V posledných desiatich rokoch prebieha nová vlna vysťahovalectva. Najmä mladí ľudia odchádzajú do zahraničia buď študovať, alebo pracovať.

Počet Slovákov žijúcich v zahraničí sa v súčasnosti odhaduje asi na 2,8 milióna.

Novinár Martin Dančovský sa rozhodol natrvalo vysťahovať do Kanady vlani a svoj zámer po vybavení všetkých formalít zrealizoval v januári tohto roku. Dôvodov, prečo sa rozhodol odísť, bolo niekoľko.

„Jednak som už od puberty túžil spoznať Ameriku, ale vždy sa mi zdala príliš vzdialená na to, aby som sa tam mohol čo i len pozrieť, nieto tam ešte žiť. Poslednou kvapkou pri rozhodnutí odísť bola smrť mojej mamy. Mal som zrazu pocit, že ma už na Slovensku nemá čo držať. Po mame zostalo v mojom vnútri neuveriteľne smutné prázdno, a to môj odchod len urýchlilo. Navyše mi veľmi prekážala skepsa, s ktorou som sa denne na každom kroku stretával. Všetci akoby stratili nádej v akúkoľvek zmenu. Jednoducho, prestal som sa na Slovensku cítiť dobre. Povedal som si teda, že začnem nový život niekde úplne inde. Ani som neveril, že to pôjde tak ľahko.“

Martinovo rozhodnutie bolo pevné a ani na chvíľu vraj nezaváhal. Len raz sa mu od strachu, že sa jeho život naozaj definitívne mení, podlomili kolená. Bolo to na viedenskom letisku, keď nastupoval do lietadlo do Toronta. „Vtedy som si najsilnejšie uvedomil, že začínam od nuly a na všetko som celkom, celkom sám.“

***

V úplných začiatkoch mu v Kanade veľmi pomohli českí a slovenskí vysťahovalci, ktorí tam žijú už dlhšie.

„Vďaka nim som mal už týždeň po prílete prenajatý byt a po mesiaci vďaka priateľskej pomoci česko-slovenského osadenstva Prague Restaurant v Toronte aj prácu. Na rýchle uplatnenie sa v pôvodnom povolaní je tu však lepšie, až na pár výnimiek, na nejaký čas zabudnúť. Každý prisťahovalec musí počítať s tým, že začína v cudzom svete, kde nikoho príliš nezaujímajú jeho „rené mládenca príhody a skúsenosti“ v krajine, odkiaľ prichádza. Musíš si skrátka od podlahy začať budovať nový imidž a získavať nové skúsenosti z práce v Kanade. Na to, aby sa tu človek mohol časom vyšvihnúť, na čo je tu, mimochodom, neuveriteľne veľa možností, treba najprv zahodiť hrdosť a zamestnať sa hoci aj vo sfére, kde by si za normálnych okolností nikdy nerobil a asi ani nechcel robiť. Nikoho tu preto neprekvapí, že napríklad novinár sa dočasne živí ako stavebný robotník, čo je aj môj prípad. Všade tu totiž od vás vyžadujú „canadian experiences“, teda kanadské skúsenosti, ktorými sa väčšina imigrantov rozhodne pochváliť nemôže. Vláda však novým prisťahovalcom všemožne vychádza v ústrety a možností, ako sa prostredníctvom štúdií na univerzite alebo kurzov vrátiť k svojej profesii, je naozaj veľa.“

***

Na svoje terajšie, aj keď len dočasné zamestnanie, sa však Martin nesťažuje. „Táto robota je v pohode. Beriem ju ako akúsi posilňovňu zadarmo, ba čo viac, ešte mi za ňu aj platia. Navyše sme veľmi dobrá partia, traja Česi, jeden Kanaďan, jeden Afgánec, ktorý ale študoval v Československu, a jeden Slovák, teda ja.“

***

Martinovi trochu prekáža, že v Kanade nemá vodičský preukaz. Bude tu musieť znova absolvovať celý výcvik a viaceré skúšky.

„Po prvých dostanem preukaz, ktorý ma oprávňuje len na riadenie po mestských komunikáciách. Po ďalšej skúške môžem jazdiť už aj po autostráde a plnohodnotné oprávnenie dostanem až po záverečnom teste, čo je asi po troch rokoch.“

***

So Slovákmi a Čechmi sa začal Martin zoznamovať od prvého dňa, ako prišiel do Toronta.

„Česko-slovenská komunita je tu obdivuhodne veľká. Vydávajú tri periodiká a prednedávnom sa objavilo v éteri i československé vysielanie. Táto komunita, žijúca z veľkej časti v štvrti Masaryktown, ktorú v tridsiatych rokoch založili vtedajší vysťahovalci, je prakticky v dennom kontakte. Najčastejšie v Prague restaurant, kde je veľmi príjemná federálna obsluha. Majú tu všetko, na čo sme zvyknutí aj u nás – čapované aj fľaškové české pivo, bryndzové halušky, vysmážaný syr, vepřo-knedlo-zelo, aj utopence.“

Okrem každodenných stretnutí sa Česi a Slováci často schádzajú na spoločných podujatiach. Jednou z pravidelných akcií je Československý deň, ktorý je v Toronte práve dnes.

„Je to dlhoročná tradícia, v tento deň sa tu stretne celá československá komunita. Začína sa to pietnou chvíľkou pri Masarykovom pomníku v Masaryktowne, potom nasleduje zábava až do hlbokej noci. Neviem prečo, ale práve mňa angažovali pri tejto akcii na opekanie klobás. Dúfam, že nezostanú hladní,“ smeje sa Martin.

***

Na život v Kanade si už zvykol a za domovom mu vraj smutno nie je. „Cítim sa tu dobre a pri každodenných stretnutiach so Slovákmi a Čechmi si aj tak pripadám, ako keby som bol doma. Možno aj preto nepociťujem smútok za domovom tak intenzívne, aj keď sem-tam sa slabá chvíľka vyskytne. Tá príde, keď si uvedomím, čo všetko som musel novému životu obetovať. Rodinu, priateľov a dočasne i pocit istoty domova. Svoje rozhodnutie vysťahovať sa zo Slovenska som však ani na chvíľu neoľutoval.“

ANDREJ ŠIMONČIČ

„Nával“ Slovákov u protinožcov

Austráliu „objavila“ mladá generácia Slovákov takmer okamžite po nežnej revolúcii. Prvé roky boli trochu neisté, takže skutočný „nával“ mladých ľudí prichádzajúcich zo Slovenska zažíva kontinent protinožcov až počas posledných troch, štyroch rokov. Väčšinou ide o ešte študujúcich, alebo práve skončených vysokoškolákov, ktorí si sem prichádzajú vylepšiť svoju angličtinu. Výnimkou však nie sú ani takí, ktorí si Austráliu vysnívali ako zlatú baňu a prichádzajú sem vyslovene zarobiť si. Tí ale nakoniec zostávajú sklamaní, pretože získať skutočne dobre platenú pozíciu v Austrálii nie je až také jednoduché, ako to mnohí videli v televíznych seriáloch.

***

Austrália víťazí v očiach mladých Slovákov hlavne pre svoju vízovú politiku, ktorá je v porovnaní s USA či Kanadou stále výrazne voľnejšia. Okrem toho má každý študent legálnu možnosť pracovať dvadsať hodín týždenne, čo nie je v ostatnom anglicky hovoriacom svete až takou samozrejmosťou. Práve legálna možnosť pracovať a zarábať si tak na štúdium umožňuje vycestovať aj vysokoškolákom s malými alebo žiadnymi úsporami.

***

Najnovšie sa však medzi slovenskými študentmi v Austrálii šepká, že aj tomu je koniec, že austrálska vláda plánuje výrazne sprísniť vízovú politiku voči študentom zo strednej a východnej Európy. Všetko však bude jasné až po zverejnení najnovších zmien v imigračnej politike, ktoré by mali byť známe začiatkom budúceho mesiaca.

***

V súčasnosti študuje v Austrálii asi štyritisíc mladých Slovákov a Čechov, ktorí tu vytvárajú pomerne silnú komunitu. Prevažná väčšina z nich žije v Sydney, ktoré jednoznačne ponúka najviac príležitostí na štúdium, ako aj na prácu. No zopár sa ich nájde aj v neďalekom (vzdialenosť tisíc kilometrov je na austrálske pomery skutočne považovaná za neďaleko) Melbourne, Brisbane či vo vzdialenom Perthe.

Počuť slovenčinu alebo češtinu v uliciach Sydney preto naozaj nie je žiadny problém. Takisto tu existujú reštaurácie, v ktorých podávajú slovenské bryndzové halušky, tresku či české vepřo-knedlo-zelo. No a k tomu, samozrejme, plzenské pivo.

Slováci žijúci v Sydney sa veľmi často stretávajú, bývajú spolu a často spolu aj študujú. Mnohí z nich nakoniec po roku či dvoch strávených v takejto slovenskej Austrálii skonštatujú, že sa viac zlepšili v slovenčine než v angličtine.

TOMÁŠ KUČA, Sydney