Bernhard Schlink (1944) spisovateľ a ústavný právnik. Začal písať kriminálne romány – Gordický uzol, Selbov podvod, Selbova spravodlivosť, v ktorých sprítomňuje aj politickú aktuálnosť nemeckej histórie. Za román Predčítač, ktorý vyšiel aj v českom preklade Tomáša Kafku vo vydavateľstve Prostor, získal mnoho ocenení a bol preložený do desiatok jazykov. Súbor poviedok Úteky z lásky obsahuje sedem rôznych príbehov, v ktorých hrdinami sú prevážne muži, čo svoju zdanlivú zakotvenosť v živote a každodennú monotónnosť riešia útekom zo vzťahov.

Imre Kertész. FOTO – REUTERS

Z Osvienčimu sa stal mýtus. Imre Kertész opísal, prečo sa stal všeobecnou metaforou, ktorá nesie znamenie nepominuteľnosti: v Osvienčime je úplne jasná hranica dobra a zla. Čo sa stalo v Osvienčime, je známe so všetkými podrobnosťami, nedá sa z toho nič ubrať, ani nič k tomu dodať. Osvienčimská katastrofa poranila životne dôležité orgány civilizácie a vyrezala rany, ktoré sa úplne nezahojili a môžu sa hocikedy znovu otvoriť. Zároveň sa z Osvienčimu stal gýč.

Aj to popísal Kertész: z Osvienčimu sa stáva gýč, keď sa tvárime, že ľudstvo z neho nakoniec vyšlo nepoškodené, keď nevidíme, že holokaust ako možnosť súvisí s deformáciami civilizácie. Keď sa hovorí o Osvienčime bez toho, aby sa hovorilo o modernom totalitarizme, a keď sa Osvienčim berie len ako vec Nemcov a Židov. Okrem toho ešte existuje aj hmatateľný osvienčimský gýč: holokaustovská sentimentalita, holokaustovské stereotypy, holokaustovské tabu, holokaustovské rituály a pomník holokaustu s holokaustovským parkom a detským ihriskom holokaustu.

Mýty nie sú vyzbrojené proti tomu, aby sa z nich stali gýče, naopak, veľmi im to hrozí.

Kto sa nedíva do očí

Jednoduchosť – v tomto prípade jasná hranica medzi dobrom a zlom, nedotknuteľnosť – v tomto prípade to, že všetko sa vie, nič k tomu nemožno dodať a nič z toho ubrať, a nevymazateľnosť spomienky, keďže rany stále nie sú úplne zacelené a môžu sa kedykoľvek zapáliť – to sú komponenty dobrého mýtu, ale aj dobrého gýča. Samotná pamäť nezaručuje vykúpenie.

Imre Kertész opísal aj hrôzu zo zabúdania, hrôzu, ktorá presahovala strach obetí o život a túžbu po spravodlivosti a zadosťučinení. Je to hrôza iného druhu, náboženská, metafyzická hrôza. Dnes vieme, že sa táto hrozná obava nenaplnila. Dejiny dvadsiateho storočia už nikto nebude môcť napísať bez toho, aby opísal holokaust. A tiež už vieme, ako vie byť pamäť bezmocná a neschopná vykúpenia, lebo holokaust, či už vytýčený za mýtus, alebo zdevalvovaný na gýč, sa traduje aj bez toho, aby tá tradícia prinášala nejaké morálne vedomie, morálnu silu alebo ducha katarzie.

Kto si nepamätá svoju minulosť, je odsúdený na to, aby ju opakoval. Imre Kertész tú známu vetu vyostril nasledovne: na opakovanie je odsúdený ten, kto sa jej nedíva do očí. Dívať sa minulosti do očí znamená vidieť, že minulosť sa díva na nás, vyzýva nás, a že jej príšernú tvár napokon môžeme zniesť len, ak buď zľahostajnieme a staneme cynickými, alebo ak máme čo proti nej postaviť. V konečnom dôsledku, dívať sa minulosti do očí znamená rozhodnúť sa.

Znamená to, ako prvé, prijať výzvu tej hroznej tváre. Prijať, že holokaust, totalitárna determinácia človeka, deformácia a likvidácia osobnej autonómie, inštitucionalizácia vraždenia, nie je jednorázový prepad do barbarstva, že to nie je hrôzostrašná udalosť, ktorá je nám cudzia a vzdialená ako vzdialené príšery. Že to nie je niečo nepochopiteľné, čoho sa z úcty, či zo šoku netrúfame dotknúť. Holokaust obsahuje všeobecne platnú skúsenosť a označuje všeobecnú ľudskú možnosť – toho, čo sa zdá byť na páchateľoch, ich činoch a ich organizácii nepochopiteľné, a rovnako aj možnosť utrpenia, umierania a prežitia obetí.

Povinnosť byť šťastný

Veľkou témou Imre Kertésza je skúsenosť prežitia, skúsenosť človeka, ktorý „všetko to, čo spätne vyzerá tak nepochopiteľne, musel v tom čase pochopiť, lebo práve to bola cena za prežitie. Aj keď celok bol nelogický, každý deň, každý okamih si žiadal neúprosne exaktnú logiku: ten, kto mal prežiť, musel pochopiť – na to, aby prežil. Čiže musel pochopiť, čo prežije. Práve v tom je to veľké kúzlo alebo, ak chcete, to démonické: totalitaristické dejiny nášho storočia si žiadajú celú našu existenciu.“

Pojem pochopiť zahŕňa aj dôveru, dôverčivé odovzdanie sa skutočnosti, o ktorej predpokladáme, že je rozumná. V najslávnejšom románe Imre Kertésza Bezosudovosť pätnásťročný György predpokladá rozumnú skutočnosť v Osvienčime, Buchenwalde a Zeitzi a s dôverou sa jej odovzdá. Takto popisuje selekciu na rampe: „Práci lekára… som rýchlo porozumel. Prišiel starý muž – jasné, na druhú stranu. Mladší – sem, k nám.“ To ešte nevie, o čo v selekcii šlo. Keď už je mu to jasné, hovorí o tom ako o zvyku, ktorý je nám síce nepríjemný, ale sleduje nejakú myšlienku a má svoju logiku.

Močiar, do ktorého ten román čitateľa vťahuje, je psychickým odrazom filozofického zistenia. György v koncentračnom tábore predpokladá skutočnosť dostatočne rozumnú na to, aby sa jej odovzdal – tým sa jej môže prispôsobiť a tým prežije. Nedá sa prežiť proti skutočnosti, ale len s ňou a v nej. Ale prežiť s ňou a v nej znamená stať sa jej súčasťou. Jej rozumnosť sa tak stane vašou rozumnosťou, aj keď protirečí všetkému a popiera všetko, čo vlastne skutočnosť robí rozumnou a kvôli čomu prežiť stojí za úsilie, ktoré na to vynakladáme.

Citoval som slová Imre Kertésza o pochopení ako cene za prežitie preto, lebo totalitaristické dejiny toho storočia chcú celú našu existenciu. Kertész pokračuje tým, že dejiny, ktorým sme celú našu existenciu odovzdali, nás potom „nechávajú v štichu.“ Pretože „jednoducho pokračujú inak, so zásadne odlišnou logikou. Potom už nevieme pochopiť, že sme mohli pochopiť tú ich predošlú logiku. A tak, už nie dejiny sú nezrozumiteľné, ale my sami sebe nerozumieme.“

Čo potom? Čo zostáva po skúsenosti holokaustu a po zistení, že je jednou z ľudských možností? Čo zostáva po skúsenosti paradoxu prežitia? Samovražda? Ako Jean Améry, Tadeusz Borowski, Paul Celan a Primo Levi? Kertész pripisuje stalinizmu, že po Osvienčime nepodľahol – najprv ilúzii slobody a neskôr smrteľne skľučujúcemu sklamaniu, že oslobodenie z katarzie neprichádza a nepríde.

Zostáva viera? V čo? Nádej? Na čo? Šťastie ako povinnosť ho síce zaujíma, ale pochybuje, či je po Osvienčime ešte možné, či povinnosť byť šťastný nie je povinnosťou k nemožnosti.

Zostáva ísť slepo, hlucho a nemo ďalej? Pokračovanie ako absurdné alebo hrdinské či absurdné a hrdinské opakovanie tých istých pohybov a činov? Ale dá sa po holokauste staviť čo len to najelementárnejšie ľudské opakovanie? Produkovanie, rodenie a vychovávanie detí? V Bezosudovosti na tie otázky nie sú odpovede. Otázky sú položené jasne a ostro. Hľadanie odpovedí poháňa ďalšie Kertészove knihy, od Debaklu cez Kadiš za nenarodené dieťa a Denník z galejí až po poviedky a eseje.

Ocenenie samoty

Zúfalstvo je znovu a znovu v Kertészových knihách také silné, že sa zdá, že nádeji na odpoveď nezostal už takmer žiadny priestor. Ale pritom Imre Kertész znovu a znovu hovorí o skúsenosti holokaustu aj ako o skúsenosti katarzie, aj keby to bola iba možnosť.

A hovorí o svojej neporušenej naivnej viere v pôvodné hodnoty, bez ktorej by nevytvoril žiadne dielo, bez ktorej by nemohol vytvoriť nič. Nie je to etika. No je to rozhodnutie zoči-voči príšernej tvári minulosti. Rozhodnutie proti ľahostajnosti a cynizmu, a to je podmienkou katarzie a začiatkom etiky. Cena, ktorú Imre Kertész dostal, je cenou za celé jeho dielo. Je to ocenenie samoty, v ktorej vzniklo. Boja o odpovede. Jasných a ostrých otázok. Filozofického a historického postoja.

Samozrejme, je to aj cena za literárne majstrovstvo. Ale je to majstrovstvo myslenia rovnako ako majstrovstvo reči, tak filozofie, ako literatúry, ostrosti analytického pohľadu a aj ostrosti morálnej zodpovednosti, pozornosti k odvíjaniu dejín – príbehu tohto storočia aj k odvíjaniu príbehu svojho románu.

„Básnici,“ píše Kertész v eseji o osvienčimskom mýte, „to sú tí, čo poslúchajú zákon, ktorý tvorí a tvaruje príbehy, aj veľké ľudské príbehy – dejiny. Tento neuchopiteľný a aj tak najúčinnejší zákon by som s pomocou Thomasa Manna nazval duchom rozprávania. Trúfam si tvrdiť, že v istom zmysle a v istej rovine žijeme výhradne preňho.“

BERNHARD SCHLINK