FOTO – ARCHÍV KAROLA OSTERTAGA

Jeho vrstovníci už majú sivé vlasy, osteoporózu, atrofiu svalov, artrózu kĺbov a trasúce sa ruky. Sedávajú na lavičke v parku. Aj on má biele vlasy a fúzy, ale lavičkám v parku sa vyhýba.

Vyše 60 rokov bol celkom „normálny“.

Dnes je jeho meno zapísané v Guinessovej knihe rekordov 24 ráz. To je ten muž, ktorý na hrudi udrží hocičo. Betónovú dlaždicu, zrkadlo, párok, hrebene, diktafón, umelohmotnú tácku.

Sivovlasý Karol Ostertag dokáže niečo, čo nevie nik iný na svete. Subtílny 72-ročný Slovák udivil už celý svet.

Od minulého týždňa je jediným človekom na zemeguli, ktorý zdvihne a udrží na hrudi závažie trojnásobne ťažšie, ako je on sám.

Kde sa to v ňom vzalo? Čo sa udialo v jeho tele? Zázrak? Na našej planéte sa dejú rôzne čudné veci a veda sa vždy snaží našiť na ne prírodné, fyzikálne zákony. Sem-tam sa však nájde nejaký ten jedinec, čo im do nich vnesie trochu anarchie. On tvrdí, že aj dnes je úplne normálny. Chodí každý deň do obchodu, varí si, perie, obšíva, vešia záclony. Keď príde na neho rad, poumýva v činžiaku schody od šiesteho poschodia až po prízemie. A denne trénuje. Prečo to všetko robí?

Volajú ho magnetický muž. On to popiera

Vyše 200-kilogramová činka je rozložená na viacero kusov. Má presne trojnásobok jeho váhy. Stojí opretá v úzkej chodbičke dva a pol izbového bratislavského bytu. Ani tým najmenším kúskom by ste nepohli.

Špeciálne vyrobená činka postupne rástla. Tak ako mu pribúdali roky a jeho vrstovníkom ubúdali sily, on si, naopak, pridával na ňu ďalšie a ďalšie závažia.

Keď mu pred týždňom obvodná lekárka merala tlak, zhíkla. „Bože, vy máte také svaly, že mi nestačí škrtidlo na tlakomeri.“

Silové rekordy začal s päťdesiatkilovou olovenou platňou, minulý týždeň sa dopracoval k neuveriteľným 225 kilogramom!

V malej polizbičke, kde mal detskú izbu jeho syn Karol, má svoje malé minifitnesko. Na všetky svetové rekordy, ktoré za tie tri roky prekonal, sa pripravoval práve tu. Nemá žiadneho sponzora, na Slovensku sa nenašla žiadna agentúra, ktorá by ho zastupovala. Hoci chodí po svete a robí krajine reklamu pod veľkým nápisom Slovakia.

Pán Karol si prikladá platňu na hruď a ukazuje.

„Stačí len desatina sekundy zaváhania. Keby to padlo, amputovalo by mi to nohy, minimálne chodidlá. Vzpierač má možnosť a čas spustiť ju za seba alebo pred seba. Ja nie.“

Pri takomto výkone na rozdiel od klasického vzpierania totiž nie je možné uskočiť. Newtonov zákon je neúprosný.

„Také sústo pre novinárov by som ale nerád.“

S pánom Karolom sa poznáme dlhé roky, vyše dvadsať rokov sme bývali v jednom vchode. Volali sme ho ujo Karol a chodili sme sa k nim ako deti hrávať. O poschodie nižšie, na štvrtom, býval iný výnimočný človek – Albín Brunovský. S pánom Ostertagom z piateho sa každý vždy zdravil, ale nikto nepozoroval nič výnimočné.

„Nie som magnetický muž,“ zdôrazňuje.

Ako sa zo seriózneho architekta stala svetová rarita?

Zvláštnu energiu v sebe objavil po smrti milovanej manželky. No možno ešte skôr.

Keď jeho manželka pred siedmimi rokmi dostala infarkt, lekári jej zakázali fajčiť. Pán Karol, ktorý fajčil celých 42 rokov 30 cigariet denne, prestal zo dňa na deň. Škatuľka zostala ležať na stole a v nej posledných sedem cigariet. Ležala tam niekoľko rokov, aj po smrti manželky. Nedotkol sa jej.

„Pred rokom a pol sa celkom rozpadla.“

Karol Ostertag tvrdí, že nemohol fajčiť, keď ona nesmela. „Nezapálil by som si ani na balkóne, ani potom, keď som ostal sám. Cigarety som sa už nikdy nedotkol.“

S manželkou prežil ešte tri roky a tri infarkty. Hovorí, že to boli nádherné roky.

„Zostal som doma a svoj život venoval manželke. Znie to ako do dievčenských pamätníčkov, ale ten život som venoval nám dvom. Posledné tri roky jej života boli len naše.“

Po toľkých rokoch manželstva sa ocitol strašne sám. „Samozrejme, že som nezabudol telefónne čísla svojich blízkych, musel som sa však začať učiť žiť sám. Ísť si kúpiť chlieb, naučiť sa variť, ožehliť, oprať, obšiť, zvesiť záclony a na Veľkú noc umyť okná.“

Po určitom čase si zapol aj televízor.

„Vystupovala tam česká magnetická žena. Práve jej do dekoltu kládli päťkilové kotúče a ona ich udržala. Ja som sa na to pozeral a hovoril si, panebože, čo už tí ľudia len nevymyslia. Určite to tam má nalepené!“

Ale nedalo mu. Keď vypol televízor, zašiel do svojej činkárne, ktorú má už roky, lebo jeho teória je, že keď chce človek existovať, nesmie upadať ani psychicky, ani fyzicky.

„Pre istotu som sa pozrel, či som doma sám, dal som si dole košeľu a priložil si tie svoje kotúčiky na seba. Zdúpnel som. Držalo to! Bežal som do obývačky ospravedlniť sa tej panej v televízii. Bola však už vypnutá.“

Neskôr sa jej ospravedlnil osobne. Prišiel dávno na to, že päťkilová činka sa nedá nalepiť. „Nejde to.“

Takto jednoducho sa to vraj začalo.

Omnoho zložitejšie to pokračovalo. Bolo treba nájsť odpoveď na otázku. Čo to, preboha, znamená?

„Hľadal som literatúru, obiehal kníhkupectvá, knižnice, nikde som nenašiel odpoveď, ktorá by ma uspokojila.

Nikomu som o tom nehovoril. Mal som problémy sám sa so sebou vysporiadať. Bola to však pre mňa aj zábavka a postupne som zisťoval, že dokážem všeličo.“

Keď uvaril, umyl riad, povysával, tak sa hral. Skúšal, čo dokáže, prikladal si na hruď rozličné predmety.

Raz na svoje narodeniny sa rozhodol usporiadať zvláštnu oslavu.

Pripravil obed, zákusky, kávu a prekvapenie. Na stôl položil hrebene, taniere, kefu na šaty, príbory, topánky a vyše 30-kilovú činku. Prišli vnúčatá a dedko im urobil najväčšiu atrakciu, akú dovtedy zažili.

Očičká vnúčat sa len otvárali. Aj dospelí híkali. Tridsaťsedemkilová činka drží len tak na jeho prsiach. Už vtedy to bol svetový rekord. Doma, v obývačke, prekonal v guinessovskej disciplíne zvanej magnetická psychokinetika rekord Američana z New Yorku, ktorý na svojom tele udržal 37,5 kilogramu. On mal vtedy 69 rokov.

Prehovorili ho, aby si to nenechal len pre seba.

A tak sa začala svetová sláva

O chvíľu ho poznal celý svet, priťahoval médiá ako magnet.

Karol Ostertag študoval ďalej literatúru, pátral po odpovediach, vystupoval po celej Európe, jeden zo svetových rekordov venoval dokonca holandskej kráľovnej Beatrix. „Vlani ma pozvali na jej narodeniny. Celá krajina oslavovala. Urobil som ďalší svetový rekord, vtedy 184 kíl, a v takej nonšalantnosti som ho venoval kráľovnej.“

Lichotilo mu prirovnanie, že je druhý Copperfield, páčili sa mu aj bombastické tituly zahraničných denníkov o tom, ako narúša fyzikálne zákony.

Všade, kde prišiel, hľadali lekári, fyzici aj duchovní odpovede. Vždy to vzdali. On si vytváral vlastnú teóriu.

„Prišiel som na to, že to nemôže byť magnetizmus. Na certifikátoch o vytvorení svetového rekordu sa síce píše, že ide o magnetickú psychokinézu, ale nie je to tak. Udržím na sebe predmety z najrozličnejších materiálov.“

Prečo my, ľudia, chceme hneď všetko odmerať?

Je to niečo medzi nebom a zemou? Je to magnetická psychokinéza? Ak nie, tak čo je to? Zázrak? Nie.

On tvrdí, že je to jednoduchý vzorec: viera + vôľa = energia.

A za tým si stojí stále. Má na to svoju teóriu. „Všetko je založené na energii.“ Tvrdí, že každý materiál má v sebe energiu.

Ak človek dokáže skrotiť zviera, prečo by ho nemala počúvať hmota?

„Tieto kovové platne, ktoré som zdvihol minulý týždeň, sú z materiálu, čo niekto vydoloval zo zeme. Do tohto kusa železa bolo vložené nepredstaviteľné množstvo energie, než z neho vznikla táto činka. Má energiu. Ja ju mám silnejšiu.“

Je to vraj sila vnútornej vôle, energie. Tak ako s tou cigaretou.

„Skúšali ma merať, žiaden magnetizmus, nič nenašli, lebo nič také neexistuje.“

Skúšali to napríklad v Nemecku, kde vystupoval. „Zmerajte, pokojne, prečo nie. Prikladali mi na telo všelijaké prístroje. Čo ja viem, čo to bolo zač? Nič to nemohlo ukázať. Keď nechcem, neudržím nič. Je to moja vôľa. Keď na mňa niečo položia a ja to nechcem, tak to spadne.“

Pýta sa: „Prečo my, ľudia, chceme hneď všetko odmerať? Doveďte sem jedného zaľúbeného človeka, rozzúreného, ktorý chce vraždiť, doveďte človeka, ktorý sa roztápa dobrotou. Odmerajte tieto veličiny. Odmerajte hnev, dobro, lásku, klamstvo. To sa nedá odmerať! Môžete odmerať neveru, žiarlivosť, nenávisť, silné ľudské emócie? A pritom, čo dokázali v histórii? Koľko ráz tieto veličiny prevrátili svet, vyvolali svetové vojny, zničili státisíce ľudí…

Čo sa deje v jeho tele?

Čo vlastne cíti tento človek, keď si prikladá na miesto veľké desať centimetrov štvorcových vyše dvestokilovú železnú opachu? Mimochodom, hruď musí byť úplne hladká, bez jediného chĺpka.

Potom musí pocítiť v sebe to, čomu on hovorí presvedčenie krotiteľa – že činka je už skrotená a drží s ním. Vtedy ju môže pustiť a ruky dať dole. A keď to nepocíti? Tak ruky nepustí. Dá sa to opísať? Nedá. Je to vraj niečo také, ako keď si poviete úúúúf! A chcem! A musím!

A čo organizmus? Prežíva nesmiernu záťaž. Bolí to.

Tlak sa zvýši nad 160 aj viac, tep sa zrýchli na 110, až potom sa postupne vráti na pôvodných 60. Počas takéhoto výkonu schudne niekoľko kíl.

Stojí to za to?

Opakovane tvrdí, že áno. Aj napriek tomu, že musí kruto trénovať. Dvojfázovo – vzpery, kliky, stojky, drepy s činkami a bez činky, struny a hrazda, to sa stále opakuje. Aj rozcvička, ktorej hovorí ľahká, by netrénovaného položila. Šesť minút deň čo deň stojí na rukách dole hlavou. Žije takmer asketicky. Žiadne cigarety, alkohol, ľahká strava, zelenina, ovocie, biele mäso.

Pred rokom zašiel do ústavu telovýchovného lekárstva po odbornú pomoc. Nehľadal tam odpoveď na otázku, prečo udrží na hrudi predmety.

„Na túto otázku mi ťažko ktokoľvek odpovie. Na to si odpovedám sám. Zašiel som tam vtedy, keď som udržal na hrudi 210 kilogramov. Vtedy už aj mne samotnému začal rozum nad tým stáť. Pri 50 kilogramoch išlo ešte o srandu, 210 kíl, to už by bola nezodpovednosť voči samému sebe, voči synovi, vnúčatám, mojim blízkym.“

Prečo to robí?

„Moje rekordy nie sú samoúčelné. Chcem nimi každému vnímavému človeku ukázať, že energia vôle je nekonečná. Že ak dostatočne chceme, vyrovnáme sa s každým životným neúspechom, vylížeme si aj tie najťažšie rany osudu. Pozrite sa na ľudí na vozíku, veď to ich životné bremeno je omnoho ťažšie ako tá moja činka, ktorú som zdvihol, ich vôľa je väčšia ako moja, že to dokázali a prekonali. Všetko, čo človek robí, závisí od jeho vnútornej vôle, či si nevezme cigaretu, pohár, nepichne si heroín.“

Prežil hrôzu vojen, rôzne zverstvá, väznenie manželky, neprávosti tragédií minulého režimu. Je presvedčený, že každý z nás má tú energiu, keď sa narodí, len ju musí v sebe objaviť.

„Človek nemusí lámať rekordy, lebo o ne ani nejde. Odíde vám niekto najbližší a dokázať to prežiť, na to treba veľa energie. Byť atrakciou na pódiách? Tak to nevnímam. To by bolo pre mňa málo. Chcem len ľuďom dokázať, že aj nemožné je možné. Že je v silách každého niečo dokázať, ide len o to, aby každý tú svoju energiu využil správnym smerom.“

Tati, už to nechaj. Dokedy to chce robiť?

Minulý týždeň ochorel. Deň pred veľkým vystúpením sa zobudil a nádcha ako hrom, horúčka striedala zimnicu. Pot je neuveriteľnou kontraindikáciou. Ako si položíte na šmykľavú hruď vyše 200-kilovú činku?

„Mal som pocit, že už skončím.“

„Tati, už to nechaj“, hovoria mu často jeho najbližší. Napriek tomu minulý týždeň dvadsiaty štvrtý raz prekonal sám seba a pred tisícami divákov v Pelhřimove zdvihol neuveriteľných 225 kilogramov, čo je presne trojnásobok jeho váhy.

Jeho železnú kladu musí doniesť na javisko niekoľko silných chlapov. Z auta si ju nosí Karol Ostertag rozloženú na kúsky sám. Tentoraz však ležala týždeň v aute. Jednoducho nevládal.

Ešte pred týždňom tvrdil, že to asi vzdá. Keď sme sa stretli naposledy pred dvoma dňami, vravel, že to predsa ešte len skúsi. Na budúci týždeň ide na kontrolu a ak lekári dovolia, tak ešte jeden svetový rekord možno prekoná…

EVA HRDINOVÁ