FOTO – ČTK, ČTK/AP

Na Slovensku som sa konečne dozvedel, prečo majú Aziati šikmé oči. Počul som o tom celkom milý vtip. Vraj ho tu pozná každé dieťa: Synček sa pýta matky, čo bude na večeru, a tá na stôl položí misku ryže. Chlapec si chytá hlavu do dlaní, pri tom si nevdojak natiahne oči, z ktorých sa stávajú typické aziatské štrbinky, a hovorí: „Zasa ryžu?“

Pred týždňom míňala naše Daewoo (kórejské) stojace na svetelnej križovatke Toyota (japonská) plná mladých ľudí. Jedného z nich som zjavne upútal. Upozornil na to ostatných a potom - ako z toho detského vtipu - natiahol si dlaňami tvár a ukázal mi „šikmé oči“. Ostatní sa smiali. Žeby ešte nevideli živého Japonca? Alebo len preto, že som iný než oni? Alebo ma považovali za nejaký otravný hmyz bez emócií? Prečo vlastne?

Odvtedy premýšľam o Aziatoch v tejto krajine. V Bratislave žijú povedzme ľudia z Vietnamu. Predávajú lacný tovar v stánkoch na trhu. Nikdy som ich však nestretol vo veľkých obchodných domoch, nestretol som ich ani v rade na pokladňu v predajni potravín. Oni nepotrebujú nakupovať? Existuje tu vari Vietnamská štvrť, ktorej teritórium nikdy neprekračujú? Prečo? Ako a kde žijú? Pýtal som sa na to slovenských priateľov. Doteraz každý odpovedal: „Neviem.“

Odlišné rasy žijúce v jednej krajine vždy spôsobujú diskrimináciu. Tento problém sa vyskytuje všade na svete. Obyčajne však diskriminácia vzniká z nenávisti, opovrhovania alebo konkurenčného boja, ale obyvatelia krajiny sú schopní pomenovať dôvod, prečo tých „iných“ majú v žalúdku. Pravdupovediac, kým som neprišiel na Slovensko, v debate o týchto otázkach som odpoveď „Neviem“ nikdy nepočul.

V Austrálii mám zopár vietnamských kamarátov. Sú to veľmi milí ľudia. A mám veľmi rád aj vietnamskú kuchyňu. Zvlášť polievku s dlhými rezancami, ktorú volajú „pho“. Som si istý, že Slovákom by sa páčila jej jemná a lahodná chuť.

Autor: Masahiko(Autor je japonský novinár, ktorý je prvý raz v Európe)