak položené, inak posunuté od ideálu. Slovenský vokalický systém je ideálnemu veľmi blízky, a to možno zohráva svoju úlohu.“ (čtk)
