Pred päťdesiatimi rokmi vznikala polovica japonských manželstiev na základe vzájomne výhodnej dohody rodín. Takýto formálny zväzok dvoch mladých ľudí, ktorí sa vôbec neľúbia a veľmi málo sa poznajú, ale ich manželstvo je túžbou rodičov, nazývame v Japonsku Omiai. Čo je zaujímavé – ešte aj dnes by asi 33 percent japonských žien uprednostnilo Omiai pred bežným manželským partnerstvom.
Frank Sinatra spieva o tom, že láska a manželstvo sa nedajú oddeliť. V Japonsku je to inak. Muž je výrazne dominantný a medzi všeobecné pravdy patrí, že manželstvo je úplne iná záležitosť ako láska.
Mám kamarátku, ktorá sa vydala na spôsob Omiai ako dvadsaťsedemročná. Zaľúbila sa do „ideálnych informácií“ o svojom nastávajúcom partnerovi, ktoré jej poskytol sobášny dohadzovač. Bola šťastná, ale aký je jej manžel v skutočnosti, spoznala až na svadobnej ceste. Odvtedy uplynulo päť rokov, a tí dvaja sú ešte stále spolu. Ona nič neľutuje, hoci svojho muža ani trochu neľúbi. Za najbolestnejšie považuje to, že s ním musí líhať v manželskej posteli. Našťastie, muž je často služobne vzdialený, takže ona sa venuje iba sebe a deťom. Dokonca tuší jeho neveru, ale neprekáža jej to, kým domov prináša dosť peňazí. Takýto model manželského spolužitia nie je v Japonsku žiadnou výnimkou. A ak sa manželov spýtate, ako si nažívajú, rozhodne povedia, že je všetko v poriadku. Nie je totiž dôležitá láska, ale vydržať spolu do dôchodku. Lebo pre Japoncov je aj holý život zamestnaním, prácou prinášajúcou more povinností a výdavkov. Tiež som Japonec, ale chcem žiť inak. Masahiko
(Autor je japonský novinár žijúci momentálne na Slovensku.)
