Juan Polvillo. FOTO - ARCHÍV JP
Španielsky tanečník Juan Polvillo o vášni, šialenstve za odmenu a rozbláznených JaponcochFlamencový tanec je jedným z najkomplexnejších pohybových systémov na svete, tvrdí pohybová analytička Miriam Bergerová. Vzťah tanečníka k priestoru je striedavo dobyvačný a zdržanlivý. Naťahuje čas ako žuvačku. Jeho telo je závažie - a vzápätí vyskočí ako bublina spod hladiny a zavlní sa v pohybe podobnom tancu páva. Klepot nôh a rúk omamuje diváka starou známou drogou monotónneho rytmu. Horná a dolná polovica tela sú dve bytosti so samostatnými životmi. Každá osve vracia hudbe ozveny.
Tridsiatnik JUAN POLVILLO, hviezda tohtoročného Festivalu flamenca v Bratislave, ktorý vyvrcholí dnes večer galaprogramom v Divadle Aréna, nemá španielske čierne ohnivé oči ani dramatické obočie. Pri rozhovore mierne hľadí spoza okuliarov s hranatým rámom, usadený na úradníckej stoličke v tanečnej sále. Ide o jedného z najlepších flamencových tanečníkov v Španielsku. Tancoval pre amerického prezidenta, jordánskeho kráľa, aj v dielach filmového režiséra Carlosa Sauru. Do Bratislavy prišiel so spevákom Felixom de Lola, slovenským gitaristom Stanislavom Kohútkom a tanečnicou Janou Halukovou.
Slovenská časť jeho ansámblu, odchovaná na slovenskom folklóre, tvrdí, že pri flamencu sa konečne mohli prestať kŕčovito usmievať. Našli v ňom z domu známy synkopický rytmus, ťahavé spevy Arábie, indické hadie pohyby rúk a židovské trilky. Na javisko prvého bratislavského predstavenia vo štvrtok vystúpili Slováci spolu so Španielmi ako Juhoeurópania - biela košeľa, tmavá hriva, volán.
Nasledujúce dve hodiny sa triasla zem. Páv tancoval, tvár zmraštená v bolesti, rýchlo a rýchlejšie, vzduch hustol a temená brneli, až kým mikropohyb panvou nerozťal rytmus a nevyslobodil hľadisko z napätia. Svaly divákov klesli úľavou. Zopár žien ešte chvíľu nehybne sedelo s neprítomným pohľadom. V niekoľkých pároch očí sa mihla stopa nedôvery.
V Bratislave ste viedli workshop flamencového tanca. Ako sa vám pozerá na Slovákov, ktorí kričia „olé“ a nadšene pestujú folklór iného národa?
„Už som si zvykol na cudzincov tancujúcich flamenco. Na mojich kurzoch je ich väčšina. Flamenco je už svetovým umením. V Japonsku, napríklad, stretnete ľudí flamencom posadnutých, je tam viac škôl ako v Španielsku. Stretol som nadšencov aj na Aljaške. Záleží na každom národe, aké arte, akú šťavu flamencu dodá. Tu v Bratislave som videl tanečnice so silným arte na úrovni prekvapivo vysokej vzhľadom na to, že tu neexistuje žiadna škola.“
Tanečníci flamenca často spomínajú na stav zvaný duende, vytrženie. Čo je to?
„Zriedkavá vec. Akoby okolo teba krúžila nejaká energia. Tancuje namiesto teba niekto iný a ty sa na to pozeráš. Stáva sa to pri silnom spoločnom sústredení speváka, tanečníka a hudobníka a publika. Prihodilo sa mi to na flamencovom bienále v Seville. Trvalo to päť minút. Bolo to akoby som to nebol ja. V tej chvíli som nič nemohol pokaziť.“
Ste profesionál. Možno cítiť vášeň každý deň, počas každého predstavenia?
„Stáva sa, že to nejde, ale jednoducho musím hrať divadlo. Publikum tam sedí, nemôžem sa na nich vykašľať. Vtedy to, čo tancujem, necítim vnútri. Ľudia, ktorí ma poznajú, to vidia. Hneď ako dotancujem, gitarista príde a spýta sa: Čo sa s tebou deje? A publikum šalie nadšením.“
Tanečník flamenca je ako guru. Dostáva ľudí do varu, udáva tón pre muzikantov. Potom je ľahké zamilovať sa do seba, nie?
„Sú aj takí. Ale keď nevnímaš poriadne gitaristu a speváka, iskra sa stráca. Jeden pohľad, a ostatní vedia. Vystúpenie sa môže podariť, ale nikdy to potom nie je ono.“
Čo hovoríte na flamenco cotemporaneo - flamenco ovplyvnené súčasným umením?
„Keby ste videli flamenco pred štyridsiatimi rokmi, nepodobalo by sa na vlastné. Dnes nevieme, čo je ešte flamenco a čo už nová forma hudby a pohybu. Som za to, aby nové prvky prichádzali v takej miere, aby nevytlačili z tanca podstatu flamenca. Pre ženu je pekné zapojiť telo. Prvky moderného tanca jej dodajú ženskosť a jemnosť. Sám sa venujem skôr tradičnej forme.“
ZUZANA OČENÁŠOVÁ
