FOTO SME - PAVOL MAJER
„Pre mňa je takýto spôsob oceňovania veľmi zvláštny. Ak je cena iba pre jedného, zdá sa mi to skôr demotivujúce, resp. motivujúce pre úzky okruh ľudí. Niekto chytí čo len jednu dvojku, pretože mu nesadla otázka na skúške, a už je vyradený. A čo to je najlepší? Ten, ktorý má najlepšie známky? Skutočné schopnosti sa ukážu iba v praxi. Kedysi sa študenti snažili pre prospechové štipendiá. Potom prišla téza, že je nesprávne motivovať vonkajšími prostriedkami. Že by sami mali chcieť získať čo najviac pre seba.“
Prečo sa podľa vás školy k takejto motivácii rozhodli?
„Je pravda, že študenti sa teraz príliš nesnažia. Iba preliezajú z ročníka do ročníka a na skúške vezmú hocičo. Je to aj preto, že väčšina z nich popri škole pracuje. Takže pedagógovia sa snažia trochu vytiahnuť výsledky a školy sa snažia o motiváciu.“
A čo spôsob ocenenia - peniaze, auto? Nebolo by lepšie ponúknuť dobré miesto?
„Určite by to bolo adekvátnejšie a možno aj motivujúcejšie. Možno by som dala menej peňazí, ale pre viac študentov. Pretože keď je v ročníku tristo ľudí, určite je ich viac dobrých. A pri skúškach, pri obhajobách prác môžu zohrať vážnu úlohu osobné sympatie, takže to je veľmi ťažké. Trošku mi to pripadá ako podplácanie. Lepšia by bola možnosť študovať v zahraničí.“
Takto ocenený študent zrejme aj ľahko získa miesto. Môže sa stať, že v praxi neobstojí?
„Môže. Aj na vysokej škole môže byť výborný prospech iba vydretý. Človek, ktorý výborne vyštudoval vďaka fenomenálnej pamäti a verbálnym schopnostiam, môže v praxi zlyhať.“
