Alexander Belov (v tmavom) strieľa víťazný kôš finále OH v Mníchove.
FOTO - ARCHÍV
, ktoré tiež vošli do dejín olympizmu.
Famózny americký plavec Mark Spitz získal sedem zlatých medailí a každú z nich ozdobil svetovým rekordom. Z atlétov sa do análov zapísal nezabudnuteľný Ukrajinec Valerij Borzov, ktorý ako prvý európsky šprintér vyhral obidva šprinty, či skvelý fínsky vytrvalec Lasse Viren s dvoma zlatými v behu na 5 a 10 km. Tridsiate výročie mníchovskej olympiády je príležitosťou spomenúť si na inú veľkú udalosť - dramatické finále turnaja basketbalistov. Sovietsky zväz v ňom vyhral nad USA o jediný bod 51:50 košom Alexandra Belova v poslednej sekunde zápasu.
Súboj obrán
Mužský basketbal zaradili do olympijského programu prvýkrát na hrách v Berlíne v roku 1936 (ženský až v Montreale 1976) a odvtedy poznal jediného víťaza - USA. Američania boli aj v Mníchove považovaní za neohroziteľných favoritov, i keď nemali v tíme profesionálov z NBA. Šéfovia olympizmu boli v tom čase ešte striktnými zástancami „čistého“ amaterizmu. Vo finále stála proti sebe hravosť, žonglérska technika, organizovaný útok, ale aj skvelá obrana mužstva USA a taktická disciplinovanosť tiež s dôrazom na defenzívu tímu ZSSR. Napokon, o obrannom zameraní obidvoch súperov svedčí nízke skóre (spolu iba 101 bodov). Najlepší hráč i strelec Sovietskeho zväzu Sergej Belov v časopise International Basketball v tejto súvislosti spomína: „Je pravda, že naša reprezentácia sa veľmi intenzívne venovala pred olympijskými hrami taktike a predovšetkým obrane. Ale bolo to preto, že v kluboch sa táto činnosť podceňovala. Náš reprezentačný tréner Vladimir Kondrašin bol známy ako majster defenzívy.“
Neobľúbený tréner
Kondrašin sa k „zbornej“ dostal dva roky pred Mníchovom. Jeho príchod vtedy vyvolal nevôľu u veteránov, členov centrálneho armádneho klubu CSKA. Nový kouč totiž predtým trénoval konkurenčný Spartak Moskva. O harmónii medzi obidvoma skupinami hráčov vnútri výberu ZSSR sa nedalo nikdy hovoriť. Sergej Belov priznáva, že on i jeho spoluhráči z CSKA Kondrašina odsudzovali za jeho príliš zdvorilý až úlisný úsmev a neprirodzenú srdečnosť. Medzi ním a basketbalistami bola bariéra vzájomného chladu. Zmenili to až posledné tri sekundy pamätného mníchovského finále a nasledujúca noc.
Bola sobota 9. septembra 1972 pol hodiny pred polnocou, keď rozhodcovia priviedli tímy USA a ZSSR na palubovku. Neskorším začiatkom vyhoveli organizátori požiadavkám americkej televízie, ktorá rozhodujúci zápas o basketbalové zlato prenášala. Zámorský favorit od úvodných minút a vlastne v priebehu celého stretnutia prehrával. Sovietsky zväz viedol najviac o desať bodov, tri minúty pred záverom o tri (49:46). Američan Forbes znížil na rozdiel jediného bodu a v nasledujúcom útoku „Rusi“ stratili loptu. Protiútok USA zastavil Sakandelidze iba faulom a Collins premenil obidva trestné hody - 49:50. Do konca ostávali tri sekundy.
Historické tri sekundy
A vtedy sa začali diať veci. Strhujúcej dráme podlieha ten najnevhodnejší - rozhodca pri stolíku. Jedeško vhadzuje spoza čiary, ale hlavný rozhodca akciu zastaví, pretože bol presvedčený, že podal hráčovi loptu predčasne. Časomerač však nechal bežať stopky ďalej a ozval sa klaksón. Tím USA sa objíma. Zasahuje generálny sekretár FIBA William Jones a nariaďuje odohrať záverečné tri sekundy znovu. Američania neprotestujú. Jedeško stojí znovu s loptou v aute, súperi mu rukami šermujú pred tvárou, ustupuje preto krok, dva dozadu a prihráva cez celé ihrisko Alexandrovi Belovovi. Finta, únik, streľba - kôš. Sovietsky zväz vyhráva. Rozhodujúcu akciu nalinkoval hráčom počas oddychového času Kondrašin.
Nasledujúca noc bola nekonečná. Odvolacia komisia rieši protest USA a napokon ho zamieta. Dvadsaťštyri hodín po zápase preberajú hráči víťazného tímu zlaté medaily.
