Takmer pred dvesto rokmi darovala cisárovná Mária Terézia Slovákom pôdu v úrodnej oblasti západného Rumunska, vyplienenej po panovaní Turkov. Na Dolnú zem sa tak z Horného Uhorska presídlili postupne desiatky tisíc ľudí. Ich potomkovia tu žijú dodnes. Roztrúsení na rozsiahlych kopaniciach v Bihorskom pohorí, o niečo nižšie v Nadlaku, ale aj na juhu, v okolí Temešváru. V posledných desiatich rokoch však najmä mladí svoje rodisko opúšťajú. Odchádzajú za lepším životom. Napríklad aj do krajiny svojich pradedov.
Slovenská menšina v Rumunsku má dnes odhadom asi 22-tisíc ľudí. Najsilnejšia slovenská komunita je v pohraničnom mestečku Nadlak. Z takmer desaťtisíc tamojších obyvateľov tvoria Slováci 52 percent. Nadlak bol ale vždy kozmopolitný. Svoje štvrte tu mali Rumuni, Slováci, Maďari. Dnes už toto delenie až tak prísne neplatí. Obyvateľstvo sa premiešalo a zmiešané rodiny sú rovnakou samozrejmosťou ako vzájomná tolerancia. Každý Nadlačan, bez ohľadu na národnosť, hovorí rovnako dobre materinskou rečou, ako aj rečou ostatných národných komunít. Slovenčinu však počuť najviac.
Mladí utekajú na Slovensko
Spoločnou organizáciou českej a slovenskej národnej komunity je Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku. Je to síce kultúrna inštitúcia, počas volieb však môže vystupovať ako politický subjekt. V posledných parlamentných voľbách sa mu v rumunskom parlamente ušlo jedno poslanecké kreslo.
„Nie je to síce veľa, ale spolu s ostatnými národnostnými skupinami je nás tam osemnásť a s takýmto počtom sa už dá niečo podniknúť,“ hovorí generálny tajomník Zväzu Ján Kukučka. Napriek tomu, že počas komunistického režimu sa národnostné menšiny nemohli združovať v organizáciách, národný život v slovenskej komunite to výrazne neovplyvnilo.
„Mali sme svoje knižnice, kostoly, kde sa kázalo a dodnes káže po slovensky a v školách sa takisto učilo po slovensky. Slovenčina nebola potláčaná, preto dodnes hovoríme síce trošku archaickou, ale zato stále čistou slovenčinou,“ vysvetľuje J. Kukučka.
Po roku 1990 sa objavil nový problém – reemigrácia mladých. Najmä na Slovensko.
Pavel Hlásnik je učiteľ na nadlackom slovenskom gymnáziu J. G. Tajovského. Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave a aj keď ho lákalo zostať na Slovensku, vrátil sa. Je však jednou z mála výnimiek.
„Mladí majú po roku 1990 možnosť študovať na Slovensku. Boli nádejou, že keď doštudujú, tak sa vrátia a doplnia naše miesta, či už v ekonomike, školstve alebo v kultúre. Vracia sa ich ale len okolo pätnásť percent. Lenže, ako ich máme udržať? Priemerný plat je tu asi dvesto mariek a keď im na Slovensku ponúkne niekto tisíc, potom môžete prehovárať, ako chcete.“
Od roku 1947, keď odišlo z Rumunska na Slovensko a do Sudet vyše 8000 ľudí, tak dnes dochádza k druhému najväčšiemu odlivu Slovákov za posledných sto rokov.
Debatovať s predstaviteľmi zväzu nie je jednoduché. V rámci neformálnej debaty síce do podrobností rozprávajú o tom, ako sa sem chodia producírovať ľudia z Matice či niektorých politických strán zo Slovenska a snažia sa tunajších Slovákov presvedčiť, že s Maďarmi sa nedá spolu žiť, ale keď zapnete diktafón, zmĺknu, alebo zmenia tému.
„Radšej už o tom nehovorme,“ povedia bez vysvetlenia. Maximálne sa dozviete, že spolupráca so slovenskými štátnymi a kultúrnymi inštitúciami nie je zlá, aj keď by mohla byť o niečo lepšia, že dostávajú od slovenskej vlády každý rok nejaké granty a finančnú pomoc, a že chápu, že Slovensko má svoje ekonomické problémy, a tak im môže pomáhať len toľko, koľko pomáha. Viac nepovedia.
Babylon na pľaci
Ospalé pohraničné mestečko vždy raz za týždeň ožíva. Každý štvrtok prichádzajú na tunajšie námestie stovky ľudí z Nadlaku i širokého okolia na tradičný trh. Pred siedmou ráno sa začnú na „pľaci“ schádzať trhovníci a rozkladať na pultoch svoj tovar. O hodinu neskôr sa tu už nedá pohnúť.
Predáva a kupuje sa doslova všetko. Na jednom konci ponúkajú ženičky zeleninu, ovocie, ale aj smotanu vo fľašiach od koly, slaninu či vychýrené nadlacké klobásy, ktoré sa tu vraj robia v každom dome. Na druhej strane pľacu predáva mladík v šiltovke a tmavých okuliaroch videokazety a cédečká, už na prvý pohľad pochybnej kvality, vedľa neho ponúkajú textilný sortiment známy aj z našich tržníc. O kúsok ďalej má na štyroch pultoch rozložený svoj tovar chlapík z Moldavska. No, tovar. Skôr všakovaké haraburdie. Pri jeho pulte je však najväčšia tlačenica a staré rárohy sa mu utešene míňajú.
A keď sa už atmosféra na pľaci začína podobať stereotypu, oživí ju starý muž, ktorý sem prichádza vždy vo štvrtok o desiatej predpoludním.
Bubnáš – tak mu tu všetci hovoria. Muž s bubnom, ktorý vyhlasuje oznamy. Náhrada neexistujúceho mestského rozhlasu. Trhovníci a kupujúci ho obkolesia a počúvajú. Správy číta najskôr rumunsky, potom slovensky. Oznamuje, kto, kde a čo predáva, kto chce čo kúpiť, kto ponúka aké služby.
„Každý štvrtok od 14. hodiny má otvorený svoj kabinet fiškáľ,“ číta reklamu miestnej advokátskej kancelárie.
Aj s Rómami sa dá dohodnúť
Okraje trhoviska pri ceste lemujú skupinky Rómov, ktorí majú svoj tovar porozkladaný na zemi. Predávajú tiež všetko, najviac však poriadne obnosené šaty a topánky.
Pár metrov od jednej takejto skupinky sedíme s nadlackým viceprimátorom Michalom Babinským.
Na kuse látky majú nahádzané desiatky starých zodratých topánok a obnoseného šatstva. Muži stoja opretí o autá a sledujú, či sa niečo predá, dve ženy oslovujú s ponukou na lacné oblečenie každého okoloidúceho. Len málokto však hodí na ich sortiment čo i len pohľad.
„Aby som bol úprimný, predávajú tu načierno,“ hovorí viceprimátor. „My im to však tolerujeme a tvárime sa, že nič nevidíme. Oni zase prisľúbili, že nebudú kradnúť. Funguje to zatiaľ spoľahlivo. Dobre vedia, že keby začali kradnúť, prestanú tu predávať.“
Nadlacká high society
Každému, kto príde do Nadlaku, udrie do očí novostavba, ktorá zďaleka svieti medzi starými šedivými domami. Reštaurácia Slovenská koliba tu stojí iba pár mesiacov a jej majiteľom je šéf tunajšej colnice. Samozrejme, Slovák. Profesia colníka tu bola vždy dôležitá, ale od pádu Ceaušescovho režimu sa jej význam zniekoľkonásobil.
Kým kedysi boli v Nadlaku vysokováženými občanmi, akousi high society, slovenskí remeselníci, poľnohospodári, učitelia a kňazi, dnes všetkých prevyšujú práve colníci. Ich vysoko nadpriemerné príjmy síce pochádzajú predovšetkým z úplatkov, ale nad tým sa nikto nepozastavuje. Úplatok je úplne samozrejmý. Kto sa chce teda ocitnúť „za vodou“, snaží sa získať prácu na colnici.
Colníkom patrí v Nadlaku prevažná časť obchodov, barov a reštaurácií. Výnimkou nie je ani Slovenská koliba. Kamióny zaparkované vo dvore za ňou prezrádzajú, že pohostinské služby nie sú jedinou podnikateľskou aktivitou jej majiteľa. Kto by si však myslel, že povolanie colníka a podnikanie v oblasti kamiónovej dopravy môže byť konfliktom záujmov, musí si spomenúť na okrídlenú vetu – všetko je inak. V Rumunsku to platí dvojnásobne.
Prečo deti nepoznajú prázdniny
V Temešvári, neďaleko miesta, kde sa v roku 1989 začalo povstanie proti Ceaušescovej diktatúre, má sídlo rehoľa františkánskych sestier. Vedie ju sestra Savia, predstavená tohto rádu v Rumunsku. Pred šiestimi rokmi sem prišla spolu s ďalšími štyrmi sestričkami zo Slovenska. Pomáhajú svojim blížnym vo vzdialených slovenských dedinách a osadách, kam neraz nevedie ani poriadna cesta. Pomáhajú im vydržať aj v najťažších situáciách.
„Chceme pre tunajšie slovenské deti zorganizovať tábor na Slovensku. Tento rok to už asi nestihneme, ale na budúci by to mohlo vyjsť. Tie deti to veľmi potrebujú. Neviete si predstaviť, čo by pre ne znamenali dva mesiace prázdnin, ako by si oddýchli. Tu totiž prázdniny nepoznajú. Okrem školy musia pomáhať rodičom a väčšina z nich strávi leto zapriahnutá do ťažkej roboty,“ hovorí sestra Savia. Energie a vôle je v nej dosť, veď aj kláštor, v ktorom ich rád dnes sídli, si sestričky postavili takmer samy. Zo starého polorozpadnutého domu.
„Takto to vyzeralo, keď sme prišli,“ ukazuje sestra Savia ruinu na fotografii.
Pomerne silná slovenská komunita, ktorá v Temešvári žije, nemá, na rozdiel od iných slovenských regiónov v Rumunsku, svojho kňaza. O bohoslužby v slovenčine ale nie je ukrátená. Slovenskú omšu, ktorá je každú nedeľu popoludní, slúži maďarský kňaz. Kvôli tomu sa naučil po slovensky. Pre slovenských nacionalistov je to asi ťažko pochopiteľné, ale v tomto kraji úplne normálne. Slováci tu s Maďarmi, Čechmi, Srbmi a ostatnými národnosťami vychádzajú veľmi dobre. Možno aj preto, že politici z Bratislavy, Žiliny či Čadce sem nemajú dosah.
Jeden krst a sedemnásť pohrebov
Rímskokatolícky kňaz Jaroslav Frnka vyštudoval teológiu na Slovensku a donedávna bol pomocným farárom v Temešvári. Pred desiatimi mesiacmi ho cirkevná vrchnosť „odvelila“ o 22 kilometrov ďalej, do Rekašu.
„Priamo v Rekaši síce Slováci nežijú, ale v jeho okolí je niekoľko slovenských obcí, kam každý deň dochádzam,“ hovorí mladý kňaz. „Čo je ale smutné, v poslednom čase v slovenských dedinách veľmi veľa pochovávam. Za tých desať mesiacov sedemnásťkrát. Sobášil som tuším dva razy a krstil len raz.“
Jeden z pohrebov čaká na Jaroslava Frnku aj na nasledujúci deň. Bude v dedinke Brestovec, kde zomrela 81-ročná pani Grolmuszová. Jej rodina, pôvodom slovenská, je už dnes zmiešaná. Jaro bude teda musieť pri obrade hovoriť všetko dvakrát. Najprv slovensky, potom rumunsky. Okrem toho však musí rovnako dobre ovládať aj maďarčinu a nemčinu. Tieto menšiny sú totiž v Rekaši a okolí tiež veľmi silno zastúpené.
Brestovec nie je od Rekašu ďaleko, možno dvadsať kilometrov, na cestu však treba počítať aspoň hodinu. Asfaltka je asi iba do tretiny cesty, potom nasleduje prašná poľná cesta, plná výmoľov, dier a hrbov. Na mape je vyznačená ako cesta druhej triedy. Za dedinkou Lucarat sa ešte zhorší a posledných päť kilometrov trvá asi dvadsať minút. Míňame osadu Tes.
„Aj tu žijú Slováci. Je to ale len pár domov, niektoré už nie sú ani obývané, mnohí sa vysťahovali. Kedysi tu žilo asi desať rodín, dnes už ani polovica,“ hovorí farár. Vždy, keď ide do Brestovca slúžiť omšu, čakajú ho na tejto križovatke ľudia z osady. Nastúpia do mikrobusu, pán farár ich odvezie na svoju omšu a po nej ich na križovatke znovu vyloží.
„No ktorý kňaz sa môže pochváliť tým, že si na bohoslužby sám zváža svoje ovečky?“ smeje sa.
Túžia navštíviť pravlasť
Rumunskí Slováci sú stelesnená srdečnosť a pohostinnosť. Keď medzi nich prídete, správajú sa k vám priam ako k členovi vlastnej rodiny a zasypú vás prívalom otázok.
„Vy ste naozaj zo Slovenska? No poďte ďalej a rozprávajte. Ako žijete na Slovensku, čo je tam nové?“
Správy zo svojej pravlasti hltajú. Mnohí tam nikdy neboli, ale túžia ju aspoň raz v živote navštíviť. Nie každému sa to však podarí. Väčšinou sa sťahujú len v rámci Rumunska, keď hľadajú miesto, ktoré by k nim bolo milosrdnejšie.
„Nikdy som na Slovensku nebola, ale rada by som sa tam pozrela. Ešte pred niekoľkými rokmi tam žila naša rodina, ale všetci už pomreli,“ hovorí pani Bálintová z Brestovca. Do tejto malej dedinky sa prisťahovala pred tridsiatimi rokmi z nehostinného Bihoru.
„Žilo sa tam veľmi ťažko, tak sme hľadali, kde bude lepšie. Z Brestovca potom mnohí odišli do Temešváru. Zase za lepším, z dediny do mesta. A takto je to tu stále.“
Desaťročný Brestovčan Andrej pochádza zo slovenskej rodiny, slovensky rozumie, hovoriť však nechce. Dokonca ani doma. S každým sa rozpráva rumunsky.
„Prečo?“
Odpoveďou je len úškrn, myknutie pliec, otočka na podpätku a odchod.
ANDREJ ŠIMONČIČ
FOTO – AUTOR
