Tono Stano: Chcem
„Tono Stano, to je dnes inštitúcia,“ hovorí o svojom niekdajšom spolužiakovi z pražskej FAMU fotograf Rudo Prekop. Tono Stano je značka kvality - niečo ako Coco Chanel. Američan William A. Ewing, autor prestížnej antológie The Body (Telo), ktorý si vybral Stanovu fotku dokonca na obálku, o ňom povedal: „Má štýl, ktorý sa hneď spozná.“
Tono Stano je jednou z kľúčových postáv súčasného českého aktu – a to aj napriek tomu, že on sám sa tomuto označeniu bráni. Hovorí, že „len fotografuje ľudské telo“. Ale vzhľadom na to, že tie telá sú výlučne nahé, sú to jednoducho akty, či sa mu to páči, alebo nie. Dôležité je, že diváci na jeho výstavy chodia radi, pretože dokáže nahotu a hru svetla a tieňa postihnúť vynikajúcim spôsobom. Nikdy mu nejde o prvoplánový pohľad.
Tono Stano sa v týchto dňoch vracia na Slovensko. V rámci Mesiaca fotografie bude mať v Bratislave v Dome umenia na Námestí SNP a v Českom centre na Hviezdoslavovom námestí 30. októbra vernisáž dvoch výstav.
V Bratislave vystavujete po šiestich rokoch. Akým smerom ste sa posunuli?
„Myslím, že nejde o posun ako skôr o zistenie, čo som za toto obdobie objavil. Nerád sa opakujem a mal som pocit, že ďalšie pokračovanie by už nebolo pre mňa zaujímavé. Objavil som zdroj, ktorý mi ukázal novú cestu. Chcel som sa intenzívnejšie zaoberať prírodou. Neviem ešte, ako to dopadne, ale je to nové pole pôsobnosti.“
Dôverujete v tomto objavovaní svojej intuícii?
„Určite. Spočiatku mi pripadalo príťažlivé spojenie človek – príroda, no netušil som, že to bude až taká rozsiahla škála. Dnes už viem, že som túto tému len naťukol. Počas fotografovania sa otvorili iné prístupy a riešenia. Fotografovanie v exteriéri – to je akoby som si pribral ešte päťdesiat percent k tomu, čo som robil doteraz. Pracoval som s človekom, ale teraz som k tomu pridal celý prírodný živel.“
Téma príroda teda nie je vyčerpaná?
„Z môjho pohľadu ani zďaleka. Momentálne si však dávam pauzu a pre zmenu opäť fotím v ateliéri. Snažím sa získať odstup od fotografií v prírode.“
Odstup ako hodnotiaci pohľad?
„Je ideálne, keď si veci môžu trochu poležať. Mám rád, keď nemusím hneď spracovávať nafotené snímky. Ako autor si dobre pamätám atmosféru počas príprav a samotného fotenia, ale o tom nemusí divák vedieť. Chcem sa aspoň čiastočne dostať do pozície diváka. On za fotografiou nevidí s ňou súvisiace pozadie – len výrez skreslenej reality.“
Veľmi sa nad fotografiou trápite?
„Ideálne je netrápiť sa.“
Stáva sa to často?
„Nerád lámem veci cez koleno a najradšej som, keď výsledky vznikajú ľahko. Samozrejme, fotografie nemusia pôsobiť úplne odľahčene, ale práve vtedy sa do nich dostane najviac, keď vyplynú samy od seba.“
Stále sa viete najlepšie vyjadriť prostredníctvom ľudí?
Tono Stano: Až potom. „Ľudské telo má rovnaké výrazové schopnosti ako tvár. Preto svojim modelom niekedy dokonca zámerne potláčam tvár, aby príliš nepriťahovali pozornosť. Časom som prišiel na to, že ma rušia akékoľvek zbytočnosti, ktoré má človek na sebe, teda aj šaty. Mám pocit, že u ľudí využívam hodnoty, ktoré by inak vyšli navnivoč.“
Niektoré vaše fotografie zobrazujú ľudí v rôznych akrobatických polohách. Tento trochu neprirodzený pohyb akoby si kládol otázku: patrí dnešný človek do prírody?
„Väčšinou som pracoval s tanečníkmi, s ľuďmi, ktorí vedia presadiť fyzickú silu, pretože skutočne človek v prírode nie je už úplne doma, najmä, keď je nahý a zraniteľný. Nechcel som však, aby to pôsobilo ako telocvik.“
Ste známy svojou náročnosťou. Urobili ste už fotografiu, s ktorou ste maximálne spokojný?
„Fotografia by mala predovšetkým komunikovať. Mal by to byť akýsi organizmus, ktorý sa aj pod mojím pohľadom rôzne mení. Výsledok môže mať niekoľko rovín a ako autor ich nemusím všetky odkryť.“
Divák však nemusí vždy pochopiť, čo mu ponúkate.
„Nedávam divákovi exaktnú informáciu. Niekto si z mojej fotografie nezoberie vôbec nič, niekoho môže aj popudiť. Sú však aj diváci, a tých je dúfam stále dosť, ktorí sa na moje obrazy dokážu napojiť a naviazať na ne svoj vlastný životný príbeh alebo zážitok.“
Divák je pre vás partnerom?
„Som súčasťou sveta, v ktorom žijú aj moji potenciálni diváci. Mnohokrát mi hovoria, že vytváram obrazy niečoho, čo nosia v sebe, ale nemajú to sformulované do obrazu.“
Pôsobíte dojmom pohodového človeka, ktorý ľahko nadväzuje kontakty a darí sa mu, na čo siahne. Je to vždy tak?
„Ani mne sa problematické udalosti nevyhýbajú, ale zvykol som si ich riešiť sám a nikoho s nimi neobťažovať. V mojich fotografiách je podiel pozitívneho, ale aj negatívneho. Som totiž presvedčený, že zlo je na svete rovnako dôležité ako dobro. Bez zla by nebola harmónia. Čo je zlé, ma tiež zaujíma.“
Hovorí sa o vás ako o jednej z najväčších osobností československej figuratívnej fotografie, uznávanej aj v zahraničí. Ako sa vyrovnávate so slávou?
„Ja tieto hodnotenia neberiem vážne, a tak mi vlastne ani žiadne veľké radosti, ale ani starosti nespôsobujú. Samozrejme, nie som nešťastný, keď je o moje veci záujem, ale zároveň ho chcem udržať v takej polohe, aby bol pre mňa ešte únosný.“
Nevyhýbate sa ani veciam na objednávku. Kde sú hranice vašej komerčne orientovanej a voľnej tvorby?
„V súčasnosti dostávam ponuky, kde sa priamo vyžaduje môj osobný vklad. V mojom prípade sa už dlhé roky o komercii nedá hovoriť. Keď už zoberiem objednávku, vždy si vyberám takú, kde mám voľný priestor.“
Ako by vyzerali veci, ktoré máte rád?
„Bol by to vyčerpávajúci zoznam, lebo nepoznám veci, ktoré vyslovene nemám rád. Samozrejme, ak vylúčim vojnu či neprehľadné konflikty a agresivitu vôbec.“
Vždy ste tvrdili, že najväčším oddychom je rybačka. Aké máte tohtoročné úlovky?
„Baví ma byť aktívny aj na odpočinku, a pri rybačke dokonca ani nemusí byť pekné počasie, aby bolo fajn. V poslednom čase mám pocit, že o nej viac hovorím, ako chodím k vode. Nemôžem však povedať, žeby to bolo z lenivosti. Zaoberal som sa inými vecami.“
V súčasnosti vraj fotografujete známych ľudí zo sveta divadla. Čím je odlišná táto objednávka?
„Budúci rok bude v Čechách divadelný festival česko-slovenských divadiel, ktoré vznikli v šesťdesiatych rokoch, a stále sú aktívne a úspešné. Pracujem na sérii portrétov Jiřího Suchého, Jana Schmida, Zdeňka Svěráka, Ladislava Smoljaka, Ivana Vyskočila, Smočka, Milana Lasicu a Stanislava Štepku. Sú to ľudia, ktorí sa už zvečnili svojím dielom a pre mňa je potešením pokúsiť sa zvečniť ich na fotografický papier.“
Ako sa dostávate do ich vnútra?
„Väčšinou je dobré, keď sa s portrétovaným bližšie spoznám a odpozorujem veci, ktoré sú mu blízke. Vtedy ich do ničoho nemusím tlačiť, a pritom vzniká prirodzená kompozícia zobrazenia. Títo páni nie sú ľudia, ktorí by sa dali považovať za modely. Musím rešpektovať ich vnútro, ale zároveň sa vyvarovať nudného klišé. Musím ich trochu aktivovať, aby z fotenia vzniklo niečo, čo je pre neho charakteristické.“
Nejdete do istého rizika, keď na jeho spoznanie nemáte dosť času?
„Je v tom istý hazard, ale neexistuje žiadne pravidlo, ako sa tieto veci majú robiť. Mám rád situáciu, o ktorej neviem, ako dopadne.“
Kde beriete istotu?
„Keby som si neveril, a týchto ľudí do ateliéru nepozval, tak pravdepodobnosť, že urobím ich dobrý portrét, je mizivá.“
FOTO – ALAN HYŽA TONO STANO (1960) – rodák zo Zlatých Moraviec žijúci v Prahe. Popri súkromných zbierkach po celom svete sú jeho fotografie zastúpené v prestížnych galériách ako Bibliothéque Nationale a Maison Européene de la Photographie (obe inštitúcie sú v Paríži), Art Institute v Chicagu, National Museum of Photography v Bradforde (Veľká Británia) či v Museum Ludwig v Kolíne nad Rýnom. Renomovaná teoretička fotografie Daniela Mrázková zaradila Tona Stana, ako najvýraznejšieho predstaviteľa slovenskej novej vlny, k takým osobnostiam vo fotografii, akými sú Sudek, Drtikol a Saudek. Jeho fotografia s názvom Zmysel sa stala zrejme najslávnejším zobrazením ženského tela deväťdesiatych rokov. Jeho nápad zakúpila spoločnosť Metro–Goldwyn–Mayer na plagát škandálneho hollywoodskeho filmu Paula Verhoevena Showgirls. Z plagiátov tohto Stanovho nápadu by sa dnes už dala urobiť slušná výstava.
