je dobré vycítiť s malým začiatočným písmenom je titulom a zároveň jedinou režijnou poznámkou najnovšej hry Viliama Klimáčka, ktorá sa minulý rok dostala medzi desať najlepších v súťaži Dráma 2000. Keďže je autor i režisér tá istá osoba, nebude si predsa dopisovať sám so sebou. A nemá ani čo vysvetľovať svojim hercom, ktorí najlepšie vycítia, čo treba. Nakoniec ani divákom netreba hovoriť, na čom sa majú smiať. Sami vycítia, čo je dobré. Je potom vôbec potrebné hrať? Nestačilo by hovoriť čísla produkcií? Tridsaťtri!
Klimáčkov text nás privádza do jedného z malebných kútov našej schudobnenej krajiny. To boli časy, keď k nám ešte chodila železnica, spomínajú miestni poberatelia sociálnej podpory, medzičasom rekvalifikovaní na „výmýtnikov“. Nezaplatíš, nedostaneš sa tunelom naspäť. Zaplatíš, ani tak nie. Kde sa trate končia (v zberných surovinách), scestia sa začínajú. Idylické hovory sú autorovou slabosťou.
Je ťažké pomenovať všetko, čo sa na zhliadnutom scénickom obraze dalo vidieť. Vykreslená krajinka je totiž naturalisticko-kubistickým zátiším s pop-artovým televízorom ladená do rembrandtovského modrosvitu s manieristickou patrónkou Slovenska na pozadí. Ešte aj miestni krčmoví usadlíci sú takí popletení, že nevedia, akým nárečím hovoria. Chudoba cti i rozumu už dávno potratila, ako-tak ostro ešte vidí Kornel (Viliam Klimáček) s očným zákalom, čo sa díva ušami. Prinajmenšom rozpozná v zblúdilom turistovi osobnosť televíznej obrazovky, moderátora Telepolievky (Peter Sklár). Čašníčka Miladka (Oľga Belešová), roznášajúca metylalkohol v žltých gumených rukaviciach, už nerozozná nič, len prikyvuje a usmieva sa ako čokoláda Milena. Pri umývaní riadu v lavóre jej elastický obväz zvodne pridržiava vlasy. Prejav chromého Ďusa (Viktor Horján) kríva azda väčšmi, než treba, kolega posunovač (Robert Maduna) je o niečo umiernenejší.
Dej hry sa škodoradostne vyvíja od zlého k ešte horšiemu. Situácie do tretice sa opakujúce sa však čoskoro stávajú predpovedateľnými, herecké výkony pobavia, ale nezbavia pocitu recyklovateľnosti v duchu second hand scénografie. Niektoré nádejne vybudované fóry – akým je vyvýšený záchod s exkluzívnym príjmom signálu mobilnej siete – zostali využité len napoly. Scénické prechody však drží výborná hudba Slavomíra Solovica, ktorá podčiarkuje útulnú atmosféru Balkánu.
Klimáčkova krajinka s chodiacim Piki vláčikom mi pripomenula zúfalstvo turistiky, ktorá z výšky Stratenskej tiesňavy vidí odchádzať vlak zo stanice v údolí. Na dlhé hodiny strávené s priateľmi v miestnom nepohostinnom pohostinstve nezabudnem. Hodinka strávená v divadle GUnaGU bola nesporne vtipnejšia, ani hladná som nebola, ani nohy ma neboleli. Ide len o to, ako dlho budem na ňu spomínať.
Vedená Pawlovskej reflexom si nenechám ujsť radu na záver: Nechoďte na vidiek, žijú tam ľudia. ZUZANA ULIČIANSKA
