. Na príčine sú vraj negatívne skúsenosti s novinármi. Obraz o sebe sa vraj snaží podať najmä svojim výkonom na javisku. V tomto období skúša v Činohre Slovenského národného divadla Glowackého Štvrtú sestru pod vedením Emila Horvátha. Herec Tomáš Maštalír.

Vaše absolventské predstavenie Obzri sa v hneve od Osborna hovorí o boji s nezamestnanosťou, o frustrácii, stereotype a následnej rezignácii mladej generácie. Čo z týchto pocitov v súkromí poznáte najlepšie?
Je mi dôverne známa depresia, týkajúca sa sociálneho zabezpečenia mladých ľudí po skončení štúdia. Netuším, kedy si budem môcť kúpiť byt... Boj s nezamestnanosťou na sebe nepociťujem, pretože som mal to šťastie a možnosť hneď po skončení školy nastúpiť do Činohry SND a na nedostatok práce v divadle si sťažovať nemôžem. Aby absolvent mohol zostať v rozbehu a rozvoji, potrebuje javisko. Veď na to študujeme. Mnohí však zostávajú bez neho. Frustrujúci je potom stav chcieť a nemať možnosť.

Aké pozitívne a negatívne skúsenosti ste za tie dva roky na prvej činohernej scéne získali?
Som pozitivista s pocitom, že všetko, čo sa v mojom živote odohrá, ovplyvní moju ďalšiu existenciu. Závisí iba odo mňa, či v dobrom, alebo v zlom. Snažím sa zúročiť všetko, čo ma stretne. Aj keby sa dali v skutočnosti niektoré veci hodnotiť negatívne, považujem ich za dobrú a potrebnú skúsenosť.

S Markom Igondom ste boli spolužiaci na vysokej škole a začali ste aj v jednom divadelnom súbore. Neexistuje medzi vami rivalita?
(Smiech.) S Markom sme si boli vo väčšine školských predstavení partneri. Dnes máme spoločnú šatňu, hráme v rovnakých predstaveniach. V Donovi Juanovi on stvárňuje Juana a ja Scanarela, v Picassovi som ja Picasso a on Einstein, v Horárni sme Čajka s Villánim. V našej prvej spoločnej postave v SND, v Pomocníkovi, sa alternujeme. Rivalita by nám to teda pekne sťažila. Skôr sa snažíme jeden druhého potiahnuť, pomáhať si a sme dobrí priatelia.

A v samotnom činohernom súbore sa nájdu generační rivali?
Neviem. Rivalita môže byť a možno aj je v každom z nás, ale nemusíme ju ukázať. Negatívnu však od nikoho v súbore necítim. V pozitívnom smere sa dá charakterizovať tak, že ak sa niekto blysne, možno aj ten druhý chce byť vo svojej postave dobrý. Členovia súboru sa v tomto sa navzájom inšpirujú a motivujú.

Vraj ste herecké vlohy zdedili po pradedkovi, ktorý bol amatérskym rozprávačom. Kedy sa  začali prejavovať najmarkantnejšie?
Neviem ohodnotiť, či tie vlohy mám a kedy sa začali prejavovať, ale herectvo ma priťahovalo vždy. Napriek tomu, že ako chlapec som chcel byť všetkým možným - desať rokov som aktívne hral hádzanú, herectvo bolo pre mňa najviac. Som rád, že sa mi splnil v tomto smere sen.

Kritika vás chváli aj v menších úlohách. Aj v dráme Antonius a Kleopatra. Vy sám ste však akoby očarený francúzskym režisérom Patriceom Kebratom a jeho režijným videním Dona Juana. Prečo vás až tak zaujal?
Bol mi veľmi blízky ako človek, bol ľudský a získal si moju dôveru. Aj on bol pôvodne herec a dobre vie, ako nás v počiatočných fázach skúšania trápi neistota. Keď pri skúšaní prvýkrát vystúpim na javisko, hanbím sa a celkom presne netuším, čo mám spraviť a ako hrať. Patrice nám vytvoril podmienky na to, aby sme sa vedeli dokonale otvoriť a on s nami mohol dobre pracovať. Ak by, naopak, vyjadril režisér na začiatku nespokojnosť alebo by z neho bol cítiť posmech, keď sa niečo nepodarí, vplývalo by to na herca negatívne. Od Patricea som sa veľa naučil a aj v budúcnosti budem môcť čerpať z tejto spolupráce. Navyše ma zaujal jeho výklad Juana ako muža slobodného ducha a nie ako zvodcu Casanovu.

V čom ste najviac pocítili spojitosť francúzskej a slovenskej kultúry?
Sústreďujem sa na prácu herca a teda pociťujem to, či si s režisérom rozumiem pracovne, ľudsky, názorovo... Bez ohľadu na to, či som Slovák a on napríklad Francúz.

V Horore v horárni hráte zvodcu grófa Villániho. Aký máte pocit z tejto postavy?
Bola to pre mňa opätovná výzva nájsť nové prostriedky, ktoré som predtým nemusel používať a vytvoriť nový charakter. Ale vnímam ju tak, ako ju hrám.

Čítali ste v škole povinnú literatúru?
Neregistroval som povinnú a nepovinnú literatúru. Čítal som, čo ma zaujalo. Ale je možné, že niečo z toho čo som prečítal, bolo na zozname povinného čítania.

V Sofoklovom Vládcovi Oidipovi hráte s Emíliou Vášáryovou hlavné postavy. Oidipus ľahko prišiel k trónu aj k manželke. Aký bol k vám doteraz osud ? Žičlivý?
Áno. Zatiaľ som až na alergiu zdravý, na vysokú školu ma zobrali hneď na prvý šup, takže sa začalo plniť to, po čom som túžil. Dokonca som si ani nedával  prihlášku na inú vysokú školu s tým, že ak ma neprijmú na VŠMU, rok počkám a opäť to skúsim. Po škole som nastúpil do SND a dostal som  veľké príležitosti. Osudu som za to vďačný. K ničomu sa však nedá dostať ľahko, ako slepé kura k zrnu, bez pričinenia a práce na sebe. Verím, že osud stále naťahuje a podáva ruku ako výzvu alebo šancu a záleží na tom, ako človek zareaguje. Za mnohým je snaha, úsilie a chcenie.

Prezradíte nejakú vlastnú nezodpovednosť?
Nedá sa povedať, že vždy meškám, ale dosť často nestíham. Aj keď prídem načas, päťnásť minút predtým pre mňa znamená stres a zhon. S časom bojujem každé ráno, a aj keby som bol celý deň doma a večer by som mal niekde byť, tak opäť si tieto nervy vyrobím. Hoci nakoniec prídem načas. Je to nezodpovednosť voči samému sebe, pretože potom nemám pohodu.

Hráte vo viacerých dobrých incenáciách, zdá sa, že vás nemíňajú herecké šance. V čom vás najviac tlačia profesionálne topánky?
Nemám dojem, že by mi niečo vyslovene nesedelo. Ešte som toho toľko nenahral, aby som mohol povedať, že existuje skupina predstavení, ktoré mi "nesadli". Naopak, stále objavujem nové a zúročujem naučené. Divák posúdi, čo sa mi podarilo viac a čo menej.

A muzikál?
Vidíte, na to som zabudol. Pravdepodobne preto, lebo som zatiaľ v žiadnom neúčinkoval. Ako forma divadla ma muzikál nezaujíma. Pozriem si ho rád, ale neláka ma zahrať si v ňom.

Máte nejakú vysnívanú úlohu, ktorú by ste si s chuťou zahrali?
Nie. Každá, na ktorej práve pracujem, ma zaujíma v danom období najviac. Ako motto diplomovky som použil výrok M. Čechova: - Ak by sa ma niekto spýtal, ktorá moja doterajšia postava bola najvydarenejšia, musel by som odpovedal, že tá, ktorú som ešte nezahral.

Dabing vás neoslovuje? Aj českí filmári mlčia?
V dabingu som už dostal dosť príležitosti. Väčších aj menších, ale nič extra na chválenie. V Čechách som bol na pár castingoch, ale zatiaľ nič. No castingy nemám rád. Neviem, prečo si režiséri, keď hľadajú hercov, neprejdú predstavenia s mnohými hercami, ktorí tam ukazujú, čo v nich je a čo dokážu zahrať.

Autor: Barbora Laucká / Foto: Desana Dudášová