Andrzej Lepper FOTO – ČTK
Pred časom šéfka mládežníckej organizácie Sebaobrany a študentka politológie so zápalom bránila v poľskej televízii TVN stanovy Lepperovej strany, ktoré populistickému lídrovi umožňujú medzi svojimi neobmedzenú moc. V prípade poľských extrémistických strán Sebaobrana a Liga poľských rodín sa neosvedčuje staré známe pravidlo, že extrémizmus sa nevypláca. Ani to, že politik, ktorý prekračuje zákony a mýli si parlament s krčmou, by strácal na popularite.
Program Sebaobrany, o ktorej ťažko povedať, či je ľavicová, alebo pravicová, možno zhrnúť do troch bodov:
1. národ vegetuje na hranici biologického prežitia,
2. elity klamú, kradnú a utápajú sa v luxuse,
3. my s nimi urobíme poriadok.
Jednoduchá diagnóza a rovnako prostý recept neodbavujú všetci Poliaci len mávnutím. Prečo? Pre jedných sú populistické heslá chytľavé, u iných sa spúšťa imunitný mechanizmus. V dôsledku postupného dávkovania si mnohí Poliaci už zvykli na demagógiu, vulgárny jazyk a nekonvenčné metódy v domácej politike.
Donedávna nebolo zvykom, že by si poslanec Sejmu priniesol k rečníckemu pultu svoj vlastný mikrofón, aby prekričal predsedu – dnes je to vďaka Lepperovi bežné.
Samovládca
V krajine sa zahniezdilo presvedčenie, že Lepper si robí, čo chce, a nič pritom neriskuje. Údery liberálnych médií i politikov, s ktorými si nerozumie (tých je drvivá väčšina), ho zoceľujú. Keďže všade dáva najavo, ako ho prenasledujú, stáva sa chodiacim dôkazom tézy, že v jeho boji za utláčaných sa vládnuce elity neštítia nijakej podlosti.
Šéf poľskej Sebaobrany má všetky atribúty samovládcu. Je zahľadený do seba, ambiciózny a aj bezohľadný, poslušným sľubuje odmenu, zatiaľ čo tým, ktorí mu vzdorujú, potrestanie. Veľa rozpráva o demokracii ako väčšina tých, ktorí ju ohrozujú. Svoje pouličné i parlamentné divadlo grotesky, do ktorého zvábil mnoho ukrivdených a ešte viac karieristov, nazýva občianskou neposlušnosťou. Ukázalo sa, že Andrzej Lepper napísal aj dve knihy.
Ja, ja, ja!
Tá najnovšia má názov Lepperov zoznam. Na prvých 27 stranách sa 36-krát objavuje osobné zámeno ja a ďalších 198-krát iné zámená odvodené od prvej osoby jednotného čísla. Meno Lepper sa tu vyskytuje priemerne 8,7-krát na stranu. Je to rekord aj na vlastný životopis, ktorým Lepperov zoznam nie je.
Autor sa v knihe vyjadruje k mnohým témam, no základnou črtou jeho štýlu je, že o žiadnej nehovorí bez vzťahu k sebe samému.
Obľúbenou citovanou autoritou knihy je medzivojnový poľský maršal Piłsudski. Ale odvoláva sa len na jeho šťavnaté výroky, napríklad „biť k…y a zlodejov“, a keď mohol on, môžem predsa aj ja… Nájde si aj iné citáty z úst poľských klasikov, najmä také, v ktorých sa pranierujú politici. Zámer je zrejmý – ide mu o to, aby sa ponúkol ako spasiteľ, ktorý odoženie „davy aféristov a špekulantov“.
V poľskej politike si zvyčajne tí, ktorí pochádzali zo sedliackeho prostredia (napríklad už nežijúci Józef Ślisz alebo Wincenty Witos), liečili komplexy drahými oblekmi alebo limuzínami. Andrzej Lepper, ktorý má rovnako sedliacky pôvod, je niečo viac: on prepiato dbá najmä na uhladenosť svojho zovňajšku.
Keď rozpráva v Sejme, rád sa sám počúva, no obyčajne sú to také múdrosti, s ktorými si ťažko niečo počať, napríklad: „Budete otvárať chladničky, vyskočí vám z nich Lepper – len jedzte, dobre chutím, neotrávite sa.“
On, on, on!
Poľsko má šťastie na politikov, ktorí o sebe hovoria v tretej osobe jednotného čísla. Tento štýl zaviedol svojho času Lech Wałęsa, ktorý hovorieval: „Vo všetkom, čo vzniklo za Wałęsu a bez Wałęsu, budem pokračovať ja.“
Wałęsovým vzorom sa riadil aj Marian Krzaklewski – „atmosféra je taká, že na Krzaklewského stále niečo hľadajú“. A túto rétoriku prebral najnovšie Andrzej Lepper: „Tak sa zrodil Lepper,“ hovorí. Alebo: „Na Leppera možno kričať a obhadzovať ho blatom. Lepper je sviňa a možno mu pripísať črty všetkých zvrhlíkov tohto sveta. Hitlera, Mussoliniho, Goebbelsa, Miloševiča.“
K jeho bežnej slovnej výbave patria silné výrazy, ktorými však už postupne prestal šokovať verejnosť: „žrať“, „vyžierač“ či „papuľa“. O mnohých jeho populistických zvratoch sa vie, že ich pochytil z plamenných diskusií, aké sa v Poľsku viedli pred niekoľkými rokmi. A ako omračujúce formulácie uviazli v podvedomí ľudí, ktorí sa nezamýšľajú nad ich obsahom: „kolotoč názorov“, „rozpredávanie krajiny“, „poľské médiá nie sú poľské“.
Andrzej Lepper útočí tak na salónnu pravicu, ako aj na ľavicu, ale rovnako spravodlivo využíva aj repertoár oboch krídel – raz Wrzodaka, inokedy Urbana, ktorých výroky často balansujú na hranici prijateľnosti. Ale, ako sa vyjadril vo svojej knihe, politika je bahno a poľské elity kradnú. Keď sa odvoláva na ľavicovo-populistický plátok Jerzyho Urbana Nie, pre istotu vraví, že tie noviny mu z hľadiska grafiky a jazyka nevyhovujú. A keď píše, že poľská tlač nie je poľská, dodáva: „Nehovorím to z hľadiska niektorých extrémne národných strán a organizácií, ktoré delia médiá na poľské a používajúce poľštinu.“
Zlatá nostalgia
V mnohých spoločenských kruhoch hrá Lepper na nostalgickú nôtu. Spomína časy, keď Poľsko mocnelo a ľudia žili v dostatku. „Jéerdéčka“ prekvitali, všetci mali prácu, plácu, Coca-Colu a malý fiat. Nadšenci balcerowiczovského hospodárskeho zázraku sa vraj hlboko mýlia: „Môže niekto povedať, že dnes je lepšie ako za komunizmu? Nie je to pravda.“ Alebo: „Gierek vraj zadlžil krajinu? Gierek ju zachraňoval. Áno, dovážal staré technológie, ale krajinu nezadlžil.“
Andrzej Lepper sa priznáva, že bol kedysi členom PZPR, komunistickej strany. Ale bol „celkom dolu“. No nie preto glorifikuje komunizmus – chce len získať nových stúpencov.
Jeho zúčtovanie s ľavicou, pravicou, intelektuálmi a médiami sprevádza vylievanie vedier špiny na všetky osobnosti spoločenského života, ktorými je obklopený. V jeho knihe je len jeden pozitívny hrdina (on sám) a všetkých ďalších 227 spomínaných osôb (s výnimkou J. Piłsudského, E. Gierka a J. Kuśmierka) sú čierne charaktery.
Zoznam otvára Leszek Balcerowicz, otec poľských reforiem. Svoje (fiktívne) stretnutie s Balcerowiczom opísal: „Do temnej Balcerowiczovej miestnosti ma zaviedol jeden z jeho početných asistentov. Predstavil som sa, podal som mu ruku, posadil sa a začal rozprávať o svojich plánoch.“ Nasleduje výklad o príšernej chudobe Poliakov, o nesprávnosti teórie Adama Smitha, o priemyselnej revolúcii, štátnej starostlivosti, intervencionizme, demonopolizácii. Balcerowicz ho neprerušoval, no počúval ho s námahou, bol nesústredený, občas ho podráždilo nejaké slovo. „V jeho očiach som spozoroval lesk… Azda nie šialenstva, ale určitej psychickej rozkolísanosti. (…) O mnoho rokov neskôr som sa dozvedel, že Balcerowicz trpí emocionálnou nevyváženosťou, čo si často vyžaduje zásah lekára.“ Keď Lepper odchádzal, „všimol si niekoľko slnečných lúčov“. Tak sa končí rozprávka o stretnutí s „démonom“.
Rytier a diabol
Lepperov svet pozostáva z výrazných dichotómií. Jestvuje v ňom dobro a jeho nezlomný rytier, starostlivý muž a spasiteľ v jednej osobe. Na druhej strane je diabol s mnohými tvárami, splietajúci intrigy a vymýšľajúci, akým spôsobom by ešte do väčšej biedy uvrhol už beztak zdecimovaný národ.
Prvý raz sa stretávajú na úsvite dejín a potom ešte raz, v budúcnosti, keď budú bojovať na život a na smrť. To je stará, pokoleniami tradovaná a upevnená, no priehľadná mytologická štruktúra, ktorú kopíruje. O Balcerowiczovi, ktorého chce dať v budúcnosti stíhať „medzinárodnými organizáciami“ ako „zločinca“ zodpovedného za „genocídu z ekonomických dôvodov“, hovorí: „Ten človek, ktorý je zodpovedný za smrť toľkých ľudí, sa má zatiaľ dobre. On sa má dobre. Vysmieva sa do živých očí celému Poľsku, celému poľskému národu.“ Lepper „zatínal päste v bezmocnom hneve“ a čakal, kým si národ pretrie oči a začne voliť jeho Sebaobranu.
Okrem Balcerowicza vystupujú v knižke ďalší „zloduchovia“ – ekonómovia, ktorých častuje monotónne opakovanými označeniami ako zlodeji, politickí hráči, úplatkári. Na frak dostávajú aj Gazeta Wyborcza i Rzeczpospolita, údajne „bulvárne plátky“. No podobne ako v Balcerowiczovom prípade, ani tu sa nevie Lepper vždy rozhodnúť, kto je sluha a kto pán. Raz sú šéfredaktori šedými eminenciami, inokedy manipulovanými bábkami. Okrem toho rád pripisuje osobnostiam verejného života výroky, s ktorých overovaním sa sám veľmi neunúval.
Poľský filozof Marcin Król sa vraj vyjadril, že Sebaobranu treba „rozložiť zvnútra (…). Jedných možno kúpiť, druhých zastrašiť, tretích zavrieť“.
Dichotómie vedú Leppera k rozdeľovaniu na „pánov“ a „nekultúrnych“ a aj tu rád siahne po tom, čo pozná každý Poliak: „Nazývajú nás nekultúrnymi. Od moderných dôb sa Poliaci delili na pánov a nekultúrnych. Tak to bolo v románe Ohňom a mečom, tak to bolo za II. republiky a tak je to aj teraz.“ Balcerowicz, titulovaný ako „veľkomožný pán profesor“, „veľkopansky“ pohŕda „bežnými ľuďmi“ podobne ako už spomenutý Marcin Król. Títo a ďalší „páni“ sa obohatili na privatizácii. Sýtia svoje „hladné hrdlá“ ľudskou krivdou, „utápajú sa v blahobyte a s nechuťou odvracajú zrak, keď z okien svojich limuzín vidia žobrajúcich ľudí“.
Luxus a populizmus
Balcerowicz a iní sú v Lepperovom podaní, ktoré pripomína stalinistický verklík päťdesiatych rokov, inokedy zas len sluhami „západného bankára“. Čo však Západ, my sa nebojíme, vraví Lepper a pokračuje v tom istom žargóne: Jednoducho zavrieme hranice. Vtedy „sa udusia, udusia sa nadprodukciou. Prídu k nám na kolenách“.
A Európska únia? Opatrne, rodáci. Tá zmení Poľsko na kolóniu. Možno „nás nakŕmi, možno nás aj oblečie, ale predtým z nás urobí žobrákov.“
Lepper sa chytá do tej istej pasce ako jeho predchodcovia – rebelanti proti triedam vlastníkov: pokúša ho luxus, ktorým navonok pohŕda, láka ho diskrétny zjav limuzíny. Všetko to hromženie proti luxusu neprednáša muž odetý do prostej sutany alebo lacného obleku. Zlomyseľne sa síce o ňom tvrdí, že nosí nevkusné kravaty, ale jeho oblečenie už napohľad prezrádza neskromnosť. Ani jeho dom, odfotografovaný v knihe, ničím nepripomína prostú chajdu.
Andrzej Lepper prijíma luxus, ak je zaslúžený. Kwaśniewskému vyčíta, že má „sto služobných áut“, zatiaľ čo Mościckému stačilo päť. Kwaśniewski si ich nezaslúži, ale on, Lepper, áno, lebo bojuje proti Balcerowiczovi. Okrem toho je s ľudom a neklame a „Poliaci vidia jasne, kto s nimi vybabral“, lebo „nie sú hlúpi“. Jeho dom, oblek a limuzína majú symbolizovať správne pozdvihnutie všetkých hladných a ponížených. A má (podľa vlastných slov) ešte jeden luxusný predmet, zlatý roh, „ktorým dnes vyzýva chudobných, nezamestnaných, okradnutých ľudí“.
To je v skratke portrét človeka, ktorý síce hovorí o rohu hojnosti, no sám môže ponúknuť len svoje vlastné rohy, ktoré nasadzuje iným.
Autor: SERGIUSZ KOWALSKI(Gazeta Wyborcza)
