Tomas Venclova (1937) - básnik, prekladateľ, esejista a literárny kritik. Pôsobí ako profesor slovanskej literatúry na Yale University v USA, pred dvomi rokmi dostal Národnú cenu Litvy. FOTO - ALGIMANTAS ALEKSANDRAVIČIUS
Svoje slová váži a keď sa ozve jeho hlboký hlas, v hľadisku zostáva ticho. V pohľade jeho očí je skúsenosť človeka rôznych kultúr. Jeho priateľ Czeslaw Milosz ho nazýva básnikom veľkolepej architektúry, iný nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Josif Brodskij mu zasa vravel „syn troch literatúr“.
TOMAS VENCLOVA sa narodil v litovskom prístavnom meste Klaipeda, v tesnom dotyku Ruska a Poľska. Pôsobil v disidentskom hnutí v Litve, no v roku 1977 ho tlak Sovietskeho zväzu vyhnal do exilu do Spojených štátov. V americkom New Havene žije dodnes. Do Európy si odskočil počas nedávneho knižného veľtrhu vo Frankfurte nad Mohanom, kde bola Litva ústredným hosťom.
Na veľtrhu ste ako hosť Litvy. Stále sa cítite ako príslušník jej literatúry?
„Dlho som nad účasťou rozmýšľal, ale nakoniec som privolil. Rozprával som sa o tom s Miloszom, ktorý tu bol pred dvomi rokmi. Tiež žil dlho v Amerike, no kontakt s Poľskom nikdy neprerušil a nakoniec sa tam aj vrátil.“
Vy sa nevrátite?
„Nie, do Litvy sa zatiaľ nevraciam. Ale stále ju cítim.“
Veľtrh chce postaviť mosty v rozdelenom svete. Dá sa to?
„Sám v sebe nosím pamäť rozdeleného sveta. A tak viem, že to je veľmi ťažké. Samozrejme, každá podobná iniciatíva je pozitívna, ale rozdelené svety si musia ľudia preklenúť najskôr vo svojom vnútri.“
Ako ste sa vyrovnali s exilom?
„S exilom sa nedá vyrovnať, treba si ho odniesť ako kríž na chrbte. Slobodu som zacítil, až keď som mal štyridsať. Polovica života bola fuč - no vďaka aj za to. Amerika ma prijala a ja som mohol pokračovať v tom, čo mám najradšej - v písaní.“
Milosz o vašich veršoch hovorí, že majú skladbu architektúry. Súhlasíte?
„No, je pravda, že na kompozícii mi záleží. Básnické obrazy musia mať formu a výstavbu. Tvár, s ktorou komunikujú s čitateľom. Moja architektúra, to je aj stavanie domov, od ktorých chcem, aby tam bývali ľudia. Som rád, ak si tam nájdu aspoň kúsok svojho sveta.“
Myslíte, že ľudia dnes čítajú poéziu?
„Poézia bola vždy určená úzkemu okruhu. Preč sú časy, keď Majakovskij básňami strhával masy ľudí. Samozrejme, kvalitná lyrika sa môže dostať aj do textov piesní, ale to je skôr vzácna výnimka.“
Ste aj autorom esejí, často aj politických. Ste presvedčený, že intelektuál by sa mal vyjadrovať k veciam verejným?
„Hlavnou prednosťou, a zároveň hlavnou podmienkou fungovania demokracie je, aby sa ľudia naučili vyjadrovať sa k podstatným veciam. Nie je to len povinnosť, ale aj jediná nádej, že sa veci budú lepšiť. Keď sa budú vyjadrovať iba novinári a politici, tak je to málo.“
Vaša zbierka esejí spred dvoch rokov s názvom Myslím, že… bola prijatá dosť kontroverzne.
„Na čo konkrétne myslíte?“
Napríklad píšete, že dejiny postkomunistických krajín sa začali až v roku 1996. Prečo až sedem rokov po páde berlínskeho múra?
„Pretože nádych slobody neprišiel automaticky s rozpadom komunizmu. Až v roku 1996 sa mi zdalo, že západný svet začal vnímať niektoré postkomunistické štáty ako krajiny, ktoré sa chcú s plnou vážnosťou pridať k demokracii.“
Ako vnímate situáciu v súčasnosti?
„Krajiny strednej a východnej Európy stoja pred kľúčovými udalosťami. Onedlho je tu pražský summit NATO, pri ktorom nie je náhoda, že po prvýkrát sa bude konať v krajine za niekdajšou železnou oponou. No a ďalej sa očakáva postupná integrácia do Európskej únie, ktorá nebude až taká bezbolestná. Samozrejme, zodpovednosť nie je len na strane kandidujúcich krajín, ale aj prijímajúcich.“
Čo by sa stalo, keby sa rozšírenie Európskej únie skončilo neúspechom?
„Hrozil by návrat k železnej opone. Ľudia na východe by sa mohli dostať do psychickej skepsy a opäť by mohli na povrch vyplávať nacionalizmus a šovinizmus.“
Autor: ĽUDO PETRÁNSKYFrankfurt nad Mohanom - Bratislava
