Eileen Lappin Wieserová, manželka amerického veľvyslanca, je klavírna virtózka. FOTO SME - ĽUBOS PILC
„Prvá ozajstná manželka veľvyslanca, ktorú som stretla, bola pani z Martina, celá, od klobúka cez kabelku, po plášť a šaty, vlastnoručne obháčkovaná v oranžovom chemlone. Sprevádzala manžela, nastupujúceho československého veľvyslanca v Austrálii. Jej nápadné, staromódne a vzhľadom ku klíme nevhodné oblečenie šokovalo posádku lietadla,“ spomína dnešná manželka slovenského veľvyslanca v Indii Božena Voleková. „To bolo v dobách, keď významné pozície obsadzovali zásadne členovia strany, čo bola aj ich hlavná kvalifikácia. Manželky diplomatov boli verejne neviditeľné.“
Dnes by sa už podobné faux pas nemohlo stať, manželky slovenských diplomatov absolvujú pred vyslaním do cudziny na ministerstve zahraničných vecí prípravu. „Školia sa na úlohu, ktorú budú plniť po boku svojich manželov. Ide predovšetkým o protokolárne otázky, aby boli zbehlé v tom, ako sa treba obliecť na tú či onú príležitosť, ako podávať jedlo, servírovať na stôl a podobne. Samotný fakt, kto je partnerom veľvyslanca, neovplyvňuje jeho výber, ale aj pre nich je prínosom, ak majú manželky skúsené v otázkach spoločenského správania sa,“ vysvetľuje hovorca ministerstva zahraničných vecí Boris Gandel.
Samozrejme, príprava mužov - veľvyslancov je iná. „Veľvyslanci sa dôsledne oboznamujú s reáliami krajiny svojho pôsobenia, ako záverečný bod vypracúvajú koncepciu činnosti svojho úradu, ciele, ktoré mienia presadzovať počas svojho vyslania.“ Ministerstvo sa stará aj o jazykovú prípravu budúcich diplomatov, absolvujú kurzy aj v zahraničí.
Pred prvým vyslaním do zahraničia dostávajú diplomati jednorazový príspevok, „aby sa mohli dôstojne pripraviť“. Trebárs si kúpiť dostatočný počet oblekov a smokingov. Manželky podobný príspevok na reprezentačné oblečenie ani na jazykové kurzy nedostávajú.
Ak sú veľvyslancami muži, manželky ich väčšinou do krajiny pôsobenia sprevádzajú. Ak sú vyslané ženy, ich manželia skôr zostávajú doma a venujú sa svojej kariére. Ako hovorí Boris Gandel: „Manželky nemusia sprevádzať svojich manželov v zahraničí. Nie je to povinnosťou, je to však lepšie z viacerých hľadísk, vrátane dobrého fungovania rodiny. Nedá sa hovoriť o akýchsi písaných či nepísaných právach a povinnostiach manželiek. Tie majú, len ak sú na zastupiteľskom úrade zamestnané. V zásade teda manželky diplomatov majú právo a zároveň povinnosť v zahraničí reprezentovať.“
Ak manželka diplomata nepracuje, dostáva na ňu muž príspevok 20 percent zo svojho platu, ak sa zdržiava v krajine vyslania. Ak si manželka nájde prácu, príspevok nedostáva. „Väčšina manželiek je na veľvyslanectvách zamestnaná ako zmluvná sila vykonávajúca konkrétnu agendu, či už sekretárske práce, prácu na konzulárnom úseku, či iné. Aj na to sú manželky diplomatov pripravované.“ (haj)
