Včera začali púšťať prvých rukojemníkov: z divadla ich síce ruské komandá vyslobodili už v sobotu ráno, ale na slobodu sa dostali až v nedeľu podvečer. V nemocniciach vyšetrovali, aké následky na nich zanechal záhadný plyn, ktorý použili pri akcii Rusi. Napätie príbuzných tak rástlo až do neudržateľných rozmerov. Preto bolo pred nemocnicou často vidieť plač. Z nemocníc však vyšlo zatiaľ len zopár rukojemníkov. Ostatní sa musia uspokojiť s pohľadom do okien. „Žije, práve mi zamávala,“ hovorí s plačom jedna z matiek pri nemocničných múroch. Nasťa (na fotografii vpravo v objatí svojho otca) mala šťastie, v divadle ju nezranili a neuškodil jej ani plyn.
Pre rukojemníkov sa dráma zásahom špeciálnych jednotiek neskončila. Všetci sú v stave totálneho fyzického a psychického vyčerpania. Mnohí bojujú o život: nervový plyn, ktorý ruské komando použilo, totiž ublížil aj im.
O nič lepšie na tom nie sú ani ich príbuzní. Tri bezsenné noci bezmocne sledovali, čo sa deje vnútri divadla. Veľa však o svojich blízkych nevedeli. A bolo celkom jedno, či čakali v krízových štáboch, doma, alebo na ulici.
A veľa nevedia ani teraz. Väčšina stále po celej Moskve hľadá svojich príbuzných. Tí sú v nemocniciach, ale polícia ich drží v izolácii.
„Celú noc som sa modlila. Keď začalo svitať, počula som výbuchy. Bolo to nečakané. Povedala som si, že je to koniec,“ hovorí Irina Rastorgujevová pred vchodom do 13. mestskej nemocnice, kam sanitky priviezli viac ako 350 ľudí.
Rovnako ako stovky ďalších rodičov obchádzala celé dopoludnie šesť moskovských nemocníc, do ktorých rukojemníkov z divadla previezli. Až okolo obeda sa dozvedela, že jej dcéra je živá. Nie je však šanca, že by ju mohla vidieť hneď.
„Dnes sa nebude prepúšťať. Rozíďte sa, prosím. Bude lepšie, ak počkáte doma. Všetko vám včas oznámime,“ prosí lekárka Marína Latyninová. Ľudia sa jej pýtajú, v akom stave sú ich blízki. „V rôznom. Nemôžem nič povedať. Nesmiem,“ odpovedá lekárka.
O rukojemníkov, z ktorých mnohí utrpeli šok a navyše ich priotrávili plynom, sa nestarajú len lekári, ale aj vyšetrovatelia. Tvrdé bezpečnostné opatrenia sú spojené okrem iného aj s tým, že niekoľkým ozbrojencom sa údajne podarilo utiecť v civilnom oblečení. Preto je vraj potrebné preveriť každého človeka.
Čakanie ľudí ničí. Sedem hodín, ktoré Irina od zásahu kománd čakala na správu, že jej dcéra žije, bolo podľa nej najhorších v jej živote. „Vedeli sme, že sú tam mŕtvi. Nikto nám však nemohol potvrdiť, že medzi nimi nie je naše dieťa.“ Doteraz nevie, či je jej dcéra Jelizaveta zdravá, či jej ľudia v čiernych kuklách neublížili, či sa neotrávila plynom.
Väčšinu zajatcov z divadla vyniesli na nosidlách. Po Moskve sa bleskovo rozšírila správa, že ľudí otrávili plynom. Šírili sa fámy o stovkách obetí. „My sme útok nechceli. Strašne sme sa báli. Dcéra nás prosila, aby naši neútočili,“ hovorí Irina.
Príbuzní rukojemníkov sa rozčuľujú, že nikde nevyvesili zoznamy oslobodených zajatcov, že horúce telefónne linky sú stále obsadené, že nemocnice im nechcú dovoliť stretnutie s príbuznými.
Autor: ALEXANDRA MALACHOVSKÁ, čtk
