Adam Drda (1971) novinár. Žije v Prahe. Od roku 1989 pôsobil ako pomocný a od roku 1991 ako riadny redaktor v revue Střední Evropa. Potom pracoval v Českom deníku, spolupracoval s Revolver Revue a viedol politické komentáre v Lidových novinách. Od roku 1999 je redaktorom českého vysielania BBC.

Jaroslav Spurný. FOTO – ČTK

Redaktor českého týždenníka Respekt Jaroslav Spurný vydal v týchto dňoch knihu o krajine, ktorú pomaly a úplne prešla revolučná eufóriaKniha sa volá Česká kocovina. Vyšla asi pred mesiacom a keby sme ju chceli skratkou vystihnúť, mohli by sme povedať, že je to „krátka próza o českom postkomunizme, odohrávajúca sa na prelome storočia“.

O niekoľko dní bude už trináste výročie 17. novembra, a tak sa zdá kuriózne písať stále o Česku ako o „postkomunistickej krajine“. Ostych je tu však nepatričný. Postkomunizmus nezaniká nijakým vonkajším „technickým“ opatrením, zavedením štandardnej demokracie, vstupom do NATO či do EÚ. Je to dlhodobý stav, ktorý má síce odlišné príznaky a prejavy (je iný v Českej republike, na Slovensku či v Rusku), ale v zásade ide vždy o to isté: staré totalitné štruktúry, zvyky, spôsoby myslenia a dokonca aj celé politické strany prenikajú do slobodného spoločenského poriadku – navzájom sa prepájajú a vytvárajú svojrázne nové prostredie.

Pátrač drsnej školy

Autor a hlavný hrdina Jaroslav Spurný je redaktorom týždenníka Respekt a pracuje ako investigatívny žurnalista, ktorý sa špecializuje na bezpečnostné témy a tajné služby. „Hrome,“ konštatuje sa už v predslove, „takové ošklivé slovo, investigativec, to zní skoro jako diagnóza nějaké úchylky.“ Označme teda autora trebárs slovami pátrač alebo stopár. Povedzme, že postupuje ako súkromný detektív: ak narazí na informáciu, ktorá naznačuje nejaké zlo, prepojenie politiky a organizovaného zločinu, overuje ju, hľadá dôkazy, skladá ich dokopy, absolvuje desiatky rozhovorov s poslancami, podvodníkmi či policajtmi, objavuje a zverejňuje veci, ktoré sa nemali dostať na svetlo.

„Jsem novinář a píšu zpravodajské články. Nenapravuji svět, snažím se vyhýbat moralizování, jsem pyšný, když se mi podaří popsat věci, jak jsou ve skutečnosti,“ premieta Spurný – literárna postava na začiatku prózy. Kým články v novinách sú výsledkami „pátračovej“ práce, potom kniha zachytáva na časovom úseku približne dvoch mesiacov skôr jej priebeh, okolnosti a – dajme tomu – „modelové situácie“.

Zdanlivo ľúbivé témy: známy žurnalista predvádza, že je statočný a správny chlapík, ktorý ide za cieľom, každú chvíľu do seba hodí poldecák, respektíve polliter piva a občas zlomí srdce nejakej žene. Je to však len zdanie, už preto, čo Spurný popisuje a na akom pozadí sa jeho príbeh odohráva.

Reálny aj knižný svet

Jedným z typických rysov (nielen) ponovembrovej českej demokracie bola previazanosť ekonomickej a politickej sféry. Obzvlášť v časoch transformácie pod vedením pravicových vlád Václava Klausa politici úzko spolupracovali s bankármi a kapitánmi českého priemyslu – cez banky presadzovali úvery pološtátnym podnikom, ktoré potom žili na dlh, krachovali, ale súčasne sponzorovali politické strany. Vtedy sa tiež odohrávalo slávne tunelovanie privatizovaných podnikov či obchody s ľahkými vykurovacími olejmi. Skončilo sa to ekonomickou krízou v polovici deväťdesiatych rokov a potom nástupom sociálnych demokratov a podpísaním takzvanej opozičnej zmluvy, teda spolupráce medzi pravicovou ODS a ľavicovou vládnou ČSSD, ktorá v mnohých ohľadoch prakticky zrušila normálny, demokratický vzťah vláda – opozícia.

Sociálni demokrati banky sprivatizovali, zažehnali krízu, ale zároveň udržali v politike (alebo do nej skôr opäť vtiahli) niekdajších komunistických funkcionárov, väčšinou v úlohách poradcov, ako bol slávny normalizačný káder Miroslav Šlouf.

Aj v tajných službách či na ministerstve vnútra sa udržali ľudia so starými väzbami na Štátnu bezpečnosť a ruské policajné zložky. Čoskoro sa objavili škandály: zistilo sa, že jedným z najbližších spolupracovníkov ministra zahraničných vecí je vydierač, podvodník a navyše agent vojenskej rozviedky Karel Srba (pri domovej prehliadke u neho tento rok našla polícia tridsať miliónov korún v igelitových taškách), že vláda chce získať časť ruského dlhu prostredníctvom čudnej spoločnosti, ktorá je možno iba nástrojom mafiánskych štruktúr v Rusku, že firmy z postsovietskych štátov, ktoré sú podozrivé z organizovaného zločinu, operujú na českom území, pričom ich činnosť je pravdepodobne krytá niektorými štátnymi úradníkmi. Všetky tieto veci a javy tvoria Spurného skutočný aj literárny svet.

Jaroslav Spurný napísal beletriu – v knihe zachytené udalosti preto nie sú presným obrazom toho, čo sa skutočne dialo a čo autor prežil (skôr ide o akúsi montáž jednotlivých afér), ale základ, schôdzky a rozhovory, je nepochybne autentický.

Čitateľ tak dostáva možnosť poznať „modelové situácie“ známe tým novinárom, ktorí sa niekedy pokúšali podobné zauzlené príbehy rozpletať – rozhovor s agresívnymi ruskými mafiánmi, s politikom, ktorý si je vedomý špinavosti, ale bojí sa proti nej niečo podniknúť, s iným politikom, ktorý sa pokúša žurnalistu korumpovať, s ruským veľvyslancom či bývalým ukrajinským policajtom, ktorý je v neporovnateľne horšej situácii než jeho českí kolegovia: musel sa vzdať svojej práce, lebo sa bál o život.

Spurný zachytáva aj častý pocit márnosti a bezvýchodiskovosti: trebárs vo chvíli, keď publikuje text o korupcii v tajných službách a na tlačovej konferencii vlády zistí, že prípad takmer nikoho nezaujíma – keď sa dožaduje od neochotných politikov odpovede na svoje otázky, jeden z prítomných novinárov ho dokonca okríkol, aby nerušil. Typický spôsob, ktorým sa ministri predchádzajúcej českej vlády dostávali zo škandálov, bolo zaujať pozíciu mŕtveho chrobáka: ak mal minister politickú podporu a vydržal pár článkov v novinách v prvom týždni aféry, vec spravidla vyšumela a nahradila ju nová téma.

Stav po opitosti

Titul Česká kocovina si možno vyložiť ako ťažký stav spoločnosti, prichádzajúci po revolučnej opitosti, ale tiež ako častý stav autora. Jaroslav Spurný je ročník 1955, pochádza z protikomunistickej opozície, respektíve českého undergroundu a je mu lepšie v krčmách než v luxusných podnikoch.

Tesne pred maturitou roku 1974 prerušil štúdium na strednej škole, pretože nestál o komunistickú „skúšku dospelosti“, živil sa ako robotník a roku 1976 strávil pol roka vo väzení za vykonštruované obvinenie z pašovania drog. V nasledujúcich rokoch bol opäť robotníkom v tlačiarni, strážcom parkoviska či odčítačom elektromerov, podpísal Chartu 77, venoval sa samizdatu.

Roku 1989 bol jedným zo zakladateľov Nezávislého tlačového strediska a týždenníka Respekt. Jeho vzťah k postkomunizmu a totalitným resentimentom a zvyklostiam je tým všetkým jasne definovaný. Spurný bol to, čomu sa počas socializmu hovorilo „pochybná existencia“ alebo „nekalý živel“ – postavička, ktorá pije pivo, žije zo dňa na deň, nerobí veci tak, ako sa robiť majú. Zato bol však schopný dodržiavať akúsi vyššiu morálku, ktorá spočívala v tom, že človek môže mať zmätok v sebe aj v osobných vzťahoch, môže sa ožrať a zaspať na staničnej lavičke alebo sa nechať zatvoriť do blázinca, aby nemusel narukovať na vojnu, ale nesmie udávať priateľov, kolaborovať, zrádzať sám seba ani pánaboha.

To všetko sa dá z knihy vyčítať, spomienky na prednovembrové časy a reflexie minulosti tvoria jej podstatnú časť. V tejto súvislosti stojí za zmienku ešte ďalšia vec: autorov jazyk je nezvyčajne spisovný a nevulgárny, a podobné je to aj so záznamami milostných vzťahov: v časoch, keď otvorené sexuálne scény patria takmer neoddeliteľne ku každému úspešnému populárnemu dielu, Spurného vážnosť a hanblivosť možno vnímať ako veľmi inteligentné vybočenie.

Márnosť, márnosť, márnosť

Totalitná skúsenosť autorovi umožňuje orientovať sa aj v postkomunistických časoch, sústavne rozlišovať medzi dobrým a zlým (akokoľvek tvrdí, že sa mu moralizovanie prieči), nenechať sa očariť nablýskaným gýčovitým svetom politiky či popkultúry. Iste by nebol na rozdiel od väčšiny kolegov schopný robiť trebárs veselý rozhovor s normalizačnými ikonami Helenou Vondráčkovou či Karlom Gottom, iste mu prekáža, keď minister vnútra úzko spolupracuje s niekdajším bossom komunistickej pop-music či bývalým bacharom.

A v minulosti je aj akási hnacia sila: aj keď práca často nemá hmatateľný výsledok a hlavný hrdina si často opakuje, že všetko je „márnosť, márnosť, márnosť“, stále tu zostáva idealizmus, ktorý umožňuje pokračovať v ceste, uvedomovanie si, že človek väčšinou nie je taký významný, aby menil svet, ale to ešte neznamená, že to nemá vytrvalo skúšať. Život stopára Jaroslava Spurného je vlastne neustále triezvenie.

ADAM DRDA