Morton Mintz, všeobecne považovaný za jedného z najlepších investigatívnych reportérov Ameriky, sa už blíži k osemdesiatke, ale stále je aktívny. Tento týždeň pricestoval dokonca do Bratislavy na konferenciu o boji proti korupcii, ktorú organizovalo americké veľvyslanectvo a organizácia Transparency International. Viedol diskusný panel s názvom Prečo je vyšetrovacia žurnalistika vždy o krok vpredu pred ostatnými novinárskymi formami.

Morton Mintz vypátral počas svojej dlhoročnej kariéry množstvo dobre utajených faktov, ktoré po zverejnení Amerikou doslova otriasli. Napísal aj niekoľko kníh a získal viaceré novinárske ocenenia – Lieblingovu cenu, cenu Sidneyho Hillmana i Hugha Heffnera, zakladateľa a majiteľa magazínu Playboy. Určitý čas viedol aj Fond pre investigatívnu žurnalistiku, do ktorého prispel najväčšou finančnou čiastkou George Soros.

Prečo ste sa začali venovať práve investigatívnej žurnalistike?

Spočiatku som ani nevedel, že niečo také začínam. Už na strednej škole v Ann Arbor v Michigane a neskôr aj na univerzite v Detroite som však písal články do školských časopisov, ktoré boli možno trochu iné než ostatné. Vždy som sa totiž snažil veciam čo najviac porozumieť. Zistil som, že kĺzanie po povrchu nie je dobrou metódou. Hneď od začiatku som hľadal hĺbku a podstatu nejakej neznámej skutočnosti.

Investigatívne články ste začali písať hneď po vojne. Boli vtedy na to vhodné pomery?

Áno, Amerika prežívala slávne obdobie. S americkou pomocou padol fašizmus. Ja sám som slúžil vo vojnovom námorníctve a vrátil som sa s veľkým skúsenosťami. Chcel som pomôcť hľadať pravdu, nech by bola kdekoľvek a akokoľvek ukrytá.

Investigatívni žurnalisti pracujú na jednej téme aj niekoľko mesiacov. Mali redakcie v tom čase peniaze na ich zaplatenie?

Byť takým novinárom bolo do značnej miery prepychom. Priznám sa, že začiatky som nemal ľahké. Často sme obracali v ruke každý dolár. Hneď po vojne som sa oženil. S manželkou Anitou sme chceli mať čo najskôr deti, a tak som hľadal miesto. Dostal som sa za reportéra do St. Louis. Písal som tam o všetkom a mal som riadny plat. Viem však, že tí novinári, ktorí pracovali na voľnej nohe a hľadali veľké udalosti, treli biedu. Lenže, nechcel som zostať v meste, ktoré som veľmi nepoznal, ťahalo ma to do Washingtonu. Cítil som, že tam by som sa so svojimi ambíciami mohol presadiť. Najskôr som však musel niečo dokázať v novinách St. Louis Star-Times a St. Louis Globe-demokrat. Podarilo sa a v roku 1958 som sa stal reportérom denníka The Washington Post.

Mal The Washington Post už v tom čase svoju povestnú autoritu?

Niektorí moji priatelia vravia, je ju mal väčšiu než teraz, a že dokonca Post má najlepšie obdobie už za sebou. Nechcem to hodnotiť, ani porovnávať. Prežil som v tých novinách svoje najlepšie žurnalistické obdobie. Plných tridsať rokov. Všetko, čo som v investigatívnej žurnalistike dosiahol, má spojitosť s mojím pôsobením v The Washington Post. Nie je náhoda ani to, že Nixonov škandál Watergate odhalili práve moji bývalí kolegovia v Poste, Bob Woodward a Carl Bernstien.

Odkiaľ ste čerpali námety na bombastické témy, ktoré jeden čas naozaj otriasali Amerikou?

Mnohé témy prídu náhodou. Jednoducho niečo zachytíte, počujete. A idete za tým. Po rokoch som zistil, že veľa sa dá získať napríklad aj tým, že novinár pozorne sedí v niektorom výbore v Kongrese. Senát aj snemovňa totiž organizujú známe hearing (počúvania) k rôznym témam či škandálom, ktoré prináša život. A práve tam naraz vyskočia súvislosti, ktoré si nikto nevšimol. Treba sa za nimi pustiť. Takisto som prišiel na to, že iba obyčajným listovaním v množstve kongresových dokumentov sa dá medzi riadkami objaviť niečo, čo môže po novinárskom preskúmaní vyvolať naozaj šok, či aspoň poriadnu diskusiu.

Aký bol váš najväčší prípad? Čím ste Ameriku zasiahli?

Myslím si, že to bola séria článkov týkajúcich sa lieku s názvom thalidomid. Brali ho ženy v počiatočných fázach tehotenstva na zmiernenie bolestí. Išlo teda o určitý druh sedatíva. Liek sa dovážal do USA z Nemecka. Vždy som sa snažil čo najviac čítať a mal som k dispozícii najrôznejšie zdroje. A vtedy som si v britskom lekárskom časopise prečítal naozaj šokujúci článok práve o tomto lieku. Autor písal, že liek má okrem zmierňovania bolesti aj iný, mimoriadne nebezpečný účinok. Mnohým matkám nielen v Nemecku, ale aj inde v Európe a vo svete sa totiž po jeho užívaní narodili deti bez rúk a nôh. Nedalo mi to a išiel som za touto informáciou.

Čo ste zistili?

Že liek schválil americký úrad pre liečivá a potraviny, čím mu dal oficiálne povolenie na predaj na americkom trhu. Moje články vyvolali šok, začalo sa vyšetrovanie. Senátor zo štátu Tennessee navrhol dokonca zmenu zákona, podľa ktorého sa mal dovoz liekov zo zahraničia – najmä z Európy – do USA, kontrolovať. Ale záležitosť sa, nielen na moje prekvapenie, nedotiahla do konca.

Prečo?

Z prozaického dôvodu. Farmaceutické firmy svojimi lobingovými pákami dosiahli, že liek na americkom trhu zostal. Záležalo už len na budúcich matkách, či ho budú užívať.

Vaše meno však zaiskrilo aj v sérii článkov proti americkému tabakovému priemyslu, najmä proti monopolu Philip Morris.

Dozvedel som sa, že práve táto mohutná korporácia postavila zdravotné zariadenie, aby si očistila svedomie. Išiel som za tým a zistil známu dávku pokrytectva. Lenže táto firma má takisto silný lobing a dokáže v Kongrese poriadne zasiahnuť. Hoci je pravda, že v poslednom čase pár súdnych sporov prehrala a musí vyplatiť vysoké odškodné obetiam fajčenia.

Fajčíte?

Fajčil som, ale už dávno som prestal.

Na aké témy ste ešte pyšný?

Aj ako vojak, ktorý bojoval v druhej svetovej vojne, som bol šokovaný, keď som sa dozvedel, čo sa dialo so Židmi v Osvienčime a Treblinke. Keď som sa do tejto témy pustil, čoskoro som zistil, že bolo v silách Ameriky bombardovať železničné trate smerujúce do koncentračných táborov smrti. Pýtal som sa zodpovedných, prečo tak neurobili, lebo taká akcia by bola určite znížila počet obetí. Bol som to ja, kto ako prvý položil túto otázku vysokým americkým činiteľom. Žiaľ, odpovede, ktoré som dostal, nepovažujem za dostatočné.

Akú úlohu majú podľa vás médiá v Amerike? Majú autoritu, dokážu niečo zmeniť?

Novinársky článok, nech je akokoľvek dobrý, nemusí priniesť nijaký výsledok. Tam neplatí priama úmera. Ale novinár aspoň na problém upozorní. Amerika mala svoju veľkú tému za Abrahama Lincolna – otroctvo a jeho zrušenie, keď bolo novinárstvo ešte len v plienkach. Až potom vznikali noviny, prišiel rozhlas a televízia, ľudia sa dozvedali, čo sa deje. Po druhej svetovej vojne sme mali tri hlavné televízne spoločnosti. A ľudia sledovali program s napätím. Televízia v tom čase pomáhala vytvárať pocit jednotnej komunity, pocit spolupatričnosti. Dnes sa však veľa zmenilo. Máme množstvo televíznych káblových kanálov, no ich programy sú zamerané viac na zábavu. Hodinový program Jima Lehrera vo verejnej televízii PBS, ktorý je podporovaný iba zo zbierok občanov, však potrebnú sledovanosť nemá. Máme aj televíznu spoločnosť C-SPAN, ktorá vysiela vážne témy naživo, aj z Kongresu. Takisto má nízku sledovanosť. Klesajú náklady novín a časopisov. A teraz vpadol do nášho života internet. Je zameraný skôr individuálne. Nájdete tam aj nenávistné správy, ktoré publikujú rôzne skupiny, alebo len jedinci nenávidiaci spoločnosť. Takže, internet ešte viac potláča ducha spoločnej komunity, aj keď má nepochybne mnoho iných predností.

Práve minulý týždeň sa uskutočnila federálna poprava teroristu Timothyho McVeigha. Medzi vybranými svedkami sedel aj publicista a spisovateľ Gore Vidal. Myslíte si, že môže o tomto prípade napísať ešte niečo nové, keďže už o ňom vyšli tisíce článkov a dokonca aj zopár knižiek?

Gore Vidal je vynikajúci spisovateľ a viem, že jeho prítomnosť pri poprave si želal sám McVeigh. Viem tiež, že sa s ním pred popravou viackrát stretol a že v októbrovom čísle časopisu Vanity Fair vyjde jeho článok o poprave. Nemyslím si však, že môže napísať niečo nové, skôr pôjde iba o literárnejšiu formu spracovania. Mňa však na celom prípade zaujala iná vec: podľa prieskumov verejnej mienky sa nevídane zvýšil počet Američanov, ktorí odmietajú trest smrti. To je na celom prípade najpozoruhodnejšie.

Pred časom som celkom náhodou v časopise American Prospect čítal váš článok s názvom Dve minúty do štartu. Okrem iných hrozivých vecí, o ktorých tam píšete, ma zaujalo vaše konštatovanie, že nukleárna vojna môže hociktorú chvíľu vypuknúť aj preto, že ruskí dôstojníci operujúci pri odpaľovacích raketových rampách sú hladní. Ako ste to mysleli?

Čítal som vyhlásenie vysokých predstaviteľov ruského ministerstva obrany, ale aj ruského vojnového námorníctva o tom, ako sa, vzhľadom na krízu, akú Rusko prežíva, rapídne znížil ruský vojenský rozpočet. Čítal som tiež množstvo správ v súvislosti s haváriou jadrovej ponorky Kursk, ktoré hovoria o mizerných podmienkach, za akých príslušníci ruskej armády slúžia. Ak nemá vojak napríklad dostatok jedla, môže sa dopustiť hocičoho.

Naozaj si myslíte, že by stlačil aj gombík odpaľovacej rampy? Rusi sú predsa veľkí vlastenci.

Myslím si, že podobné nebezpečenstvo naozaj hrozí. Americká armáda je veľmi dobre trénovaná, a napriek tomu mala čo robiť, aby v nie tak dávnej minulosti odvrátila najmenej dva veľmi napínavé falošné poplachy, ktoré ukazovali na možný začiatok raketového útoku. Dva, zhodou okolností, zistili aj Rusi. Spozornel som. Preto ma osobne mrzí, že keď prezident George Bush hovoril minulý mesiac o vybudovaní nového protiraketového dáždnika, vravel zároveň aj o ochote znížiť počet jadrových rakiet. Viem, že aj Rusi to chcú urobiť. A dodávam, že Bushov projekt je napriek všetkému diskutabilný. No novinári sa mali chytiť aj tej druhej časti Bushovu prejavu.

Vyvolal váš článok veľký ohlas?

Som veľmi príjemne prekvapený, že ste môj článok čítali. V Amerike nemal žiadnu odozvu, nedostal som naň jediný ohlas. Až teraz tu, od vás, po prvý raz. V Bratislave.

Napíšete niečo aj o vašom pobyte v Bratislave?

To by som si netrúfol. Som tu veľmi krátko a neovládam váš jazyk.

MICHAL HAVRAN