„Nerváčka a cholerička, to som veru nikdy nebola. A emotívna, to ani neviem, čo je. V zmätku som tiež nežila, naopak, môj život bol pravidelný režim, tridsať rokov som chodila do práce, starala sa o deti, robila dennodenne to isté. Komplikovaná tiež nie som, to skôr dcéra je komplikovaná. Ja som mierna a utiahnutá, málokedy sa vzopriem. Vyplývalo to z výchovy, ale aj z toho, že som nemala šťastné detstvo, potom som išla do služby, mladá sa vydala, starala o deti. Je pravda, že do seba sa uzatváram, to áno. Problémy nosím v sebe a vyčítam si – Katina, urobila si chybu! Určite si však nemyslím, že som nenahraditeľná. V Radošinskom naivnom divadle už hrám iba raz do mesiaca a ide to veľmi dobre aj bezo mňa. Namyslená teda nie som, nemala som nikdy pocit, že mám byť na čo. Neúspechy ma veľmi bolia, ale chyby v iných nehľadám. Množstvo nedorozumení som v partnerskom zväzku mať nemohla – muž odišiel do Ameriky, keď som mala dvadsaťštyri rokov, štvrté dieťa sa narodilo tri mesiace po jeho odchode. Už som ho nikdy nevidela a zostala som sama. Možno aj preto neverím v žiaden mužský ideál, ani som si ho nikdy nepredstavovala. Nad maličkosťami nešpekulujem, ale často premýšľam, aký by bol môj život, keby muž neodišiel a keby syn nešiel pracovať do Ostravy. Možno by ešte žil. Nad tým si lámem hlavu. No a čo sa týka povolaní – politika ma nikdy nelákala, pre mňa to vždy bola tak trochu špinavá hra. Obchodníčka vôbec nie som dobrá, a novinárčina? Teraz som sa už naučila trošku rozprávať s novinármi, ale najprv som z nich mala skôr strach a trému.“ (bd)