Ingo Schulze (1962) spisovateľ a novinár. Žije v Berlíne. Po páde Berlínskeho múra pracoval ako novinár a pol roka žil v Petrohrade. Výsledkom bol poviedkový bestseller 33 chvíľ šťastia. Napísal tiež zbierku poviedok Simple Storys. Ingo Schulze si myslí, že podmienkou jeho úspechu bola skúsenosť z NDR.
ého čara. Moderné working girls, úspešné, sebavedomé a vyzbrojené neochvejnou vierou v prastarú utópiu romantickej lásky: „Som právnička, som nezávislá, svet mi leží pri nohách a som žena!“ – „Dofrasa, tak je!“ – „A ak ma muž môjho života nebude milovať, tak už neviem, čo budem robiť.“ Ja – a. s., hľadá muža svojho života.
A ten aj prichádza: v podobe Larryho Paula. Tu by sa príbeh mohol vlastne skončiť. Nie mohol, mal. Konečne sa podarilo to, čo toľkokrát stroskotalo: pokus spojiť teplo hniezda s kariérou právničky. Ale Larry Paul znovu zmizol, a tak Allino šťastie treba do ďalšej sezóny vybičovať inak: bez muža, zato dostane dom, dcéru a firmu. „Srdečne blahoželám, Ally,“ gratuluje jej kolega – právnik Fish, „teraz si dospelá: konečne konzumentka!“ Ale ako sa tu dá ešte s toľkými prírastkami baviť? A prečo je tá žena vlastne ešte stále taká nervózna?
Mladá a nadštandardne éterická právnička vstúpila na obrazovku ako prvá z radu hrdiniek, ktoré skúšajú nové technológie párenia. Ženské postavy ako Ally McBealová, Amélie a Bridget Jonesová, ale aj Carrie zo Sexu v meste sa do roztrhania pokúšajú zladiť túžbu po slobode so želaním niekomu sa odovzdať. V kancelárii Ally McBealovej nám predviedli celý repertoár páriacich aktivít. Je to absurdný divadelný žáner, pri ktorom zavážia aj tie najmenšie narážky. Pred súdom sa partnerské vzťahy demaskujú ako zmluvy, od ktorých možno odstúpiť, a práve Ally tu musí excelovať v prejavoch, ktoré sú v skutočnosti proti jej romantickému presvedčeniu. Nečudo, že sa všetci snažia liečiť sa gagmi, muzikálmi a filmovými trikmi. A tiež nečudo, že sa z človeka stane hyperaktívne chúďa.
A to všetko sa už opotrebovalo. A úplne sa to opotrebuje, keď nastúpi šťastie. Predpokladajme, že seriál, napriek všetkým pravidlám žánru, pôvodne nemysleli ako nekonečný. Lenže potom prišiel ten neslýchaný úspech. A s ním kópia receptu na úspech.
Kópie sa množia, napríklad v Nemecku. Ange Engelke si v sitcome Schwester im Geiste (Sestry v duchu) trúfla na očividný plagiát svojho vzoru, ale vzdialila sa jeho komplexite a zostala pri obraze ženy, ktorý je vlastne starý a známy: ženy – hysterickej bytosti. Aj v seriáloch Berlin, Berlin, Alicia!, Mein Leben und Ich (Môj život a ja) žijú slobodné ženy svoje nervózne veľkomestské životy. Volá sa po identite Generation – Ally. Zo zásadných otázok identity – „kto som? odkiaľ prichádzam? kam idem?“ zostáva len posledná „čo si k tomu oblečiem?“
Z komplexného modelu je podfuk, z neurózy formalizmus. V Sexe v meste už vstúpil na obrazovku ženský personál, svoje prípravy na sexuálne hry zvláda aj bez psychopatologických predstáv. Ale pre Ally to muselo byť absurdné stále absurdnejšie a absurdnejšie, neurózy stále neurotickejšie. Spoločné dámsko-pánske WC ako priestor úniku informácií spod dverí v scenároch k Ally už pomaly zarastajú machom. Rovnako postavy okolo Ally. Príznačný je začiatok piatej a definitívne poslednej série: Ally stretne svoju dvojníčku: „Je taká istá ako ja. To – to – to – to sa nedá vydržať.“
INGO SCHULZE
