Na Slovensku prichádzam denne do styku s ľuďmi pracujúcimi v službách. S čašníkmi, predavačkami, s úradníkmi aj vrátnikmi. Všetci sú pracovití, ale to, čo robia, ich asi príliš nebaví. Stále sú akísi namrzení. Sotva sa niekto usmeje.
My, Japonci, máme vlastne podobný problém. V rozdávaní úsmevov nepatríme k najlepším. Niektoré firmy u nás sa nazdávajú, že v určitej pracovnej pozícii je človek bez úsmevu jednoducho nekompetentný vykonávať ju. Pozývajú teda do firmy učiteľov usmievania. Videl som taký tréning v televízii. Skupina mužov stredného veku, z ktorých sa podaktorí možno v živote neusmiali ani na vlastnú ženu, si pred zrkadlom vložila horizontálne medzi zuby japonské paličky a zvykali si na svoj umelý úsmev. Pohľad na ten kŕč bol bolestný. Mimochodom, v Japonsku začal hlásať teóriu úsmevu ako prvý americký McDonald‘s.
S piatimi americkými kamarátmi som v roku 2000 sledoval prenos z olympijských hier v Sydney. Cvičila jedna východoeurópska gymnastka a zakaždým, keď ukončila zostavu, moji Američania na ňu pokrikovali cez televíznu obrazovku: „Tak už sa konečne usmej!“ Pri ženskej gymnastike má byť úsmev súčasťou prejavu, a treba povedať, že gymnastka sa aj zúfalo snažila.
Američania radi strkajú nos do cudzích záležitostí, dokonca aj do obyčajného úsmevu. Nepáči sa mi tento ich koníček, ale majú pravdu, keď hovoria, že človek bez úsmevu sa nám javí ako nahnevaný. Alebo – možno ho len my vidíme z nesprávneho uhla pohľadu. Pravdepodobne je „zachmúrenec“ vo vnútri dobrý, len nevie, ako to prejaviť. Chce to rozhodne začať trénovať!
MASAHIKO
(Autor je japonský novinár, ktorý je prvý raz v Európe)
