V tomto svete žalujú deti. Už ani nevieme, kedy sa naposledy cítili naozaj vinné a žiadali o odpustenie dobrých rodičov. Keď deti dospejú a nadobudnú nadhľad, vynesú verdikt. V ňom niekedy prihliadnu aj na poľahčujúce okolnosti.
A nemusí to byť taká hrôza. Pekný súd je vždy zaujímavý, aj nudný film s ním hneď začne byť lepší. Etela Farkašová sa vo svojej novej knihe Po dlhom mlčaní pokúsila spravodlivo zúčtovať s jednou matkou, exemplárne vinnou z krutosti a nemilosrdného tlaku na dcéru, ktorú od počatia neznáša, a keď nespĺňa jej ambície, neznáša ju o to viac. Dcéra takejto matky by logicky mala skončiť na psychiatrii alebo v márnici, ona však, ako sa hovorí, „nájde životnú silu“ a píše svojej matke dlhé vety, v ktorých vrství žaloby, spomienky a krivdy, jednu beznádejnejšiu ako druhú: „riedke, mastné vlasy, o ktoré sa nedostatočne starám, zanedbaná pleť (tak ty naozaj nikdy nechceš dobre vyzerať, tebe na tom vážne nezáleží?)“, samé debakle, neúspechy, kruto komentované matkou. Je to List matke, v ktorom sa dočkáme aj citátov z Kafku, „ktorého si nikdy nemala rada“, aj keď si vedela, že čítať ho sa „patrí“.
Áno, dá sa to čítať. Ak nám prekáža, že mamička, ktorá celý život len topila nechcené dieťa, je príliš nepresvedčivá, môžeme si povedať - veď to píše jej dcéra - preliečená anorektička. „Záhaľčím,“ konštatuje táto dcéra niekoľkokrát tiež veľmi nepresvedčivo: kto má menej ako päťdesiat, v živote nepoužije toto pekné slovenské slovo. Hrdinka čaká bábätko a prekonáva matkou vypestovanú sebanenávisť. Tušíme, že súd speje k zmiereniu. Kým k nemu dospejú, musíme nejako stráviť pasáž o vlastnej ceste, ktorou sa obeť ubrala, aby našla samu seba: na zdesenie snobskej matky sa venuje postihnutým deťom. Aj to by sa ešte hádam dalo nejako prežiť, s kvapkou humoru. Na tú sa ani raz nezmôžu matka ani dcéra, ktorej ústami Etela Farkašová hovorí. Radšej vyleje za vedro sentimentu.
Bola to medvedia služba tejto próze, vydať ju v knižnej edícii Aspektu, kam, zdalo sa, harmonické príbehy nepatria. Zrejme v tomto prípade rozhodli kľúčové slová: matka, dcéra, telo a anorexia. Sú už príliš vo vzduchu na to, aby z nich len tak ľahko sám vyplynul subverzívny obsah s ťažkou váhou zúfalstva a viny. Že je tu hrdinka, čo prepadla nenávisti k vlastnému telu, je málo. Schéma je nevinná a osvedčená: mamonárska, snobská matka (má úspešnú advokátsku prax), ale všetko zachráni hlboká povaha skromnej dcéry, takže ani matka nebude až také monštrum.
Je jasné, že tie dve si na konci spolu dajú v stíchnutej kuchyni nejaký ten nočný čaj. Okolo priepasti pekla sme sa prešli vychádzkovým krokom. Príbeh, čo zrejme mal byť drásavý ako Elfriede Jelinek, ale nie je. Na druhej strane, ani Danielle Steelová nie je až taká zlá. MARTA FRIŠOVÁ
