Bobor veľa neoddychuje, a hlavne stále žerie. Je obratnejší vo vode a v ohrození dokáže vyvinúť úžasnú rýchlosť. V našich nížinách nemá okrem človeka žiadneho prirodzeného nepriateľa.

Fedor Čiampor, zoológ: „Kým som sa s partiou nedal dokopy, o bobroch som nevedel vôbec nič. Myšlienka ísť si ich pozrieť do prírody ma mimoriadne lákala. Na začiatku som prežíval veľký entuziazmus, nadšenie z niečoho nového, nepoznaného. Ani jeden z nás nečakal, že napokon zapôsobíme aj na verejnosti. Chceli sme len niečo pekné nafotiť a priblížiť sa k plachému zvieratku. Rozhodne sme netušili, že stará milá dáma – bobrica Ráchel vychová pred našimi očami niekoľko generácií. Pri nakrúcaní som väčšinu času strávil zabezpečovacími prácami – teda tým, že som sa usiloval pripraviť záber tak, aby v ňom mal Tomáš to, čo chce a potrebuje. No, nebolo to ľahké. Ale bobríci sa postupne prestali báť kamier a časom nám začali vychádzať v ústrety. Až vtedy sme si uvedomili rozdiel medzi tým, ako sa správajú k nám a ako k neznámym ľuďom. Možno pôjdeme sledovať aj iné zvieratá, nič nie je vylúčené. Záleží od podmienok, chuti, možností a peňazí.“

Andy Šutek, architekt: „História s bobrami sa u mňa začala fotografovaním – bol to môj najobľúbenejší spôsob oddychu. Tomáš s Fedorom zatiaľ študovali na prírodovedeckej fakulte, takže sa ako prví dostali k myšlienke výletovať a objavovať miesta, kde bobry žijú. Vzali ma so sebou, v tom čase som mal totiž s fotením najväčšie skúsenosti. Takto sme chceli zvečniť naše zážitky. Považovali sme to za aktívny odpočinok, netušili sme, že prerastie do veľkého filmového projektu. Stoja za ním dlhé noci prebdené za kamerou. Kolegovia z Rakúska chodievali na rieku iba sporadicky – tá tvrdá drina bola na nás troch. Dôverovali nám a nakoniec boli príjemne prekvapení. My tiež, lebo pracovať s takou technikou, akú nám dali do rúk, sme považovali za zázrak. Film je hraným príbehom Tomáša a jeho bobrov. Momentálne sa začína diskutovať o väčších peniazoch, lepšom sponzorovi, a väčšej, čisto vedeckej snímke. Ale to je otázka minimálne piatich rokov.“

(ea)