Tento rok viacerí diváci ocenili, že za pódiom v estrádnej sále, kde v prestávkach hrala slovenská kapela Take One, bola veľkoplošná obrazovka. Kto sa nechcel tlačiť pri živom koncerte v spoločenskej sále, mohol tu sledovať detailné zábery kamier. Výhoda: dalo sa tu popíjať. Nevýhoda: chýbala bezprostredná atmosféra.

JANA KIRSCHNER, speváčka

Na džezákoch som bola šiesty rok. Najviac som si užila prvé dva roky, keď som netušila, čo vlastne slovo džez znamená. Bol to taký tajomný, zakliaty názov, myslela som si, že je to niečo nekonkrétne – improvizácia, ktorá sa nedá počúvať. A hneď prvý rok som zažila veci, ktoré ma potešili: hral tam John Hendrix, hammondista Brian Auger, spievala aj jeho dcéra. Vždy sa mi páči, keď je na džezákoch aj speváčka, nejaký vokál. Ďalší rok to bola fantastická Iva Bittová alebo huslista Lajko Felix, ktorému sa pokazil mikrofón, tak zliezol a hral medzi ľuďmi. Väčšinou ma tam zaujme niečo nové, čo som ešte nikdy nepočula.

V piatok som na koncertoch nebola. V sobotu bolo strašne veľa ľudí, tam stretneš naozaj každého. Sú aj týpky, ktoré strávia väčšinu času v bufete. Ja som stretla Katku Korček, tak sme sa trošku zarozprávali. Ale vychutnala som si Dana Bártu, to bolo fantastické! Akurát sála bola celý čas strašne vysvietená, takže keď som prišla a on už hral, mala som pocit, že je to len zvuková skúška. Chýbala mi intímna atmosféra. Asi tam bolo toľko svetla kvôli televízii. Lenže ja si džezové platne, napríklad Davisovu A Kind Of Blue, kvôli atmosfére púšťam v noci. Na Bártu si určite skočím ešte do klubu.

Tešila som sa na Jazz Jamaica All Stars, predstavovala som si reggae v zahulenom prostredí – a došiel big band, ktorý hral z nôt. Nedôveru zlomil až príchod černošskej speváčky, ktorá ma opantala svojím zjavom. Bola extrémne veľká, mala som pocit, že má aspoň dva metre a neuveriteľný sexappeal. Všetkých strašne dostala. Hýbala sa len tak minimalisticky, ale v tom tanci som videla presne to, čo tam má byť.

V deň, keď mal prísť Robben Ford, úžasný gitarista, bluesman, ma viac zaujala holandská kapela Ronald Snijders Band, ktorá hrala pred ním. Snijders hral na flaute a na perkusiách krásna černoška. Máme jednu skladbu, Salamanders‘ Song, ktorú na koncertoch hráme pol hodinu. Oni ako keby tú pesničku hrali celý koncert. Strašne veselé, príjemné, dokonca vtipné, na nič sa to netvárilo. To ma bavilo, aj som tancovala.

Keď došiel Robben Ford, už som bola unavená z hluku aj z toho, že si nebolo kde sadnúť – všade boli položené svetre a noviny. K blues sa mi navyše hodí klubové prostredie. Všetci sedia, popíjajú pivečko, debatujú, hrá nejaká kapela, je tam vzájomný kontakt. Tu som sedela v úplne poslednom rade a mala som pocit, že som v rámci komunikácie hrozne ďaleko. Namiesto hudby začala na mňa pôsobiť únava. Fordova hudba ma ničím neprekvapila, bolo to jednoducho blues. Ani som neostala úplne do konca.

V sobotu sme s Katkou a nejakými ďalšími hudobníkmi išli ešte aj do Véčka, kde mala byť afterparty. Nič sa tam nedialo, len pár ľudí pri pive, pripomínalo to klub dôchodcov, tak sme odišli a boli spolu do štvrtej rána. V nedeľu sa ukázala únava.

Na tohtoročných džezákoch mi chýbalo niečo nové, progresívne, čo som ešte nikde nepočula. A viac spevákov, hoci by došli len na tri pesničky.

JANA KIRSCHNER, speváčka

FEDOR FREŠO, basgitarista

Bratislavskí jazzoví fanúšikovia rozhodne nie sú rozmaznávaní príliš širokou ponukou jazzu. Jazzový klub sa tu zatiaľ nikomu nepodarilo založiť a keď, tak bolo len otázkou času, kedy skape (Jazzkafé, Metro). Existencia a 28-ročná nepretržitá kontinuita jazzových dní je preto zázrak. Pre bežného poslucháča sú „džezáky“ samozrejmosťou, pre mierne zasvätených, medzi ktorých sa s istou dávkou hrdosti rátam aj ja, to až také samozrejmé nie je a každoročne dosť tŕpnem, či sa to tým mládencom opäť podarí dáko zbúchať dohromady, či bude dosť peňazí na zaujímavých hostí, alebo či to bude „brať“ televízia. Nechcel by som mať na pleciach prípravu a už vôbec nie zháňanie peňazí. Jazzové dni by totiž vôbec nemuseli byť, keby „tí mládenci“, teda agentúra Rock Pop s Petrom Lipom, stratili chuť ich organizovať. Lebo na tom sa bohvieako zarobiť nedá, o zbohatnutí ani nehovoriac. Ale chvalabohu ešte to funguje, a tak sa pravidelne začiatkom októbra objavia v meste plagáty, ktoré dávajú prvé informácie. Druhé informácie vo forme programu v novinovom formáte sa potom povaľujú všade v sále.

Posledné roky znamenajú pre mňa jazzové dni vždy, že pracujem pre Slovenskú televíziu ako externý hudobný režisér a často musím kadekomu vysvetľovať, že moja funkcia je pomáhať zvukárovi, aby televízne prenosy mali čo najlepší zvuk. Takto musím sedieť celý čas v prenosovom voze a pozorne počúvať všetko, čo sa za tri dni zomelie na pódiu, či sa mi to páči, alebo nie. Je toho za tri dni odhadom okolo 15 hodín jazzu netto plus popoludňajšie skúšky. Ale nesťažujem sa, sám som si to zvolil. Teším sa, keď potom v televízii náhodou zachytím nejaký „môj“ záznam a môžem skonštatovať, že to po zvukovej stránke nie je zlé.

Zavše na pár minút vletím do sály, aby som sa nadýchal tamojšej atmosféry. Obdivuhodní sú tí nadšenci, ktorí idú na jazzové dni výhradne počúvať, dokonca niektorí každý deň všetko. Je to výkon hodný uznania, pretože nápor informácií je obrovský. Na ľuďoch koncom tohto maratónu vidno únavu a je na posledných favoritoch, aby splnili očakávania a potvrdili svoju povesť. Pokojne sa však môže stať, že vrchol večera vytvorí niekto, od koho sa to vôbec nečakalo, teda nejaký neznámy outsider, hoci aj niektorá z prvých kapiel, ktoré majú akúsi úlohu zahrievačov.

Hodnotenie umeleckej úrovne festivalu prenechám kritikom, nie som dosť nestranný, veci hodnotím podľa svojich osobných kritérií a môj názor sa od kritiky niekedy dosť líši. Tento rok sa mi (podľa abecedy) najviac páčili Julio Barreto, Dan Bárta, Bumcello, Robben Ford a Jazz Jamaica All Stars. Ostatne, každý rok sa mi niekto najviac páčil.

Za zmienku stoja diváci, ktorí by radi prišli, ale nemajú chuť si kupovať lístky. Musia potom kuť pred bránami pikle, ako sa tam dostať. Proti týmto čiernym pasažierom sa organizátori snažia bojovať všemožnými spôsobmi, ale ja vidím, že často bez úspechu. Nakoniec sa po PKO moce vždy ďaleko viac ľudí, ako je jeho kapacita. Tento rok nepomohlo ani vydávanie špeciálnych nerozoberateľných umelohmotných náramkov, ktoré mal povinnosť každý člen štábu nosiť celé tri dni na zápästí. Vôbec neboli také nerozoberateľné, ako vyzerali.

To by bolo odo mňa na tému Bratislavské jazzové dni 2002 asi tak všetko. Ktovie, ako to bude na budúci rok.

FEDOR FREŠO, basgitarista

PAVEL MALOVIČ, hudobný publicista

Takmer tridsať rokov sa teším každý mesiac po celý rok na tento októbrový víkend, v ktorom môj vzácne voľný večerný a nočný čas zasiahnu džezové orgie v podobe festivalu džezových dní. Je to príležitosť príjemne sa vyčerpať až zničiť zvukom, prepiť sa nocou v starom dobrom, aj keď smradľavom dymovom opare vestibulu PKO a s chvejúcim sa srdcom odkráčať nadránom popri Dunaji pešo domov. Tradícia je tradícia. (Aj keď dnes sa už trocha bojím neznámych tieňov a občas použijem taxík.) Cítim sa ako kedysi na bratislavskom korze, kde som šiel, keď bolo treba niekoho stretnúť, čosi vybaviť, vymeniť si platne, všetko sa dozvedieť. Počty známych tvárí však postupne rednú. Podnikanie, únava a smrť si pomaly vyberajú. Radujem sa, že som tu so svojou láskou, hovorím pre ňu (možno) nové veci, zatiaľ čo ona s rozšírenými očami žiari a dotýka sa ma. Tu nie som sám. Vždy je však niečo nové, svieži úkaz sa dostaví. Napríklad tento rok sa objavil zvýšený výskyt otcov a dcér. Trpezliví tatkovia strážia miesta na sedenie, striedmo pijú až abstinujú, zasvätene komentujú a s určitým odtieňom ostýchavej hrdosti korzujú s výhonkami svojho rodu. Vidieť nové svetlá v otcovských očiach Juraja Nvotu, Andreja Šebana a ďalších, možno menej známych, ale aj v prejavoch identických. Hudba často na džezákoch nebola dôležitá, ale jej prítomnosť sa vnímala samozrejme, a podstatný bol dotyk, novinky, pestrosť a výmena pocitov. Tak je to aj dnes – hoci máme bezbrehé možnosti zisku i prežutia informácií a nákupu zvukov, živé je atmosferické a naozaj živé, kontakt je kontakt. Vždy to tu nájdem. Preto nechcem chýbať. A dúfam, že nebudem ani o rok.

PAVEL MALOVIČ, hudobný publicista