Čierne napomádované vlasy, štýlová briadka, čierne sako s bielym tričkom, chlapčenské črty s úsmevom lámača ženských sŕdc. Stelesnená žoviálnosť, ochota venovať sa každému a na krku bezstarostných dvadsaťsedem rokov. Ten, kto by v tejto chvíli tipoval Juliana Rachlina za jedného z najžiadanejších svetových huslistov svojej generácie, by musel mať poriadnu dávku predstavivosti.

Zákulisie Primaciálneho paláca však zariadilo dokonalú premenu. Na scénu Zrkadlovej siene prišiel vzorový obraz virtuóza – vo fraku, s okuliarmi, v rukách s puzdrom, ktoré ukrývalo jeho relikviu. S posvätnou úctou vytiahol husle „ex Carrodus“ Guarnerius del Gesú z roku 1741, ktorých cena sa dotýka štyroch miliónov dolárov. Po naladení husieľ bola premena dokonaná. Julian Rachlin sa ponoril do sveta, v ktorom vnímal len dve veci – tóny a publikum. Zaznelo allegro Brandenburského koncertu B dur od Johanna Sebastiana Bacha. Zelektrizované publikum strhol prúd Rachlinovej ekvilibristiky po štyroch strunách. Diváci sa druhýkrát nadýchli, až keď Rachlin povedal dosť.

Prvé dotyky

Kedy sa Juliana Rachlina prvýkrát dotkla hudba? „Vraj hneď vtedy, keď som sa prvýkrát nadýchol a uvidel svetlo sveta,“ povedal Julian Rachlin v rozhovore pre Magazín SME, ktorý sa uskutočnil ešte pred večerným koncertom v priestoroch bratislavského Konzervatória.

„Mama mi hovorila, že namiesto plaču som spustil dlhé – notulá!!! Vraj už vtedy sa mi chcelo notovať. Ja som vlastne tej hudbe ani nemohol uniknúť. Obidvaja rodičia sú muzikanti a s hudbou som žil stále. Fascinácia jej fluidom ma pohltila. Mama ma chcela dať na klavír, no ja som chcel niečo menšie a zároveň skladnejšie. Začal som s violončelom, no rýchlo som prešiel na husle.“

Hrať začal v šiestich, v čase, keď už žil s rodičmi v Rakúsku. Emigrácia z rodnej Litvy mu urýchlila výkonnostný rast. Kariére závratného talentu nič nestálo v ceste. Keď mal trinásť, k nohám mu padla prvá pocta. V rámci súťaže Eurovision v Amsterdame vyhral prestížnu cenu Mladého muzikanta roka. Vzápätí na pozvanie slávneho Lorina Maazela debutoval s Orchestre National de France na berlínskych Festwochen. S týmto dirigentom absolvoval aj turné po Európe a Japonsku, na ktorom ho sprevádzal symfonický orchester z Pittsburghu. Ako jeden z najmladších sólistov debutoval následne aj s viedenskými filharmonikmi pod vedením Riccarda Mutiho.

Hľadanie zmien

Juliana Rachlina ovplyvnilo nielen hudobné dedičstvo jeho zvolenej vlasti – a najmä Viedne, ale aj stará ruská škola. Tradícia, ktorú mu sprostredkoval renomovaný pedagóg Boris Kuschnir. Vo svojom umeleckom formovaní však tiež nezabúda ani na spoluprácu s Pinchasom Zuckermanom. „Tých mien, je, samozrejme, oveľa viac, ale tieto boli rozhodujúce,“ hovorí Julian, ktorý si v poslednom období pribral k husliam aj o čosi väčšiu violu. „Rád objavujem čosi nové, čo môže obohatiť môj výraz. Priznávam, táto kombinácia je trochu neobvyklá, ale cítim, že je pre mňa veľmi inšpirujúca. Vymieňam nástroje aj počas samotného koncertného programu. Dnes sa mi zdá, že je to prirodzené, no spočiatku som sa s tým trochu potrápil. V priebehu niekoľkých sekúnd som sa musel preorientovať na inú techniku hrania a na iný zvuk.

My, muzikanti sme však na zmeny trénovaní. Musíme sa prispôsobiť rôznym hudobným nástrojom v orchestri a rôznym štýlom hudby, ktorú komponovali skladatelia v jednotlivých obdobiach. Myslím, že ak má hudobník talent presedlať na druhý nástroj, je to vždy zaujímavé. Spočiatku to ani u mňa nebolo jednoduché. Dlho som sa tohto kroku obával a pre violu som sa rozhodol, až keď som bol o svojej hre stopercentne istý. Až pokiaľ som naplno nepocítil, že môžem vystúpiť pred divákmi. Ľudia zareagovali kladne, a to ma presvedčilo.“

Čítanie medzi notami

Experiment s nástrojmi sa neposúva aj do roviny interpretácie. Rachlin improvizuje len s nástrojom, no podľa vopred napísanej hudby. „Závidím ľuďom, ktorí dokážu improvizovať. Spolupracujem s mnohými skvelými džezovými muzikantmi, ktorí tento talent majú. Ja ho nemám a zvykol som si robiť len veci, ktorým rozumiem. Pokúšam sa nájsť ďalší rozmer danej skladby medzi notami. Snažím sa vcítiť do jej organizmu, aby som ľuďom odovzdal jej fluidum.“

Maxim Vengerov, Gil Shaham, Frank Peter Zimmermann a Julian Rachlin. Výslnie husľovej virtuozity. Všetci sú nositeľmi medzinárodnej ceny Accademia Musicale Chigiana, ktorá sa v hudobnom svete považuje za Oscara. Všetci dosiahli strop interpretačných možností. Dá sa ísť aj ďalej?

„To je večná otázka. Mnohí hovoria, že za posledných tridsať, štyridsať rokov hudba stagnovala. Tiež si myslím, že bolo napísanej veľa zlej hudby. Skladatelia často svoju avantgardnosť kladú na oltár exhibície s tónmi, ktoré prestávajú byť pre ľudí zrozumiteľné. Hoci je matematicky premyslená, chýba jej srdce. Potom nezarezonuje ani u interpretov, ani v publiku. Nič proti avantgardným výskumom, ale zdá sa, že veľkí majstri z minulosti sa tak čoskoro nenarodia. Som však presvedčený, že talenty sú v každej dobe. Aká však bude šanca novej formy interpretácie, to neviem. Nie som skladateľ. Len sa snažím hrať najlepšie, ako sa dá.“

Husle od Boha

Husle „ex Carrodus“ Guarnerius del Gesú z roku 1741 má Julian Rachlin už dvanásť rokov prepožičané od Národnej banky Rakúska. Podobných je na svete okolo šesťdesiat kusov. „To je základné odlíšenie od stradivárok, ktorých je vyše tisíc,“ hovorí Rachlin. „Samozrejme, že aj nástroje od rodiny Stradivari sú výnimočné, ale Guarneri výtvory sú vzácnejšie. Ich príbeh pochádza z prvej polovice osemnásteho storočia, keď Guarneri mal svojho geniálneho, no duševne pomäteného syna Giuseppeho. Zhora dostal schopnosť vytvoriť čarovný nástroj, ktorý čím je starší, tým je lepší. Giuseppe však veľmi psychicky trpel a keď mal tridsaťosem rokov, spáchal samovraždu. Jeho otec dal jeho husliam potom názov del Gesú – od Boha.“

Na husliach od Guarneriho hrali najväčší majstri, vrátane Paganiniho či Oistracha. Pre ich obrovskú cenu, pohybujúcou sa medzi tromi a štyrmi miliónmi dolárov, je nemysliteľné, aby ich mala súkromná osoba. „Dostal som ich, keď som sa stal reprezentantom Rakúska. Zodpovední vedia, že im neublížim. Ja zas viem, že budú hrať iba pre toho, kto ich má rád,“ hovorí s úsmevom Rachlin.

Bežný deň virtuóza

Keď pred Rachlinom nie je koncert či pedagogické povinnosti na konzervatóriu vo Viedni, jeho deň sa začína o jednej – popoludní. „Vtedy zvyčajne vstávam, potom sa trochu rozhýbem a na hodinku, dve idem do fitness alebo do sauny. Okolo tretej volám priateľom a na rad prichádza výpravný obed. Potom mám nejaký čas pre seba, po ktorom nasleduje večera spojená s hudobnou session. Otvárame si s priateľmi fľašku vína a muzicírujeme pre radosť. To je asi to najpríjemnejšie. Vraciame sa k podstate hudby, keď slúžila len pre radosť zo stretávania sa ľudí. Človek môže byť vynikajúcim huslistom s obrovským talentom, ale keď nebude myslieť na tradíciu, stratí potešenie. Potešenie chutí ako kvalitné víno a je to azda najdôležitejšia vlastnosť hudobníkov.“

Kontakt s divákmi

Od počiatku svojej kariéry v roku 1989 vystupoval Julian Rachlin s mnohými orchestrami sveta. Pracoval s takými dirigentmi ako Vladimír Ashkenazy, Zubin Mehta, Yehudi Menuhin, Riccardo Muti či Sir Neville Marriner. K vrcholom jeho nadchádzajúcich angažmán patrí napríklad jeho debut so Symfonickým orchestrom Bavorského rozhlasu pod vedením Lorina Maazela v newyorskej Carnegie Hall a jeho debut s Mníchovskou filharmóniou pod taktovkou Daniella Gattiho (september 2001). Ako nadšený komorný umelec nezabúda ani na duetá. Jeho partnermi sú svetoznáme mená: Martha Argerichová, Mstislav Rostropovič, Oleg Maisenberg či Yefim Bronfman. Koncertný program Juliana Rachlina je zaplnený do konca roka a fakt, že uplynulý pondelok hral v Bratislave, je aj zásluhou dirigenta Jacka Martina Händlera a agentúry Commercium. Hral sa Bach, Mozart a Beethoven a spolu s Rachlinom sa predstavil študent VŠMU Róbert Lakatos. Orchester Pressburger Philharmoniker dirigoval Jack Martin Händler.

„Kontakt s bratislavskými divákmi bol skvelý. Pre mňa je to veľmi dôležitá vec. Cítim každého poslucháča. Publikum je pre mňa množstvo magnetov, ktoré sa snažím pritiahnuť. A je jedno, či ide o koncertnú sieň na konzervatóriu, Zrkadlovú sieň Primaciálneho paláca alebo Carnegie Hall v New Yorku. Počas hrania vysielam vlny a zisťujem, či ich dostávam naspäť. Niekedy je to veľká veda. Medzi hráčom a jeho publikom sa spúšťajú chemické reakcie, ktoré majú neistý koniec. Ideálne je, ak sa naše vlny spoja. Mnohokrát od toho závisí celkový dojem z koncertu – či bude výnimočný alebo iba normálny. Výsledok nezávisí od toho, či hrám dobre alebo nie. Svoj štandard si vždy odohrám, no nikto nevie, čo bude neskôr. Je to komunikácia, ktorá nikdy nekončí. A to je na hudbe fascinujúce.“

ĽUDO PETRÁNSKY

FOTO SME – ĽUBOŠ PILC