Kdekto si založil politickú stranu a obral dôverčivých voličov o ilúzie. Kdekto si založil banku a obral pospolitý ľud o celoživotné úspory. K zlatokopeckému obdobiu patria príbehy známych, bohatých aj celkom bezvýznamných emigrantov, ktorí sa vrátili, aby doma urobili dieru do sveta.

Príbeh bulharského cára Simeona II. však nemá v európskych dejinách obdobu. Ku jeho čerstvým 65. narodeninám mu krajania pri voľbách 17. júna darovali 43 percent hlasov. Po svete sa potuluje viac kráľov bez kráľovstiev. Takmer každý by sa rád vrátil domov, a so všetkými poctami, ktoré mu ako pomazanej hlave patria. Bulharskému panovníkovi stačili obyčajné parlamentné voľby. Ľudia, otrávení ľavicou aj pravicou, sa chytili Simeona ako záchranného pásu.

Monarchia? On o nej nehovorí.

Tvrdí, že rešpektuje republiku a s prezidentom Petarom Stojanovom udržiava tie najlepšie vzťahy. Predsa je to však muž, ktorý sa nikdy nevzdal svojho nároku a dodnes užíva titul.

Narodil sa v Sofii v roku 1937 ako prvý syn Borisa III. a Ioanny Savojskej. Už pohľad na jeho tvár prezrádza, že rodom nie je Bulhar. Boris III. bol potomkom rodu nemeckých Saxe-Coburgovcov, Ioanna pochádzala z rodu talianskych kniežat. Simeon je rodom spriaznený so západoeurópskou šľachtou a jeho príbuznou je aj britská kráľovná Alžbeta II.

Prišiel na svet vo chvíli, keď sa balkánske kráľovstvá ocitli nad priepasťou. Druhá svetová vojna ich jednoducho zomlela. Simeonov otec kolaboroval s Hitlerom, odmietol však bojovať proti tradičnému bulharskému spojencovi – Rusku a k bulharským Židom sa správal na pomery vazalského štátu veľmi slušne. V auguste 1943 však náhle, za nie celkom jasných okolností zomrel.

Simeonovi sa v tom okamihu formálne skončili bezstarostné roky detstva v bezpečí paláca Vrane na predmestí Sofie. Na trón nastúpil prvák obecnej školy. Vládla zaňho trojčlenná regentská rada. Konferencia víťazov vojny v Jalte priklepla Bulharsko Rusku a nové tzv. ľudovodemokratické vlády vyhnali kráľov z krajiny ako kolaborantov a nositeľov feudálnej minulosti. V roku 1944 členov bulharskej regentskej rady popravili – vrátane Simeonovho strýka, princa Kyrila. Na ženy a deti však nesiahli. Malý cár s matkou a staršou sestrou Mariou-Luisou odplával o dva roky neskôr loďou cez Istanbul do Alexandrie.

V Egypte žila rodina tri roky – kým v roku 1951 nedostala azyl španielskej vlády a neusadila sa v Madride. Keď Simeon II. dovŕšil vek osemnásť rokov, vydal kľúčové politické vyhlásenie, ktorým sa stotožnil so svojím poslaním. S pomocou početných urodzených príbuzných vyštudoval, i keď jeho vzdelávanie bolo nesústavné. Kráľove školy svedčia o jeho pestrých a skôr praktických záujmoch.

Po šiestich rokoch francúzskeho lýcea v Madride nasledoval rok na americkej vojenskej akadémii Valley Forge v Pennsylvánii, kam nastúpil ako „kadet Rylski“. Opustil ju s hodnosťou podporučíka. Pred riadnym univerzitným štúdiom dal prednosť rôznym aktivitám – len diaľkovo absolvoval kurzy obchodnej administratívy a práva. Ovláda bulharčinu (jeho starosvetský slovník Bulharov dojíma), angličtinu, francúzštinu, nemčinu, španielčinu a čiastočne arabčinu a portugalčinu. Jeho hobby je vraj práca. Okrem toho obľubuje historickú literatúru, religióznu hudbu, beh na lyžiach a turistiku.

Otázkou je, čím sa vlastne Simeon II. celé tie roky zaoberal a kde berie odvahu riadiť krajinu. Vie sa, že udržiaval styky s bulharskou exilovou komunitou a okrem toho sa venoval vlastnému biznisu. Pôsobil ako poradca vo firmách v Európe a Afrike – išlo o banky, hoteliérstvo, elektrotovar a stravovanie. Teda nijak vznešené, ale naopak, prízemné a praktické sféry.

V súkromí splnil úlohu, ku ktorej ho viazal pôvod. V roku 1962 si ako 25-ročný vzal španielsku šľachtičnú, doňu Margaritu Gomez-Acebo y Cejuela. Majú päť detí, štyroch synov a dcéru. Simeon II. im dal tradičné bulharské mená. Kardam vyštudoval poľnohospodársku ekonomiku a je bakalárom medzinárodnej ekonomiky a filozofie. Dnes pôsobí ako poradca prezidenta Stojanova. Kyril absolvoval americkú University of Princeton – fyziku a podnikové financie. Kubrat je chirurg, študoval v andalúzskej Pamplone, Konstantin-Assen sa venuje obchodnej administratíve. A bulharská princezná, 19-ročná Kalina, končí strednú školu.

Otvorili mu dvere

Pred piatimi rokmi navštívil Simeon II. svoju vlasť po prvý raz od vyhnania do exilu. Spoločne so staručkou matkou, cárovnou Ioannou. Keď ho v krajine, kde vládli socialisti, ľudia vítali výkrikmi „chceme nášho kráľa“, musel cítiť obrovskú satisfakciu. Dnes má riadny bulharský pas. Po jeho medzičasom zosnulej matke pomenovali v Sofii najväčšiu nemocnicu a syn Kubrat pôsobí v jej správnej rade. Ústavný súd sa dokonca zaoberal podnetom zrušiť výsledky zrejme zmanipulovaného referenda z roku 1946, ktoré zrušilo monarchiu. Neanuloval ich s tým, že jeho právomoci sa vraj vzťahujú len na ústavu prijatú v roku 1991. Voči kráľovi to však bolo aspoň slušné gesto.

Ešte slušnejšie sa štát zachoval, keď Simeonovi vrátil rodové majetky. Park so vzácnymi drevinami, ktorý založil jeho dedo Ferdinand, Simeon venoval vlani štátu a v budúcnosti ho majú otvoriť pre verejnosť. Vtedy bol doma štvrtý raz.

Bulharská pravicová koalícia zápasila s reformou a nespokojnosť ľudí pomaly kulminovala. Kráľova návšteva bola pre noviny chutným sústom. Bulhari si prečítali, ako Simeon so sestrou pobudli v niekdajšom letnom cárskom sídle v kúpeľoch Bania, či o ich výlete do vínnych skliepkov v slávnom Ružovom údolí. Cár však nenaplnil len spoločenské rubriky magazínov. Počas desiatich dní sa stretol s prezidentom, predsedom parlamentu, premiérom a vicepremirom, ministrami spravodlivosti a vnútra. Nevynechal ani osobné zoznámenie s opozíciou – postkomunistickými socialistami. Ich kandidát na sofijského starostu venoval cárovi knihu básní. Dohodli sa na „deideologizovaní“ svojich vzťahov. Inými slovami – Simeon II. komunistom odpustil.

Reformy, ale inak a lepšie

Rezidencia Vrana, elegantný palác s červeným obkladom stropov stojí uprostred parku s jazierkami plnými rýb a fontánami. Vo Vrane strávil Simeon útle detstvo – dnes tu má svoju rezidenciu. V pondelok priniesol najväčší bulharský denník Trud na druhej a tretej strane fotografiu rezidencie s veľkým titulkom na žltom podklade – Nové sídlo moci.

Odporcovia monarchie ho oslovujú Simeon Borisov alebo pán Koburgotski. Verejne tak bojkotujú jeho šľachtický pôvod. Z mena Simeon II. však majú v skutočnosti nepriznaný strach. Toto meno sa nevymazalo z pamäte Bulharov za päťdesiatpäť rokov – a práve meno spolu s osobnou charizmou mu vrátili vládu.

Staronový obyvateľ Vrany je rovnako iný, ako sa Vrana líši od sofijského Paláca kultúry. Bulharom zosobňuje návrat starých dobrých morálnych hodnôt. V krajine, kde je korupcia problémom číslo jeden a kde majú v parlamente šesť bývalých agentov komunistickej tajnej služby a 78 volebných kandidátov je pozitívne lustrovaných, je po morálke veľký dopyt.

Cárove predvolebné prejavy tlmočili zrozumiteľným a dobromyseľným jazykom samé rozumné veci. Na nikoho neútočil, naopak, sám bol trochu prekvapený ostrou protikampaňou vládnucej pravice, ktorá ho označila za divokého populistu. On sám pritom ocenil úspechy jej reformy, len nespokojným Bulharom sľúbil inú, lepšiu cestu.

„Bohatý nás neokradne“

V Simeonovom tíme sú mladí západní ekonómovia, pôvodom Bulhari. Ale aj bývalá kráľovná krásy, eskamotér a olympijský víťaz. Simeon otvára náruč každému, kto vyznáva jeho hodnoty. Trhovú reformu, privatizáciu, cestu do Európskej únie a NATO. Pred voľbami navštívil rómske osady a ako prvej sľúbil koalíciu strane tureckej menšiny. Vraví, že dokáže dať Bulharom to, čo im chýba. Predbežne markantné zvýšenie životnej úrovne do 800 dní.

„Prinajmenšom je bohatý a nebude nás okrádať, ako to robili doterajší politici,“ vyjadrila sa jedna volička, ktorá vo dvoch minulých voľbách dala hlas ľavici aj pravici, a oba tábory ju sklamali.

Rozprávka má obvykle dobrý koniec. Pre Simeona II. už vlastne dobrý koniec mala. Dobrý koniec však chcú aj ostatní Bulhari.

BAŠA JAVŮRKOVÁ