Peniaze sú veľmi dôležité a nesťažujem sa na ich nedostatok. Dokázala som rodinnú pekáreň zbaviť päťmiliónového dlhu, v Uherskom Ostrohu máme krásny dom v španielskom štýle s veľkou záhradou. Niekedy však premýšľam, asi by bol lepší menší dom, menšia záhrada, menej nábytku. To nie je prehnaná skromnosť či nejaký ústup, ale tiež poznatok z manažérskej práce. Kto sa pre vec zapáli, musí aj horieť, a veľa vecí vie plameň rozptyľovať.“Človek sa nesmie viazať na minulosť. Znamená to, že je momentálne neúspešný. Sú však chvíle, keď sa mu okamžite všetko nedarí, keď splieta nitky, aby to zmenil. Stáva sa to aj mne. Vtedy sa nebadane vytratím a schúlim vo svojej Octavii, aj si trochu poplačem a dobre mi urobia spomienky. Na upršané Helsinki 1983, keď som posledným pokusom získala titul majsterky sveta, na slnečnú augustovú Nitru 1977, kde som utvorila svetový rekord 22,32 metra. Tieto krátke reminiscencie, v žiadnom prípade nesmú byť dlhé, mi úžasne pomáhajú. Vzchopím sa. Dominantné sú Helsinki, tam som vyhrala to, čo som vnútorne v ten deň takmer vzdala. Od toho fínskeho podvečera som zatúžila iba víťaziť. Dovtedy som získala šestnásť medailí z vrcholných podujatí, osem prvenstiev na halových majstrovstvách Európy. Na otvorených štadiónoch ma ale dekorovali striebrom, bronzom. V Helsinkách som sa dočkala veľkého zlata. A po veľkých úspechoch túžim aj v súčasnom živote. Nedokážem prehrávať.

HELENA FIBINGEROVÁ, majsterka sveta vo vrhu guľou, dnes úspešná manažérka Českej atletiky s.r.o., ktorú všeobecne považujú za dušu svetovo uznávanej a na medaily bohatej kráľovnej športov u našich najbližších susedov.

Návrat I

Na premiérovom svetovom šampionáte v Helsinkách 1983 už nebola Helena Fibingerová hlavnou favoritkou ako mnohokrát predtým. Rodáčka z moravských Viceměřic (narodená 13. júla 1949), dnes žijúca striedavo v Prahe a v Uherskom Ostrohu neďaleko slovenských hraníc, dva razy prekonala svetový rekord – v Opave 26. septembra 1976 výkonom 21,99 m a v Nitre 20. augusta 1977 hodnotou 22,32 m. Jej pokus 22,50 m z Jablonca 19. februára 1977 je dodnes prvým výkonom halových historických tabuliek sveta a druhým na svete vôbec, hneď po svetovom rekorde Rusky Natalie Lisovskej 22,63 m z roku 1987. Guliarska stálica získala bronz na montrealskej olympiáde 1976, na európskom šampionáte bola dva razy druhá (v Prahe 1978, v Aténach 1982), raz tretia (Rím 1974). Osemkrát vyhrala kontinentálne halové majstrovstvá, čo je najviac zo všetkých európskych atlétov histórie. Chýbal však veľký triumf.

„Ráno som sa v helsinskom hoteli pozrela von oknom. Po krásnych dňoch bubnovali na rímsu ťažké kvapky dažďa. No zbohom, prebleslo mi hlavou. Čakalo ma finále. Snažila som sa oddychovať. Nedalo sa, bum, bum, z oblohy lialo. To bude trvať celý deň. Vo vnútri som preteky ‘zbalila‘. Pršalo mi na olympiáde v Montreale, na majstrovstvách Európy v Prahe i v Aténach,“ opisuje začiatok histórie, ako sa vie všetko zlé na dobré obrátiť, Helena Fibingerová.

Z duše neznášala daždivé počasie. Jej atypická práca nôh v guliarskom kruhu znamenala, že v takomto nečase sa jej podšmykávala ľavačka. Súťaž sa pre ňu nevyvíjala dobre. Do posledného pokusu bola štvrtá. Nebolo to zlé, ale ani dobré.

„Povedala som si, že musím. Vedela som bojovať, toto sa mi zdalo priveľa. V okamihu sa vo mne všetko zlomilo. Neviem presne opísať čo, ale dodnes to vnímam ako neodolateľnú túžbu víťaziť. Na ten posledný pokus som išla s presvedčením, že vyhrám.“

Ten helsinský film si atletickí priaznivci pamätajú navždy. Ruka Heleny Fibingerovej vystrelila guľu, ktorá lízla 21-metrovú hranicu. Ani jedna zo súperiek sa k bielej čiare označujúcej hranicu extratriedy v ten deň nepriblížila. Československá atlétka na zlomok postála, po očku zhodnotila – áno, je to tam. Prudko sa obrátila, aby vyšla z kruhu, lebo tak kážu pravidlá.

Ona ale nevyšla, ona vyletela a šprintovala hore-dole s rozpaženými rukami, širokým úsmevom a hlasnými výkrikmi. Chcela vyobjímať celý svet, najbližšie boli rozhodcovia. Práve oni pocítili ako prví objatie najšťastnejšej atlétky sveta. Okamihy radosti, ktoré vošli do športovej histórie. Premietali sa a opakovali vo všetkých možných televíziách.

Helena Fibingerová na stupni víťazov plakala. Plakala bez akýchkoľvek zábran slzy radosti. Aj dnes je vo vnútri taká, hoci sa priznala, že sa naučila emócie skrývať. Príjemný úsmev jej však z tváre nezmizne. Manažérska tvrdosť má vo Fibingerovej podaní túto podobu. Tvrdo pracuje, neustúpi, no odzbrojuje vľúdnosťou.

Návrat II

„Keď sa delila Československá republika, bola som obrazne ‘na povraz‘. Pre mňa nevysvetliteľné a smutné. Na Slovensko som vždy chodila veľmi rada. Napokon, z nášho domu v Uherskom Ostrohu je to do Bratislavy stodvadsať kilometrov, do Prahy tristo. Bratislavské preteky P–T–S boli pre mňa sviatkom, nie obyčajnými pretekmi. Nevedela som sa napríklad dočkať, ako si kúpim na Centrálnom trhovisku jahody. Súťaž bola veľkolepá, pred desaťtisícami ľudí. Keď som sa dozvedela, že míting majú zrušiť, skamenela som. Veď je to nivočenie tradície, histórie. Aj mojej. Tie preteky musíte zachrániť.

Rovnaké spomienky mám na Nitru. Laco Petrovič robil príjemný míting. Pamätám si, že bol spojený s výstavou Agrokomplex. Vyrastala som na vidieku, takže exponáty prírody som obdivovala. Aj Nitra znamená pre mňa kusisko histórie, zážitkov, nielen svetový rekord,“ spomína manažérka českej atletiky.

Úprimne sa rozčúlila pri našej zmienke, že pád bratislavského mítingu by v kruhoch Medzinárodnej atletickej federácie pravdepodobne otvoril dvere do vyššej kategórie pretekov Grand prix pre ostravskú Zlatú tretru alebo pražský Odložilov memoriál.

„To by som teda bola poriadne zvrhlá, ak by som si mala želať nešťastie svojich priateľov. Opakujem, ‘péteeska‘ písala históriu československého športu. Viete, my atléti hranice všeobecne až tak neuznávame, ja si tie medzi Českom a Slovenskom neuvedomujem.“

Návrat III

Historické svetové tabuľky registrujú na čele, predovšetkým v technických disciplínach, mnoho svetových rekordov z osemdesiatych rokov, ktoré sa zdajú dnes nedostižné. Veľa sa v tejto súvislosti hovorilo a hovorí o nedovolených prostriedkoch. V Československu sa neraz podozrievavo ozývali hlasy o dopingu našich atlétov.

Frekventované boli predovšetkým mená Jarmila Kratochvílová a Helena Fibingerová.

Túto otázku sme položili stále úradujúcej halovej svetovej rekordérke (22,50 m) z roku 1977 opatrne. Zbytočne. Hovorila otvorene.

„Ak sa na celú záležitosť nepozerám iba zo svojho pohľadu, nie je na to jednoduchá odpoveď. Doping má jeden podstatný háčik, na ktorý by som vás chcela upozorniť. Nikto vám nikdy nepovie pravdu, či niečo bral, alebo nebral. Niektoré veci, ktoré budem menovať iba náhodne, napríklad kofeín či niektoré psychofarmaká, v mojich časoch na listinách nedovolených látok nefigurovali. Platí – čo je dovolené dnes, zajtra už nemusí. Za seba môžem povedať – žiadna tabletka na svete vám nepomôže, aby ste boli pätnásť rokov na svetovej špici, čo je môj prípad. Všetko je otázkou tvrdej práce, hoci nepopieram, že to bolo podložené aj chémiou. Vitamínové, proteínové preparáty patrili do našej výbavy. Sláva je veľmi opojná vec, človek je pre ňu ochotný urobiť veľmi veľa. V tomto sa ťažko hľadá hranica medzi dovoleným a nedovoleným, športová veda sa vyvíja.

Osobne som podstúpila stovky dopingových kontrol. Skutočne po mne išli a nikdy mi žiadny preparát nenašli. Ak niekto spochybňuje tie dlhoročné svetové rekordy, ľahko mu to vyvrátim. Predovšetkým pre atlétov bývalého východného bloku bol šport otázkou dobrej existencie. My sme trénovali tvrdšie než ostatní pretekári. A ešte jednu vážnu vec by som chcela zdôrazniť. Nikto ma nikdy ani náznakom nenútil, aby som niečo nedovolené brala.“

Súčasnosť I

Helena Fibingerová priznáva, že pretekárky jej generácie, i ona sama, doplácali na tvrdú tréningovú drinu vzhľadom. Štíhle dievčatko z Uherského Ostrohu rado behalo, mladá Fibingerová predtým, než sa stala guliarkou, hrala výborne českú hádzanú.

„Možno aj preto som sa nestala trénerkou. Asi by som nenašla dievča, ktoré by podstúpilo takú rehoľu ako ja. Nie som si tiež istá, či by neoľutovala a či by stratu krásy brala ako nevyhnutnosť. Ani pre mňa to nebolo jednoduché. Rozhodla som sa však, ako som sa rozhodla, a neľutujem,“ hovorí už zase štíhla manažérka s výzorom úplne totožným svojmu postaveniu. Šarmantná, upravená, usmiata, zhovorčivá, aj keď veľmi zaneprázdnená.

„Tiež to neprišlo len tak. Opäť tvrdo pracujem. Mám vizážistku, kaderníčku, držím diétu, cvičím. Zaujímam sa o módu. To je jedna stránka veci. Samozrejme, musela som preniknúť do tajov marketingu. Viem francúzsky a trochu taliansky, ale manažéri hovoria anglicky, teda som sa musela učiť. V mnohých rokovaniach mi skutočne pomáha meno Fibingerová, ale zďaleka to nie je podstata. Meno otvára dvere k maličkostiam. Niekto mi zadarmo vytlačí pozvánky, plagáty, propagačné materiály. Od týchto drobností sa potom odvíjajú veľké veci, výhodné zmluvy. Vonkoncom to nie je jednoduché. Firmy sú opatrné, väčšinu kontraktov podpisujem na rok, viacročných je menej. Každý chce za to, čo dáva, adekvátny úspech,“ naznačila manažérka svoju súčasnú prácu, aby sa vzápätí, aj s opravedlnením, že bude trochu neskromná, vrátila k atletike.

„Aj keby ste boli veľmi prísnymi sudcami, myslím si, že sa môžem výzorom, vystupovaním, schopnosťami diplomaticky konať, pokojne rovnať s rovesníčkami. A hrdo poviem vek – päťdesiatročnými. O tom to je. Napriek tvrdej dvadsaťpäťročnej fyzickej práci atlétky. Čiže, vrcholový šport mi vôbec neuškodil.“

Súčasnosť II

Manažérka českej atletiky vychádza z obrazu bývalej športovkyne, ktorá chcela byť vždy vo všetkom najlepšia. Ako sa jej to darí, musia sčasti posúdiť iní, pointou sú ale zase len a len výsledky.

„Zvyknem rokovať s veľmi bohatými a úspešnými ľuďmi. Dávam si cieľ, aby si títo kapitáni českého priemyslu odniesli zo stretnutí so mnou obraz: je to bývalá atlétka, ktorá na sebe veľmi tvrdo pracovala. Niekedy som bola divoká voda, dnes je mi jasné – čo sa odpúšťalo športovkyni Fibingerovej, nebude sa tolerovať manažérke Fibingerovej. Pochopila som mieru, čo môžem chcieť,“ hovorí žena, ktorá sa netají, že túžila dokázať sebe, spoločnosti, svetu, že projekt rozvoja českej atletiky, na ktorom má veľkú zásluhu, funguje.

Bývalá atlétka pracuje v marketingovej oblasti už od roku 1989, ešte z čias Československého atletického zväzu. Aj dnes je Česká atletika s.r.o. spätá s národným atletickým zväzom, má však istú autonómiu. Spoločnosť sa môže pochváliť obratom desiatok miliónov korún, vlastní marketingové práva napríklad chýrnych desaťbojárov, svetového rekordéra Romana Šebrleho a majstra sveta Tomáša Dvořáka. Atletika je u našich susedov v popularite a diváckom záujme jednoznačne športom číslo tri, hneď po futbale a hokeji.

Súčasnosť III

Helena Fibingerová je na roztrhanie. Pracuje v Rade českej televízie, je ministerkou ženskej tieňovej vlády. Večne je na cestách medzi Prahou a Uherským Ostrohom, kde vlastní prosperujúcu pekáreň. Krásne hovorí o svojom manželovi a bývalom trénerovi Jaroslavovi Šmídovi, ktorý je, žiaľ, zo zdravotných dôvodov viazaný k moravskému mestečku.

„Bolo by veľmi amorálne, keby som si nevedela rozdeliť čas medzi prácu a manžela. Priznávam sa, že som workaholik. Keď mi tri dni nezvoní mobil, začínam byť chorá. Manžel mi zvykne hovoriť – asi by som mal vyvaliť dvere na dome, aby bol nejaký vzruch. To, keď s úsmevom zbadá, že po voľnom víkende ma už cuká do práce. Teraz ma zaujala práca v televíznej rade. Tešia ma správy od zamestnankýň ČT, že kým od roku 1993 s nimi nikto nehovoril, tak teraz áno. Nepripustím, aby sa znovu hovorilo, že keď boli všetky rady o ničom, bude taká aj nová,“ rozpráva jedna z najznámejších českých žien minulosti i súčasnosti.

PETER FUKATSCH

FOTO SME – ĽUBOŠ PILC A ARCHÍV