Jiří Krytinář tvrdí, že Národné divadlo mu pripadalo trochu ako hlavná stanica - veľa neznámych ľudí. Lepšie sa cíti v Divadle bez zábradlí, ktoré mu je ako rodina. Akurát Josef Carda, verný povesti Tele-tele, ho občas na javisku naťahuje. Malý herec mu však neostáva nič dlžný a „údery“ vracia. (V Hráčoch robia J. Krytinářovi komplicov zľava J. Knot, J. Carda, K. Halbich, O. Kaiser, Z. Žák a K. Heřmánek.). FOTO SME – PAVOL MAJER
Za to, že sa Jiří Krytinář stal hercom, môže vlastne pokus o vraždu. Ako šestnásťročný si v jednom časopise prečítal, že nejaký malý herec v Anglicku sa pokúsil zastreliť svoju priateľku modelku, lebo si ho nechcela zobrať. Najprv mu nešlo do hlavy, ako môže niekto ublížiť krásnej dievčine, no potom ho zaujala ešte jedna vec. Že muž, ktorý mal rovnakú diagnózu ako on – nanizmus, čiže bol trpasličieho vzrastu – je slávnym hercom. A tak napísal do časopisu Mladý svět, či by mu neporadili, ako sa stať malým hercom. Odporučili mu herecké oddelenie na Barrandove. Bolo to na jeseň roku 1968 a v šesťdesiatom deviatom už nakrúcal prvý film podľa novely Josefa Švoreckého. Stal sa tak jediným mužom pod 125 cm, ktorý sa v Čechách živí herectvom.Vyučili ste sa za hodinára. Dokážete ešte opraviť hodiny?
„Samozrejme, doma mám dielničku, kde opravujem kamarátom budíky. Aj dnes som do divadla doniesol jeden Josefovi Cardovi. (J. Carda, protagonista televízneho programu Tele-tele – pozn. red.) Hodinárčina ako povolanie sa mi však príliš nepozdávala. Osem hodín sedieť niekde v dielničke, zhrbený…“
Prečo ste sa teda za hodinára vyučili?
„Keď som mal pätnásť rokov, mama ťažko ochorela a umrela, a namiesto štúdií som sa musel vyučiť, aby som mal v rukách remeslo.“
Vyrastali ste v malej dedinke na Českomoravskej vysočine, v rodine poľovníka. To muselo byť romantické.
„Stačilo vyskočiť cez okno a už ste zbierali huby, jahody a čučoriedky, z ktorých mama piekla úžasné koláče. Otec bol poľovníkom u posledného grófa na hrade Pernštejn a potom sa staral o les nášmu rodinnému lekárovi, doktorovi Jelínkovi. Práve on mi ako trojročnému diagnostikoval nanizmus.“
Ako sa choroba ohlásila?
„Stále som plakal, bol protivný a prestal som rásť. Najprv si mysleli, že je to nechutenstvom, lebo som vôbec nechcel jesť. Pri vyšetreniach sa však prišlo na pravú príčinu. No vtedy sa mi už uzatvárali kĺbové štrbiny, takže pomôcť sa priveľmi nedalo.“
Ostatní súrodenci boli zdraví?
„Rodičia mali štyri deti, lenže jeden brat zomrel ako osemročný. Dostal šarlach, ktorý mu vrazil do kĺbov. Začali hnisať a nebolo pomoci. Ja som sa vlastne narodil ako náhradník.“
Otec to teda nemal jednoduché. Prišiel o syna, ďalší sa narodil chorý a potom ovdovel s tromi deťmi.
„Veď aj takmer zo dňa na deň ošedivel. Najviac ho trápilo, aby sa z nás stali čestní ľudia. A aby sme sa uživili. Keď brat začal jazdiť na montáže a ja som sa stal hodinárom, už bol pokojnejší.“
Kedy ste si uvedomili, že ste iný než ostatné deti?
„Keď som zrazu nemohol dobehnúť kamarátov. A potom už všetci, aj tí malí, boli zrazu väčší. Nechcel som byť outsiderom, musel som zabojovať. V partii som bol mozgom všetkých výčinov a keď sa to občas prevalilo, vzal som vinu na seba. Tí vyšší a silnejší ma potom zase bránili.“
Aký ste mali vzťah s rodičmi?
„Mamička s babičkou ma ľutovali, takže ma rozmaznávali. Otec sa snažil byť prísny, nerobiť rozdiely. Keď sme s bratom niečo vyviedli, dostali sme obaja rovnako a potom kľačali každý v jednom kúte a psy nás chodili súcitne oblizovať.“
Aj ste niekedy zneužívali svoj handicap?
„Ani nie. Ale zo začiatku mi vyhovovalo, že som mamičkin chlapček. V puberte som sa za jej láskanie už aj trošku hanbil, lenže potom veľmi rýchlo umrela. Ešte som len končil základnú školu, keď išla na prvú operáciu, kde jej zistili rakovinu. Vzápätí dostala mozgovú mŕtvicu a už bola iba v nemocnici. Po jej smrti nastal tvrdý život.“
Nikdy ste neobviňovali osud, že je k vám prikrutý? Ste telesne handicapovaný, a navyše ste v detskom veku prišli o najbližšieho človeka.
„Nie, lebo som veriaci. K viere ma viedli mama s babkou. V Boha verím stále, aj keď do kostola nechodím pravidelne. Zájdem tam, keď potrebujem duchovnú útechu, cez sviatky, alebo len tak, na chvíľu si posedím a popremýšľam. Veľmi mi to pomáha. Okrem viery ma podržali priatelia. Vždy som mal šťastie na ľudí.“
Nikdy ste nazažili výsmech, ústrky?
„Ale isteže. Bral som to však skôr ako problém tých druhých. Že za to vlastne nemôžu, sú iba neznalí, neuvedomujú si, čo činia. Väčšinou som ani nebol naštvaný.“
A čo dievčatá, tie vás netrápili?
„Tak, tam už bol problém. Všetci chalani už mali kočky, len ja nič. Musel som počkať, čo na mňa zostane. Často to bolo tak, že keď nejakej zlomili srdce, utešoval som ju, a tak sme sa spriatelili. Bol som na dievčatá dobrý a ony pochopili, že nie všetko je v kráse.“
Aká bola prvá láska?
„Viete, že to bola Slovenka? Volala sa Elenka a bola z Košíc. Obaja sme mali vtedy dvadsaťdva rokov a stretli sme sa na rekreácii pre telesne postihnutých. Bola krásna, akurát chodila o palici. Veľmi som ju miloval, už aj chodila k nám do rodiny. Lenže, vtedy som sa akurát sťahoval do Prahy a jej otec povedal, že na Moravu by ju ešte pustil, ale do Prahy nikdy. Vlastne nás rozdelil, lebo inak by som si ju asi zobral za ženu.“
Na ocot ste však neostali.
„Našiel som si manželku, ktorá v Prahe študovala právo. Vystupoval som vtedy v Alhambra Revue a chodili tam aj študenti a profesori z jej krúžku. Raz ma niektorý z nich zastavil, pán Krytinář, u nás na fakulte je menšia slečna, nechceli by ste sa zoznámiť? Dali sme si rande na Karlovom moste, začali spolu chodiť a vzali sa.“
Čo to znamená, menšia slečna?
„Ja mám 125 centimetrov, teraz už asi menej, lebo človek ako starne, zmenšuje sa, a ona mala 136. Nešlo o nanizmus, ale niečo podobné. Vravel som si, zdravé dievčatá ma aj tak pravdepodobne sklamú, vezmem si teda seberovnú. Lenže, medzi nami, malí ľudia majú troška iné chápanie, málokto sa s tým naozaj vyrovná. Mnohí sa cítia ukrivdení, majú mindráky. Moja žena zase zatvrdla. Je to ženská v nohaviciach, takže to mám doma prísnejšie. Problém je aj v tom, že my, komedianti, sme celkom iní než racionálni právnici. Existuje medzi nami bariéra, ale kvôli dcérke sa ju snažíme zmenšovať, lebo dieťa je zázrak, kvôli ktorému sa oplatí všeličo prehryznúť.“
Nebolo dieťa priveľkým rizikom?
„Keď žena otehotnela, s lekármi sme všetko konzultovali a povedali nám, že bude väčšia než my. Potrat ako pre veriacich pre nás aj tak neprichádzal do úvahy. Janka má dnes dvanásť a mňa už prerástla. Je úžasná. Výborne sa učí, chodí na školu s rozšíreným vyučovaním jazykov, hrá na flautu, nedávno sa prihlásila do dramatického krúžku. Nasmeroval som ju aj na dabing, aby raz mala pocit, že si dokáže zarobiť aj sama, nielen brať peniažky od otca. Povahu má po mne, taký čertík, všade je jej plno. V škole ju majú radi, v Divadle bez zábradlí je pečená varená, kamaráti sa s chlapcami Karla Heřmánka. Má oveľa menej zábran, než som mal ja v jej veku.“
Spomeniete si ešte na historku, ako ste skončili uväznený v kontajneri?
„Jasné. Manželka ma vtedy násilne presídlila z bytu v Nuslích do paneláku. Bola námraza a ja som išiel vysypať smeti, v jednej ruke vedro, v druhej kľúče. Primrznuté veko nešlo otvoriť a ako som sa namáhal, zrazu mi kľúče spadli dnu. Musel som tam vliezť, aby som ich dočiahol, lenže veko sa zaklaplo. Tak som tam rachotil a nadával, až ma začula jedna babka. Myslela si, že niekto vyhodil psíka. Otvorila smetiak a keď ma zbadala, tak sa zľakla, že spadla a skoro si zlomila nohu.“
Toto je kuriózna situácia, ale s problémami sa malý človek musí potýkať dennodenne. Čo vám najviac znepríjemňuje život?
„Už len obyčajné schody, lebo mám artrózu. Ale tiež, že bankomaty sú privysoko, rovnako nedočiahnem na pisoár, do električky vedú vysoké chodníky a keď ľudia nosia na chrbtoch batôžky, každú chvíľu vám ich ometú o tvár. Problémy teda sú, ale sme tu preto, aby sme sa s nimi bili. Hoci, napríklad, s bankomatmi by nám mohli pomôcť.“
Hrali ste u viacerých slovenských režisérov. V pražskom Národnom divadle vás Jozef Bednárik obsadil do opery Carmen, s ktorou ste boli až v Japonsku. Vo filme ste spolupracovali s Miloslavom Lutherom či Jurajom Jakubiskom. Ten vám dokonca za partnera vybral najvyššieho českého herca.
„Áno, v Nejasnej správe o konci sveta hral Franta Novotný, ktorý má tuším 245 centimetrov.“
Ako ste spolu vychádzali?
„Franta je trochu mrzutý. Nie je to zlý kamarát a dobre hrá biliard, ale je náladový, niekedy až protivný. Stretávali sme sa teda iba pracovne, maximálne si po nakrúcaní sadli a vypili vínko. Hlbší vzťah nevznikol, lebo je celkom iného razenia než ja.“
Zahrali ste si aj vo filme, ktorý dostal Oscara, vo Formanovom Amadeovi. Máte na nakrúcanie nejakú privátnu spomienku?
„Zážitkom bola už spolupráca s Milošom Formanom. Je to veľmi zaujímavý človek a z herca dostane maximum. A k tomu je veľkorysý a kamarátsky. Hercov si rozmaznáva, lebo si ich váži, a malých ešte viac. No raz som tam takmer došiel k úrazu. My, malí, sme ‘lietali‘ asi v štrnásťmetrovej výške a študenti nás istili na lanách. Ten môj sa raz vykecával a zabudol ma zaháknuť. Voľným pádom som letel asi tri metre, kým ma zachytili. Nebol to bohvieaký pocit.“
Vy nemáte kaskadéra?
„Naopak, ja občas robím dubléra malým americkým hercom. Raz som v jednej reklame musel namiesto 87-centimetrového muža lietať na lonži, lebo on sa bál. Iba prišiel, nasnímali mu tvár a dostal oveľa väčší honorár.“
Mimochodom, počula som, že v Japonsku ste mali mimoriadny úspech.
„Im sa totiž páčilo, že niekto je ešte menší než oni.“
