Hana dnes. Jej príbeh pripomína ten biblický o Márii Magdaléne, napravenej hriešnici. Tamtej bolo odpustené. A čo my? Dokážeme vziať na milosť človeka, ktorý chybil?
Skoro ráno zazvonil telefón. „Tu Hana, spomínate si na mňa?“
Ako by som sa mohla nepamätať. Presne si vybavujem už len tmavé schodisko, ktoré viedlo k jej bytu. Mala som trocha strach, keď som po ňom kráčala. Hana bola narkomanka a prostitútka. Do kresla som si sadla nesvoja. Najmä po tom, čo mi štíhla blondína v posteli plnej plyšových zvieratiek oznámila, že si najprv musí dať heroín. „Nebojte sa,“ upokojovala ma, „dávno nedrogujem, aby mi bolo dobre, ale aby mi nebolo zle. Začínam byť nervózna, ide na mňa zimnica, keby som si nedala dávku, o hodinu by som sa plazila po koberci, vracala, zmietala sa v kŕčoch.“
Hana vytiahla papierovú skladačku. Prekvapilo ma, aká bola bledohnedá heroínová kôpka maličká, hoci pre väčšinu ľudí by to vraj bola smrteľná dávka.
„Ktovie, čo tam všetko vmiešali, prášok do pečiva, jed na potkany,“ nahlas uvažovala Hana nad farbou drogy, ktorá by mala byť biela. Potom na niekoľkokrát vdýchla dávku. V tom čase si totiž už heroín nepichala. Jednak mala zničené žily, no najmä, bola odhodlaná prestať. Na druhý deň mala začať s liečbou metadónom. Dohodli sme sa vtedy, že o dva roky sa mi ozve, či vydržala.
Chodníček na chodník
Cestou na stretnutie som si rekapitulovala Hanin príbeh. Zaujal ma. Najmä tým, že hoci Hana vtedy neoddiskutovateľne patrila k spodine – šliapala chodník a drogovala – nebola nesympatická ani ordinárna. Naopak, ani ťažká závislosť nedokázala potlačiť vrodenú bystrosť a inteligenciu.
Hanina cesta na dno bola banálne prostá. Rodičia sa rozviedli, mama musela živiť dve deti. Preto bola od rána do večera v práci a Hanu vychovávala ulica. V jedenástich si dala prvú cigaretu, vyskúšala alkohol. Marihuanu fajčila ako štrnásťročná, v sedemnástich na diskotéke užila tabletku extázy a šňupla si kokaín. Boli to síce iba jednorazové experimenty, no dnes už vie, že čosi dôležité sa udialo – z drog prestala mať strach.
Ako začala dospievať a uvedomovať si svoje telo, zistila, že sex je pre ňu veľmi dôležitý. Milovanie mala rada, nemala zábrany. V pätnástich sa zoznámila so starším pánom. Páčila sa mu, spočiatku ho však odmietala. Až raz, keďže nemala iný program, zašli na kávu a potom k nemu. K sexu nedošlo, ale aj tak jej dal tisíc korún. Začali sa schádzať. Rád sa s ňou ukazoval v spoločnosti a po čase jej navrhol, že kamaráti by tiež mali záujem. Dobre zaplatia. Prečo nie, povedala si. Vlastne len spojí príjemné s užitočným. Prví zákazníci boli muži okolo päťdesiatky – právnici, lekári. Už v tom čase chodila so svojím budúcim manželom, ktorý o všetkom vedel. Študentka strednej ekonomickej školy si finančne podstatne prilepšila. Lenže, bola odkázaná na to, či sa niekto ozve. Až raz, vracala sa domov z baru, keď pri nej zastalo auto. Chlapík sa jej páčil, tak si prisadla. To bol zlom – zistila, že keď potrebuje peniaze, stačí sa postaviť na chodník a do rána má aj päťtisíc.
Stretnutie s pokúšaním
Medzičasom Hana otehotnela, vydala sa ako šestnásťročná a porodila syna Michaela.
„Exmanžel nebol bohviečo. Robiť sa mu nechcelo, klamal ma, flákal sa. Vyhovovalo mu, že nosím peniaze z ulice. Napriek všetkému som bola naňho citovo naviazaná. Najviac v živote som totiž túžila po kompletnej rodine, ktorú som nikdy nemala. Lenže, z Bratislavy sme odišli bývať na dedinu. Nikoho som tam nepoznala a muž bol stále preč, o mňa a dieťa sa zaujímal málo. Prineskoro som pochopila, akí sme obaja nepripravení na problémy, ktoré život a starostlivosť o rodinu prinášajú. Cítila som sa hrozne osamelá. Napokon sa to už nedalo vydržať, a tak som sa aj so synčekom vrátila k mame. Bola som nešťastná, lebo muža som stále ľúbila a najmä, zase som prišla o to najdôležitejšie – o kompletnú rodinu.“
Hana sa cez týždeň starala o chlapčeka, na víkend ho však dávala k svokrovcom. Zrazu nemala čo robiť. A vtedy sa jej cesty skrížili s priateľkou z detstva. S Ivonou kedysi balili chalanov, blicovali a skončili v detskom diagnostickom ústave. Kým Hana začala sekať dobrotu a po čase mohla domov a doštudovala ekonomickú školu, Ivona putovala do ďalšieho ústavu. Tam spoznala chlapca, ktorý ju naučil brať drogy.
„Nevedela som o tom. Keď som sa vydala, prerušili sme kontakty. V Bratislave sme však na seba opäť narazili. Raz za mnou prišla, že potrebuje požičať. Vypleštila som oči od prekvapenia. Ivona, na rozdiel odo mňa, bola dieťa z takzvanej lepšej rodiny. Rodičia ju mali v staršom veku a robili, čo jej na očiach videli. Myslím si, že práve v rozmaznávaní bol problém. Všetko smela a keď zrazu povedali – nesmieš! – bolo neskoro. Keďže sme sa dlhšie nestýkali, nevedela som, že sa vezie v heroíne, na drogy už išli všetky jej peniaze, mame ukradla zlato, z bytu povynášala starožitnosti.“
Spasená?
Hana požičala Ivone tri tisícky a ona hneď zašla k dílerovi. Keďže dávka bola za Hanine peniaze, považovala za povinnosť dať aj jej.
„Len mi povedala – daj ruku – a ja som ju bez rozmýšľania natrčila. Šup, a už to bolo! Najprv sa nedialo nič, až zrazu, náraz do hlavy. Myslela som, že mi ju odtrhne. Vôbec som nedokázala ovládnuť, čo sa so mnou dialo. No hneď, ako som zo žalúdka všetko dostala von, bolo mi super! V tom čase som bola psychicky na dne, rozchodom s mužom som veľmi trpela. A teraz, problémy zmizli. Absolútny útlm, zabudnutie. Pocit, ktorý som potrebovala. Nemohla som naň zabudnúť.“
O dva týždne oslavovala Hana osemnáste narodeniny. Bola tam aj Ivona. Stačilo, aby Hana dala peniaze a o chvíľu mala dávku.
„Pichli sme si ju na záchode. Vtedy som si už bola istá, že heroín je presne to, čo potrebujem. Zhodou okolností som si práve zarobila päťdesiattisíc, takže som mohla drogovať, koľko som chcela. Mala som kopec peňazí, plno zlata, drahé šaty. Nechápavo som sa dívala na roztrasených fetošov, ktorí sa pod bránou delili spoločnou ihlou o dávku. Vraveli mi, počkaj, aj ty takto skončíš! Neverila som. Ale mali pravdu.“
Hana kedysi. Toto je dokumentačná snímka, zachytávajúca Hanine ruky doráňané od vpichov po heroíne.
Heroínový teror
Asi po mesiaci si Hana začala uvedomovať obrovský vplyv drogy, ktorého sa len tak nezbaví. Spočiatku ani nechcela. Bolo jej dobre. Všetko stíhala – domácnosť, dieťatko. No najmä, nič ju netrápilo, nebolelo. Vytúžená otupenosť. Až prišla prvá abstinenčná kríza…
„Absťák je niečo nepredstaviteľné. Radšej som si dopredu pichla, aj keď mi ešte bolo dobre, len aby, preboha, neprepukol. Zákernosť drogy je, že najprv začnete brať, aby vám bolo dobre a zrazu musíte brať, aby vám nebolo zle. Až príde štádium, že je vám zle stále a na nič iné ako na drogu nemyslíte. Žijete iba od dávky k dávke.“
Hana mala ruky aj nohy plné jaziev a rán. Koža okolo jednej odumierala, chvíľu to vyzeralo, že príde o nohu. Po tele hnisavé boľačky, nebolo kam pichať, miesto pre ihlu hľadala aj hodiny. Heroín si dávala do krku, do slabín. Život mal železné pravidlá. Celú noc šliapať chodník, aby si zarobila na drogy, doobeda spánok, popoludní heroín, aby neprišiel abstinenčný syndróm. O syna sa viac starať nemohla. Do opatery si ho zobral muž, lepšie povedané, jeho rodičia. Zakrátko spotreba heroínu stúpla natoľko, že bol problém zarobiť si naň. Aby zákazníkov neodradili odpudzujúce rany, snažila sa o sex v tme. Raz však jeden pán zasvietil. Keď zbadal Hanine telo, vydesil sa a okamžite ju vyhodil.
Pokánie
Závislosti od heroínu sa Hana pokúšala zbaviť viackrát. Prešla mnohými liečebňami, no nedarilo sa. Dnes už vie, že preto, lebo v skutočnosti nechcela zmeniť životný štýl. A tak bolo iba otázkou času, kedy do toho spadla znova. No potom nastal zvrat ako z červenej knižnice.
„Spoznala som jedného muža, ktorý trpezlivosťou, pozornosťou a láskou, napriek tomu, že o mne vedel všetko, zmenil môj pohľad na život. Zaľúbila som sa. Hlavne to, že mi veril, mi dalo silu znovu bojovať s drogou, no tentoraz neprehrať. Po prvých úspechoch som uverila tiež.“
Po rokoch Hana opäť pocítila chuť žiť. Nie ako dovtedy, keď jej bolo jedno, či skape.
„Pri ňom som začala chápať, že keď niečo chcem, musím pre to aj niečo urobiť. Teraz som sa naozaj rozhodla – zmením svoj doterajší život, ak sa to vôbec dalo nazvať životom. Mojou najväčšou túžbou bolo, aby som sa znova dokázala postarať o syna.“
Hana sa o pomoc obrátila na Hraničnú, kde ju zaradili do metadónového programu. Svoj príbeh mi rozprávala v predvečer dňa D. Vtedy mala po prvý raz pod lekárskym dozorom užiť metadón rozmiešaný v džúse. Pohár, ktorý doslova predstavoval nádej na život.
Návrat Márie Magdalény
Hanu som dnes ledva spoznala. Na stretnutie neprišla vyziabnutá slečna, ale kyprá mama, v náručí krásna modrooká dcérka.
Čo sa s ňou za tie dva roky udialo?
„Zároveň ako som začala s metadónom, rozvíjal sa ľúbostný vzťah. Dalo mi to chuť do života. Pochopila som, že drogy už nepotrebujem. A najmä, ukázalo sa, že keď človek naozaj chce s heroínom prestať, metadón mu skutočne pomôže. Začalo sa s minimálnou dávkou, ktorá spočiatku nevykryla spotrebu drogy, ale do troch týždňov sa to vykompenzovalo. Navyše, metadón má skvelú vlastnosť, zablokuje v mozgu chuť na heroín.“
Chuť na heroín vystriedala chuť žiť. Hana bola opäť schopná emócií. Zistila, že stretla životnú lásku, ktorá jej dala to najdôležitejšie – rodinu. Odsťahovali sa spoločne do malej rakúskej dedinky a počali bábätko.
„Samozrejme, metadón som musela brať aj v tehotenstve. Aby bola liečba metadónom úspešná, musí trvať aj niekoľko rokov. Neničí však bábätko ani matku. Je to liek, ktorý pomáha žiť, na rozdiel od drog, ktoré zabíjajú. Poznám viacero detí, ktoré sa narodili ženám na metadóne. Ak dodržiavali lekárske pokyny a nekombinovali ho s inými liekmi, boli v poriadku. Aj Simonka. Keď sa narodila, prvý týždeň dostala párkrát morfín kvôli abstinenčným príznakom. Potom nás dva týždne nechali v pôrodnici na pozorovanie a smeli sme domov. Dokonca som ju mohla kojiť. Odborníci mi povedali, že v mlieku je metadónu minimálne množstvo, ktoré môže pomôcť bábätku prekonať prípadné prvé krízy po narodení.“
Hana je dnes ženou v domácnosti. Žije v Rakúsku, drogy neberie a pod stálym lekárskym dohľadom užíva metadón. Sociálna pracovníčka po návšteve u nej doma rozhodla, že ďalšia kontrola rodiny nie je potrebná. Konečne má zmysel života. Manžela a deti. A predsa je zúfalá. Nemôže sa totiž stretávať so synom.
Odpúšťame Magdalénam?
Strata syna je Haninou najväčšou nezahojenou ranou.
„Veľmi som túžila mať bábätko, ale v sedemnástich, som naň nebola zrelá. Hoci, vtedy som to nevedela. Myslela som si, že keď sa vydám, konečne budem mať, po čom som vždy najväčšmi túžila. Ľudí, ktorí by ľúbili mňa a ja ich. O synčeka som sa starala takmer do troch rokov. Rozpad vzťahu s exmanželom som však znášala ťažko, kým som si nezačala liečiť rany drogami. Časom som do nich spadla po krk a vtedy som sa naozaj o dieťa nedokázala postarať. Dnes je však všetko inak. Chcem Miškovi vynahradiť všetok čas, o ktorý sme prišli kvôli mojej závislosti. Dať mu teplo domova, úplnej rodiny, lásku, sestričku. Jednoducho to, čo som pre neho chcela vždy a čo chýbalo aj mne samej.“
Hneď ako sa Hana začala úspešne liečiť a usporiadala si život, prejavili aj s manželom záujem vziať si syna do opatery. Je presvedčená, že by u nej mal lepšie podmienky. Lenže, expartner robí prieky. Spočiatku jej Miška aspoň požičiaval, hoci sa musela doprosovať. No akonáhle požiadala na súde o zmenu poručníctva, prestal jej ho dávať celkom.
„Naše zákony sú zaujímavé. Nemám zakázaný styk so synom, ale ani určené hodiny, kedy sa máme vídať. Keď mi ho exmanžel nechce dať, tak mi ho nedá. A on nechce. Nevadí mu, že ubližuje synovi, lebo Miško je u nás rád, ľúbi sestričku aj manžela. Chodievam teda za ním aspoň do školy. Plače mi, že chce byť so mnou. Srdce mi ide puknúť, som zúfalá.“
Hana sa, samozrejme, obrátila na súdy. Tie si však jej prípad prehadzujú ako horúci zemiak.
„Podala som si žiadosť o zmenu zverenia a predbežné optarenie o úpravu styku so synom, na ktoré by podľa zákona mala prísť odpoveď do tridsiatich dní. Exmanžel ju mal do týždňa, ja som po prvý raz čakala deväť mesiacov, a nič. Druhý raz som po uplynutí zákonom stanovenej časovej lehoty zatelefonovala sudkyni, ktorá mala môj prípad. Zhovárala sa so mnou ako s handrou. Na moje otázky, prečo to tak dlho trvá, sa vyjadrovala neúctivo, vraj ju okrádam o čas.
Hoci som si napokon najala aj právničku, už rok sa nič nerieši. Všade dostávam dezinformácie, stretávam sa s neochotou a predpojatosťou. Mám dôkazy o terajšom živote. Posudky sociálnych pracovníčok, ako sa starám o rodinu a dcérku, že chodím na pravidelné lekárske kontroly, kde mi kontrolujú moč na všetky možné omamné látky. Je založené v spise, že testy sú čisté.“
Minule si Hana v jednom časopise prečítala vyjadrenie doktora Okruhlicu, riaditeľa Centra pre liečenie drogových závislostí z Hraničnej, vďaka ktorému sa na Slovensku lieči metadónom.
„Zdôrazňoval, aby spoločnosť dala šancu človeku, ktorý sa liečil z drogovej závislosti. Že pokiaľ to myslí vážne a vydrží metadónovú liečbu, nelíši sa už od ostatných krásnych zdravých mladých ľudí. Ja sa však dennodenne stretávam s tým, že nemáme právo byť lepší ako nás niektorí ľudia chcú vidieť.“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
FOTO – ARCHÍV
