Ľubica Salamon Čekovská (1975) študovala hudobnú teóriu a kompozíciu na VŠMU v Bratislave. V roku 1998 získala dve štipendiá na Royal Academy of Music v Londýne a štipendium ISH Foundation of Her Majesty Queen Mother na dvojročné postgraduálne štúdium skladby. Klaviristka v súbore Bratislava Hot Serenaders, odborná asistentka na Katedre kompozície Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU a autorka hudby k filmu Kruté radosti už získala viaceré medzinárodné ocenenia. FOTO – ĽUBOŠ PILC
Mladá slovenská skladateľka Ľubica Salamon Čekovská vždy niečo vymýšľala – k hudobnej improvizácii a kompozícii mala preto len krôčik. Na Vysokú školu múzických umení ju prijali pod podmienkou, že si doplní vedomosti z teórie, neskôr vynikla na študijnom pobyte v Londýne, kde sa stretla aj s Eltonom Johnom a Stingom. Dnes na premiérach nervózne sedí v hľadisku a drží svojim skladbám palce. Pravidelne sprevádza džezový súbor Bratislava Hot Serenaders a zložila aj hudbu k novému filmu Kruté radosti. Ženy – skladateľky nie sú síce výnimkou, no všeobecne je skladateľské remeslo skôr doménou mužov. Čím to je?
„Ženám asi nie je také blízke. Spája sa s ním totiž množstvo nepríjemných vedľajších účinkov, aj keď na sebe ich zatiaľ, našťastie, nepociťujem. Človek psychicky pracuje prakticky v jednom kuse. Nezáleží na tom, či pripravuje konkrétnu skladbu, alebo rozmýšľa a hľadá nápady. Jeho myšlienky sa stále krútia okolo hudby a na iné veci mu nezostáva čas.“
Ako sa skladatelia zvyknú pozerať na svoje kolegyne?
„Tomuto remeslu sa zatiaľ venujem krátko a stále sa ako skladateľka iba ‘vyvíjam‘. Myslím si však, že páni ma medzi seba prijali a vnímajú ma ako partnerku. Ja sama však skladby nedelím na pánske alebo dámske diela. Sú to jednoducho výsledky činnosti ľudskej bytosti.“
Dá sa schopnosť komponovať naštudovať?
„Kompozičný cit ani invenciu do vás nikto nenaleje. Ale dôležité je zvládnuť techniku, naučiť sa, ako možno témy rozvíjať, ako sa s nimi dá narábať. Hudba je alchýmia. Skladateľ musí veľa študovať, počúvať, analyzovať partitúry, stretávať sa so zaujímavými ľuďmi. Musí byť stále ‘in‘ a nápad buď príde, alebo nepríde.“
Absolvovali ste študijný pobyt na prestížnej Royal Academy of Music. Ako sa vám Londýn páčil po hudobnej stránke?
„V Londýne visí vo vzduchu niečo pozitívne, starodávne, čosi, čo má zvláštnu patinu. A po hudobnej stránke je absolútne famózny. Servírujú vám toľko hudobných lahôdok, až si máte problém vybrať. Londýn je čarovné mesto, veľmi kozmopolitné, ale niekedy absurdné. Taký McDonald vo viktoriánskom štýle bol naozaj zaujímavý. Na zábavu mi však veľa času nezostávalo, energiu som venovala štúdiu.“
Aká bola vaša skladateľská premiéra?
„Krásna! Mojou prvou skladbou bolo Päť miniatúr pre klavír. Koncert sa niesol v príjemnej poobedňajšej atmosfére bratislavského Mirbachovho paláca. Krstným otcom bol velikán slovenskej hudobnej kultúry a človek, ktorého som si veľmi vážila a veľmi mi chýba – pán Hansi Albrecht. Na moje premiérové dielko mi napísal povzbudivú kritiku, ktorú si aj dnes rada čítam.“
Na čo myslíte, keď vaša skladba prvýkrát znie v koncertnej sieni?
„Sedím v hľadisku a som neuveriteľne nervózna. Zaujímavé pocity som mala na premiére orchestrálnej skladby Turbulence v Londýne. Vedľa mňa sedeli zástupcovia Universal Music, Edition Peters, o kúsok ďalej skladateľ Arvo Pärt. Koncert dokonca naživo prenášala rozhlasová stanica BBC 3. Nezostávalo mi nič iné, len držať svojej skladbe palce, aby dopadla čo najlepšie.“
Zasahujete hudobníkom pri štúdiu vášho diela do interpretácie?
„Hudba na papieri je ako návod na použitie. Snažím sa do nôt napísať presne to, čo chcem skladbou vyjadriť. Ale záleží na interpretovi, ako ju pochopí. Každý hudobník je jedinečný, rozmýšľa a cíti inak. Dobrý interpret dokáže čítať medzi riadkami. Nechcem ho nútiť, aby skladbu čítal mojimi očami.“
Skladatelia dnes často tvoria diela na objednávku. Ako sa umelec dokáže vyrovnať s tým, že do určitého termínu niečo „musí“ zložiť? Dá sa invencia načasovať?
„Ja rada komponujem na objednávku. Presný termín odovzdania vás úžasne motivuje a vy dokážete priam zázraky. V zahraničí mladí skladatelia píšu na objednávku často a neraz svoje hudobné úvahy koncipujú veľmi rýchlo. Nie vždy platí, že rýchlo napísaná skladba je zlá, a naopak.“
Aký druh skladieb tvoríte najradšej?
„Momentálne sa orientujem skôr na komornú hudbu. Mojím snom je napísať raz ďalšie časti skladby Turbulence, lebo orchestrálna hudba ma nesmierne láka. Ale orchester je drahá záležitosť, uvidíme, či sa mi to niekedy podarí.“
Ako by ste svoju hudbu charakterizovali?
„Ako povedal Witold Lutoslawski – píšem to, čo chcem počuť. Myslím, že moja hudba je trošku tmavá. Nie pesimistická. Len tmavšia, ale aj dosť expresívna. Rozhodne nie som typ lyrického skladateľa. Rada veci rázne riešim.“
Ako sa skladateľovi na Slovensku darí prežiť?
„Ťažko. Venujem sa však aj iným hudobným aktivitám. Niekoľko rokov účinkujem so súborom Bratislava Hot Serenaders. Pôsobím aj na VŠMU, kde vediem seminár skladby a predmet s názvom solfeggio, v rámci ktorého si mladí hudobníci trénujú sluchové schopnosti.“
Hudobní skladatelia vraj majú absolútny sluch. Ako je to s vami?
„Niekedy počujem úplne jasne, čo sa v hudbe odohráva, inokedy práve naopak. Ale jedna silnejšia káva to väčšinou napraví. Na umenie skladateľa však absolútny sluch nevplýva. Takáto schopnosť môže byť aj na ťarchu. Ak náhodou natrafíte na poriadne rozladený klavír, máte pocit, že prácu na ňom v žiadnom prípade nezvládnete.“
ZUZANA ZAJACOVÁ
