V apríli 1989 sa hral v Sheffielde dôležitý zápas medzi Liverpool FC a Nottinghamom Forest. Na štadióne v Hillsborough prišlo o život 96 divákov. O dva dni vyšiel bulvárny denník The Sun s palcovými titulkami na prvej strane: PRAVDA! V ďalších riadkoch sám šéfredaktor Pravdu konkretizoval. Písal, že niektorí fanúšikovia vykrádali vrecká obetí. Že močili na postúpané telá. Že vyčíňajúci Liverpoolčania bránili záchranárom vo vyslobodzovaní obetí. Že znásilňovali neplnoleté dievčatá. Nič z toho však pravdou nebolo.
Eddie Spearitt a jeho syn uviazli po ceste na štadión v Hillsborough v dopravnej zápche. 14-ročný Adam bol vášnivým fanúšikom Liverpoolu, zápasu sa nevedel dočkať. Keď však uvidel, ako sa pred vstupom na tribúnu vytvára obrovský dav, začal mať trochu strach. Jeho otec tiež. Päťtisíc Liverpoolčanov sa všemožne snažilo dostať na svoje miesta ešte pred výkopom. K dispozícii však mali len úzku uličku. O chvíľu otvorila polícia hlavnú bránu, ale miesto toho, aby nedočkavcov nasmerovala na prázdnu časť tribúny, poslala ich do preplneného sektora. Otec a syn boli zavesení jeden do druhého. Adam tlak davu nevydržal a stal sa jednou z obetí. Sudca Taylor, ktorému bol prípad zverený, vo svojej správe za príčinu nešťastia označil preľudnenie štadiónu a zlyhanie policajnej kontroly.
Bojovali o svoje životy
Svedkovia tragédie tvrdili, že v Hillsborough neboli žiadne prejavy výtržníctva. Ľudia síce vracali a správali sa divo, ale preto, že boli stiesnení a traumatizovaní. Polícia nepochopila, že fanúšikovia na tribúne nevyvádzali, ale bojovali o svoje životy.
The Sun sa však chytil príležitosti na senzáciu, využil predsudky spoločnosti voči anglickým futbalovým fanúšikom a svojským spôsobom im dal za pravdu. Sami redaktori mali na vec možno iný názor, ale postavenie šéfredaktora MacKenzieho bolo neotrasiteľné. Článok na titulnej strane, obviňujúci fanúšikov, nebol hlúpym omylom ani nedopatrením. Zodpovedal vytýčenému smerovaniu novín.
Vo výpovediach, ktoré zozbieral známy britský novinár John Pilger, polemizovali niekoľkí rodičia obetí s tými, ktorí by radi obhajovali zamieňanie slobodnej tlače s cirkusom. Keď bol Eddie Spearitt po zápase v nemocnici, personál si musel dávať pozor, aby sa mu výtlačok nedostal do rúk. „Nič nemôže byť horšie ako to, že váš syn zomrel, lebo ste ho zobrali na futbalový zápas. Ale keď sa okrem toho dočítate, že bol jedným z opitých výtržníkov, musíte nabrať silu a brániť sa.“ Joan Traynorovej sa ešte dnes ťažko rozpráva: fotografi z The Sun prišli na pohreb jej dvoch synov. Ich fotografie boli hlavným doplnkom textu, ktorý považovala za nehorázne klamstvo. Aj Phil Hammond, ktorý na zápase prišiel o syna Philipa, sa dočítal, že fanúšikovia sa vzájomne okrádali a močili na mŕtve telá. Ako predsedovi Spoločnosti pre podporu rodičov sa mu do rúk dostalo všetko, čo mali obete pri sebe. Tvrdí, že nechýbal ani jeden prsteň či hodinky. A šaty vraj smrdeli snáď len potom.
Šéfredaktor sa ospravedlnil
Ľudia sa zmobilizovali a v histórii britských médií sa udialo niečo nezvyčajné. Najprv sa stal redaktor populárneho rádia Merseyside hovorcom liverpoolskeho smútku a hnevu. Potom predajcovia trafík začali na svoje stánky vyvesovať nápis The Sun nepredávame!
V regióne za niekoľko dní klesol predaj denníka o 40 percent. Tento trend vydavateľstvo News International mohol stáť 10 miliónov libier ročne. Vydavateľ Murdoch vyzval MacKenzieho, aby sa v Rádiu BBC verejne ospravedlnil všetkým fanúšikom a príbuzným obetí.
Postup The Sunu nebol len typickým prekrúcaním faktov. Bol prejavom jeho krutosti. Tí bohatší, napríklad speváci či herci, s ním mohli kedykoľvek viesť súdny spor. Tí chudobnejší, ku ktorým patria aj ľudia z Hillsborough, si však jeho metódy museli odtrpieť.
(kk)
