Pavel Vilikovský (1941), spisovateľ, publicista a prekladateľ. Žije v Bratislave. Knižne vydal: Citová výchova v marci (1965), Prvá veta spánku (1983), Večne je zelený (1989), Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (1989), Eskalácia citu (1989), Slovenský Casanova (s Lajosom Grendelom, 1991), Peší príbeh (1992), Krutý strojvodca (1996), Okrídlená klietka (s Tomášom Janovicom, 1998), Posledný kôň Pompejí (2001). Je laureátom Ceny Dominika Tatarku a ďalších literárnych ocenení.
kresba
„Zelená je tráva, futbal, to je hra,“ spievalo sa kedysi v odrhovačke, ktorú vysielali pred každým televíznym prenosom. Pri sobotňajšom kvalifikačnom medzištátnom stretnutí Slovensko – Anglicko platilo to prvé tvrdenie asi desať minút, potom tráva začala meniť farbu. Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, na štadióne sme napriek sťaženým podmienkam chvíľami naozaj videli hru, za čo sa bez ohľadu na výsledok patrí slovenskému mužstvu poďakovať. Angličanom ďakovať nebudeme, od nich sa hra celkom samozrejme očakávala – a vôbec, nech sa im poďakujú doma.
No ak mojej žene v dôchodcovskom veku odmietnu v sobotu o desiatej ráno v samoobsluhe predať fľašku piva, potom futbal určite nie je iba hra, ba zdá sa mi, že hrou je až na poslednom mieste.
Tvrdé jadrá
Hneď sa ponáhľam podotknúť, že ma nerozhorčujú bezpečnostné opatrenia, hoci v jednotlivých prípadoch môžu vyzerať smiešne; pivo pijem veľmi zriedka a aj to iba čapované. Čo ma rozhorčuje, je skutočnosť, že sa k takým opatreniam musí siahnuť, že kvôli takému okrajovému javu, ako je jedenapolhodinová hra s loptou kdesi na štadióne, musí v celom polmiliónovom meste na tri dni vypuknúť stav obkľúčenia. Ja viem, anglickí fanúšikovia si získali smutnú slávu, takže ich teraz preosievali už doma na hraniciach a cestou vlakom z Prahy ich sprevádzali policajné oddiely, o mimoriadnej pohotovosti na bratislavskom štadióne a v okolitých uliciach ani nehovoriac.
Aj tak už deň pred zápasom došlo v meste k streľbe a dvaja Angličania utrpeli zranenia. Tak im treba, mohli by sme povedať, keby sme nepoznali našu domácu záľubu v rýchlom a bezdôvodnom používaní strelných zbraní. Lenže nejde o Angličanov, tí sú iba tou najviditeľnejšou špičkou ľadovca a na Slovensku sa vyskytujú raz za desať rokov. Spomeňme si na výčiny fanúšikov Ferencvárosu i na pravidelné bitky „tvrdých jadier“ trnavských, bratislavských, košických či iných fanúšikov a je nám jasné, že na futbal sa ako imelo prisali tie najnižšie pudy, pre ktoré je samotná hra iba vhodnou, no vlastne ani nie veľmi potrebnou zámienkou. (Nedávno som sa dočítal, že pri súčasnej zvýšenej ostrahe a zábranách na štadióne si tieto bitkárske jadrá vopred dohovárajú, v ktorých končinách mesta si nerušene vyrovnajú svoje účty, ba v poslednom čase vraj na tento účel využívajú aj internet. Tento najnovší vývin vítam a dúfam, že čoskoro sa gangy úplne zaobídu bez futbalu. Potom azda opäť začnú chodiť na štadióny otcovia aj s deťmi.)
Ostrihať sa na Beckhama
To je takpovediac znetvorenie hry zdola. Azda ešte nebezpečnejšie je však znetvorenie hry zhora, jej mýtizácia a premena na predajný „produkt“, okolo ktorého sa krútia veľké peniaze. V tomto procese zohrávajú – vedome či nevedomky – významnú úlohu médiá. Aby som sa v zložitej problematike neutopil, zameriam sa len na jeden jav, za čo sa Davidovi Beckhamovi vopred ospravedlňujem: nie je strojcom, iba viac či menej ochotnou obeťou.
Nebol na Slovensku azda jediný denník, ktorý by nebol uverejnil sled fotografií s variáciami Beckhamovho účesu. Môžeme sa potom čudovať, že počas majstrovstiev sveta v Japonsku sa dali záplavy mladých ostrihať „na Beckhama“?
Nič proti vcelku neškodnému ošiaľu, ale nerozumiem, ako súvisí výstredný účes či obliekanie so športovým výkonom. Keby ste sa tých ostrihaných opýtali na Beckhamove hráčske prednosti, väčšina by asi nevedela odpovedať, lebo futbal ako hra ich v podstate veľmi nezaujíma. David Beckham je iste šikovný futbalista s citom pre hru, ale aj keby bol geniálnym hráčom, ide stále iba o hru, o pobavenie. Ak zarobí za týždeň viac ako slovenský učiteľ alebo lekár za celý rok, dá sa to čiastočne, ale naozaj iba čiastočne vysvetliť rozdielnou úrovňou ekonomík v oboch krajinách; jeho zárobok totiž vysoko prekračuje aj príjmy anglických lekárov a učiteľov.
Zvyšok rozdielu tvorí pridaná hodnota „zábavnosti“. Pravdu povediac, Beckhamov plat ako taký ma netrápi, veď nejde z môjho vrecka. Mrzí ma, že omieľaním takýchto údajov sa médiá zapájajú do zhubného kruhu: závratný plat zvyšuje prestíž futbalistu a drahý futbalista zvyšuje prestíž klubu. No a aby sme nezabudli, senzačné správy o zárobkoch pomáhajú predávať noviny, alebo si to aspoň ich majitelia myslia. (Mimochodom, aj niektorí anglickí žurnalisti sa pozastavili nad tým, že anglické denníky venovali Beckhamovmu vyhláseniu o narodení syna významné miesto na titulnej strane a považovali to za stratu súdnosti.)
Áno, masové médiá i futbalové kluby povedia, že čitatelia či diváci si to želajú. Neviem, či majú pravdu; isté je len, že si to želajú zadávatelia reklám a sponzori. No hra, v ktorej ide o také veľké peniaze, prestáva byť hrou a stáva sa priemyselným odvetvím. Škoda.
PAVEL VILIKOVSKÝ
