ť rokov a osem mesiacov. Z väzenia by mal vyjsť v roku 2010.Psy začali svoj raňajší spirituál…

Je trištvrte na šesť a ja mám celých pätnásť minút len a len pre seba, nik mi ich nemôže vziať. Spomínam si na sen, a ak bol pekný, dotvorím si happy end. Ak nie, pokúšam sa zistiť, čo mal znamenať, a potom si rýchlo prikážem zabudnúť naň.

Ešte desať minút, kráľovských desať minút. Zhlboka dýcham a v polosne si predstavujem, čo naši doma. Viem presne, ako to doma ráno vyzerá. Herečka – dcéra premýšľa nad skriňou, čo si obliecť, aby sa ten štvrták z béčky konečne zbavil ostychu a pozval ju na „dízu“. Junior – syn ešte so zalepenými očami vsúva cédečko do prehrávača a v rytme hudby sa presúva na svoj pelech do chodby, hádže posledné knihy do školského vaku. Manželka absolvuje svoj ranný maratón v kuchyni. Paráda.

A ja si hoviem v posteli – zatiaľ… Ešte dve minúty. Rýchlo si pripomeniem, že je streda a môj dnešný program je normálny, rovnaký ako každý deň. Pomaličky sa naťahujem, ešte asi… a je šesť. Budíček! Ako na vojne alebo v base.

Otváram oči a pozerám na povalu. Je tam akási škvrna, môže byť, čím chce. Kolegovia sú už hore. Jeden na toalete, druhý stelie posteľ, tretí na seba špliecha vodu. Tak ako každý deň, každé ráno. Odhŕňam prikrývku a sadám si. Štvrť na sedem. Zo stolíka vyberám jedálne misky a hmatom kontrolujem, či je stravenka na svojom mieste. Čakám a počúvam tranzistor. Počúvame, čo sa vonku robí a čo sa chystá. Vonku… Všetci mlčíme, počúvame, alebo sa tak tvárime, a čakáme.

Pol siedmej. Dvere sa odomykajú a službukonajúci hlási: Raňajky! Presne x krokov a x schodov k okienku na výdaj stravy, jeden obrat a presne x krokov a x schodov ku skrinke, na ktorú zložím menáž. Tak ako na vojne alebo v base.

„Ten čaj už zase len preletel okolo cukru,“ tak, a prvá veta je vyslovená. Magická veta, po ktorej sa rozhovor pomaly preberá k životu. Vopred poznáme útržkovité poznámky, ktoré si navzájom predkladáme k raňajkám.

Sedem pätnásť. „Sčítak.“ Všetko trvá 36 sekúnd. Postavíme sa k dverám a čakáme. Otvoria sa a ten najbližší z nás oznámi: „Štyria, dobré ráno.“ Zaznie odpoveď: „Dobré,“ alebo aj: „Dobré ráno,“ a nasleduje buchnutie dverí.

Každý z nás sa niečoho chytí, začne svoj denný program. Vzal som si metlu, kolegovia sa pripravujú na hru s kockami. Tretí siaha po knihe. Potom počúvam, premýšľam, čítam, píšem a občas si zdriemnem. Času je dosť.

Jedenásť tridsať. Chystáme si šálky na obed. X krokov a x schodov k okienku. Kolienka, guláš, polievka a obrat. Poznámky k jedlu. Mechanicko-apaticky obedujeme, počúvame rádio, komentujeme správy. Dvanásť a päť minút. Odkladám umyté šálky do stolíka a ukladám sa do polohy „ležiaceho nezamestnaného“ – na chrbte, ruky založené nad hlavou. Premýšľam o rodine. Do jednej ma nikto nevyruší.

Jedna hodina a dve minúty. Vstávam a opláchnem sa. Premýšľanie je pekné, ale z minulosti. Vraciam sa do reálu. Všetci čakáme, akože počúvame rádio. No čo je? Nejako meškajú… Nie, už je to tu. Okienko sa otvára a ozve sa meno. Ukážu sa ruky s listom. Ďalšie meno a znovu ruka s listom. Buchnutie okienka a dosť. Kolegovia si sadajú na postele a vyberajú listy z obálok. My zvyšní dvaja akože nič. Skúšam čítať, ale nejde to. Čo je s listom, prečo som nič nedostal? Niečo sa stalo? Hádam zajtra.

Štrnásť nula nula. Poltopánky v rukách, dvere sa otvárajú. Pravidelná hodinová vychádzka. Hore-dole, hore-dole. Pozdrav a obohrané vety. Hlavne, že komunikujeme.

Šestnásť nula nula. Koniec „vegetu“, odchádzam medzi poslednými. Ešte posledný pohľad do slnka a vchádzam dovnútra. „Všetci,“ oznamujem službukonajúcemu.

Šestnásť štyridsaťpäť. S ešusmi odchádzame. X krokov a x schodov k okienku. Kotlíkový guláš a obrat. Normálny rozhovor pri večeri.

Sedemnásť päť. Všetci si sadáme za stôl, hráme kocky. Porazení dnes varia čaj.

Osemnásť dvadsaťštyri. Koniec hry. Spoluhráč upratuje stôl, ja chystám čajník a búcham na okienko, ktoré sa po chvíli otvorí. Bez slova vystrčím ruky s čajníkom, niekto ho zoberie.

Osemnásť päťdesiat. Okienko sa otvára, ruka z chodby opatrne vkladá rozpálený pariaci sa čajník dovnútra.

Devätnásť nula päť. „Sčítak.“ Všetko trvá 36 sekúnd.

Devätnásť dvadsať. Dvere sa otvárajú. S kolegom vychádzame s pohármi čaju von a mierime ku kultúrnej miestnosti. „Moja“ stolička je voľná. Odkladám si čaj, sadám, odpovedám na pozdravy. Ako v kine, keď zazriete známych. Televízne noviny, všetko stíchlo. Správy, politika. Premýšľam, ako to vyzerá vonku.

Dvadsať nula nula. Prepínajú na Markízu, sledujeme film. Debatuje sa.

Dvadsaťdva nula nula. Otvárajú sa dvere, vstávame a vychádzame von. Do cely vchádza službukonajúci: „Všetci?“ „Všetci, štyria,“ odpovedám a on nás zrakom spočíta. „Dobrú noc,“ zaželá a zhasne svetlo. „Dobrú noc.“

Buchnutie dverí, zamykanie kľúčom. Dvaja kolegovia už ležia.

Hygiena, rozostlanie postelí a uloženie odevu na jeho miesto. Tak ako na vojne alebo v base. Tranzistor ticho hrá. Kolega ho vypne. Ukladám sa. „Dobrú noc,“ vyslovím do tmy. „Dobrú noc,“ ozve sa mi trojmo.

Celkom normálny deň sa skončil. Celkom normálny, akých je 365 v roku.

Tých rokov má byť ešte dvanásť.

PETER SURŽIN, väzeň