Tí chlapi sa kamarátia s oblakmi aj vetrom. Ale aj keď majú dobrý vzťah so živlami, na Aero-Moto víkend, ktorý sa konal v Poprade minulý víkend, si ukážkové počasie nedokázali vykúzliť. Napriek tejto smole atraktívny program zlákal na letisko množstvo zvedavcov. Konečne mohli zblízka vidieť všetky tie báječné stroje, ktoré človeka nesú do výšok, do ticha, nad krajinu problémov. Zvrchu svet aj so svojimi traumami dostáva iné rozmery. Trochu aj o tom je túžba po lietaní – odpútať sa od zeme, prekonať vlastné bariéry a dosýta precítiť voľnosť. Ikarovský sen snívajú mnohí. Iba niektorí ho však dokázali premeniť na skutočnosť.Muž, ktorý pamätá

Prvé pokusy o motorové i bezmotorové lietanie sa v Poprade datujú okolo roku 1935, organizovanú podobu však dostalo až po druhej svetovej vojne. Pilotov-amatérov združoval najprv Dozlet, neskôr, po roku 1952, Zväzarm. Za tie roky vyšli z popradského aeroklubu desiatky športových pilotov a mnohí z nich dotiahli svoju vášeň do profesie letec.

Na ich výchove sa podieľal aj dnes 62-ročný Vladimír Bujňák, ktorý si pamätá aj začiatky popradského aeroklubu. K lietaniu sa dostal po organizovanom nábore na škole ako 15-ročný. Nasledoval výcvik na pilota klzákov, neskôr na motorové lietanie, stal sa inštruktorom bezmotorového lietania, pracoval aj ako inšpektor pre bezmotorové lietanie pre východoslovenský kraj.

„Za 47 rokov som nalietal 4000 letových hodín, z toho na klzákoch 2300. Päťkrát som aj skákal ako parašutista, ale to bolo za mladších čias.“

Keď prišiel v roku 1955 prvýkrát na letisko, mal v sebe akurát skúsenosti z modelárčiny a veľkú túžbu lietať. Dokázať to, na čo sa mnohí odvážia len v snoch. Ovládať stroj a skúsiť pocit voľnosti.

„Nemyslím si, že je to rizikový šport. Za celú svoju kariéru som mal len zo tri prípady technických chýb počas letu. Veľká väčšina nehôd sa stáva, ak človek precení svoje schopnosti, predvádza sa. Žiaľ, letecké predpisy sú doslova písané krvou. Keď pilot začína strácať ostražitosť, nastupuje riziko. Na druhej strane zas treba povedať, že nemôže byť ani v kŕči, v lietadle musí sedieť voľne, ako doma v kresle.“

Šidlo s vrtuľou za 160-tisíc dolárov

Nebo nad letiskom bolo posiate lietadlami. Medzi nimi sa vynímal hosť – vrtuľník z Martina. No, vrtuľník… pripomínal skôr jeho maketu. Vyzeral taký malý, až niektorí pochybovali, či sa na ňom dá vôbec lietať. Jeho pilot, Ing. Stanislav Hudec, však nízko nad zemou a v pomerne silnom vetre predviedol nádherný vzdušný tanec.

„Na to, že je pomerne ľahký, pohrávanie sa vetra s touto mašinkou nehrozí. Má veľmi dobrú stabilitu a úžasné manévrovacie schopnosti,“ nedá dopustiť na Robinsona 22 Stanislav Hudec, profesionálny pilot, ktorý začínal v Slovaire. Práškoval polia a dnes lieta so záchranárskym vrtuľníkom v Banskej Bystrici. Samozrejme, na väčších strojoch, ako je Robinson.

„Je malý a ľahký, hodí sa len na istý druh prác, na kontroly plynovodov, potrubí, filmovacie lety, prevozy ľudí či výcvik pilotov. Nie je vhodný do hôr, či na sanitné lety,“ spresňuje Stanislav Hudec.

Keby niekto veľmi túžil po kúpe, takáto „hračka“ sa dá zohnať asi za 160-tisíc dolárov.

Jeho pilota dostala k lietaniu detská túžba. Prvé papierové lietadielko držal v rukách, keď mal tri roky. Hneď sa mu ho podarilo rozbiť. Dostal ďalšie. Akosi prirodzene nasledovalo stavanie modelov a kroky 15-ročného chalana potom automaticky viedli do aeroklubu. Najprv zvládol vetrone, potom motorové lietadlá. Potom prišlo rozhodnutie venovať sa lietaniu profesionálne.

„Keď prišla ponuka robiť pilota pre veľkú dopravu, zistil som, že srdce mi bije viac pre malé lietadlá. S lietaním som vyrástol, z koníčka sa stala profesia. Stále si však viem vychutnať každý let – viac pri športovom lietaní – neraz sa prichytím pri tom, že si spievam. Som rád, že som zostal verný svojmu detskému snu.“

S pamperskami v oblakoch

Jedinou aktívnou popradskou aeroklubistkou – ženou – je Antónia Sulírová. Najradšej lieta na vetroňoch, Ose a Blaníku.

„Nie je pravda, že je to len šport pre chlapov. Lietaniu sa venovalo veľa žien, ale je fakt, že tento koníček je trochu náročný na čas, takže keď sa baby vydali, prišli deti, a väčšinou sa lietania vzdali. Pre mňa je ale lietanie už súčasťou života,“ opisuje Tonka.

Medzi aeroklubistov prišla pred 14 rokmi. V škole visel oznam o výcviku. Tri dievčatá si trúfli zvládnuť to. Chceli si dokázať, že na to majú.

„Prvý let? Samozrejme, že si ho pamätám. Po čase príprav sadneš do lietadla a zrazu je to pravda, si hore, dívaš sa na svet zvrchu a je ti báječne. A to úžasné ticho vo vetroni… Keď sedíš v motorovom lietadle, tam rozum pochopí, čo ťa ťahá dopredu, ale vo vetroni? Všetko je na tebe, ty si ten, kto letí, ovláda lietadlo. Bohovské na tom je, že musíš používať vlastnú hlavu. Pri plachtení nemá človek rozum v pravej ruke. To tak občas vtipkujeme na margo pilotov motorových lietadiel…“

Kolegovia-piloti si Tonku občas doberajú. Chlapi to totiž aj v lietadle majú ľahšie, napríklad s prirodzenými potrebami. Na pretekoch sa zo žien – pilotiek smejú. Ak majú oblečené voľné sukne, je isté, že je na rade ťažšia disciplína, dlhý prelet. Sukňa vraj maskuje pampersky. Tie nie sú proti strachu. Ale sedieť sedem hodín v lietadle sa napríklad močovému mechúru nepáči. Chlapi použijú zväčša igelitové vrecúško, prezervatív alebo fľašu s lievikom, výnimočne aj topánku. Potom hnoja polia.

Radosť v stúpavých prúdoch

Vilo Kubovčík, profesiou architekt, je medzi popradskými športovými letcami čosi ako hviezda. Reprezentant. Doteraz nalietal do 90-tisíc kilometrov, teda vo vzduchu strávil asi 2100 letových hodín. Podobne ako ostatní, aj on prišiel na letisko v 15 rokoch s túžbou konečne poznať ten pocit – dostať sa do vzduchu, letieť. V roku 1985 sa prvý raz stal majstrom Slovenska v bezmotorovom lietaní. O rok neskôr vyhral medzinárodné majstrovstvá Československa. Cenné je aj umiestnenie na piatom a šiestom mieste z majstrovstiev Európy. V roku 1997 na majstrovstvách sveta vo Francúzsku v jednej disciplíne obsadil druhé miesto. On sám mal však najväčšiu radosť z titulu Majster Slovenska z minulého roku.

„Mal som predtým v lietaní dlhšiu pauzu, takže po väčšej prestávke skončiť prvý, to je celkom dobré. Dostať sa do úplnej svetovej špičky, celkovo obstáť na Majstrovstvách sveta v prvej tretine je takmer nezrealizovateľné z finančného hľadiska. Ľudia, ktorí tam patria, sa tomu venujú profesionálne, celý rok iné nerobia, len lietajú,“ komentuje Viliam Kubovčík.

Na tohtoročných majstrovstvách sveta v Austrálii skončil v konkurencii 45 pilotov na 15. mieste.

„Pamätám sa, že prvý let bol iný, než som si predstavoval zo zeme. Neskôr som si musel zvykať napríklad na stavy preťaženia. Keď človek letí vo vetroni, časť letu musí krúžiť, v stúpavom prúde musí udržať lietadlo v zatáčke, je tam náklon 30 až 40 stupňov, tým pádom nastáva dvojnásobné preťaženie. Hlava neváži potom desať, ale dvadsať kíl.“

Najradšej lieta nad Tatrami. Má rád tzv. vlnové prúdenie. Teší sa zo stúpania. Jeho osobný výškový rekord je 8800 metrov. Taký menší Everest.

„Stúpanie pri vlnovom prúdení je silné a rýchle, pilot musí triezvo odhadnúť situáciu a kontrolovať sa. Každý by mal poznať svoje hranice. Tak ako v živote, aj v pretekárskom lietaní treba vedieť pribrzdiť. Človek často zachádza do krajností, ale lietadlo nie je bicykel. Tým možno nabúrať do stromu či vletieť do priekopy. Ale keď to človek preženie v lietadle, končí horšie,“ hovorí o možnom riziku.

Život dolu hlavou

Chvíľami sa zdalo, že keby lietadlo nemalo prekrytú kabínu, pilot vypadne. Letel dolu hlavou. Dosť dlho. Pridal výkrut, zatáčku a ešte zopár obrátených prvkov. Akrobat.

Bohuslav Medvec, ktorý si v popradskom aeroklube odlietal okolo 440 hodín, sa smeje, že posledné roky strávil v polohe na chrbte.

„Za tých sedemnásť rokov, čo som tu, som už mal obdobia, že som to chcel vzdať. Ale je to silné. Teraz ma chytila akrobacia, našiel som v nej nový cieľ. Učím sa. Akrobacia chce dobré nervy. A tiež kondičku, asi sa to nezdá, ale je to namáhavé. Keď po štvordňovom tréningu vystúpim z lietadla, som úplne tuhý, mám svalovicu, klepú sa mi ruky aj nohy. Zvyknúť si treba aj na preťaženie. Pri obrátených polohách, ak to človek preženie, až sa mu zatmieva pred očami. Niekedy sú to nepríjemné stavy, v polohách na chrbte v ostrejšej zatáčke to až vyťahuje zo sedadla. Niekedy mám odreniny na ramenách z popruhov. Prvý predpoklad úspechu je – dobre sa pripútať, inak stratím kontakt s lietadlom.“

Slavo Medvec najradšej spomína na svoj prvý sólo let. Je to vraj úplne iné, zrazu byť sám a spoliehať sa len na seba, nijaký inštruktor už nebdie vedľa a nemôže zasiahnuť. Mať stroj vo vlastných rukách, mraky pod sebou a nad hlavou slnko.

„Po prvom sóle a prvom prelete strašne bolí zadok. To preto, že po pristátí úspešného adepta kamaráti rituálne nakopú,“ smejú sa popradskí aeroklubisti. V zásade však tvrdia jedno – najlepší pilot je ten, ktorý sa dožije najvyššieho veku. Odvážnych sú plné cintoríny.

Mrákava nad športovým lietaním?

Na Slovensku pôsobí asi 22 aeroklubov. Silné sú tie, ktoré majú vlastné priestory, teda aj viac peňazí, viac lietajú a viac členov.

„Žiaľ, športové lietanie je dnes len o peniazoch. Lietanie nie je masový šport, to nie je futbal, ktorý hrá každé malé decko, takže nemôžeme čakať od štátu, že nás bude dotovať. Ale ani sponzori sa do individuálnych športov nehrnú. Ak chce človek lietať, ročne dá do toho minimálne 20-tisíc korún – keď už má papiere. My sme na popradskom letisku v podnájme, len za hangár ročne zaplatíme stotisíc. K tomu treba pripočítať ďalšie poplatky. Ak nemáme príjmy, musíme sa skladať z vlastného,“ hovorí šéf Aeroklubu v Poprade Ing. Miroslav Stejskal.

Na vyhliadkových letoch už nezarobia, je o ne len sporadický záujem. Po nových lietadlách môžu len závistlivo pokukovať. S filozofiou udržať klub činným a nedať sa vygumovať diktátom ekonomiky začali už vlani podnikať prvé kroky. Priestory klubu vynovili. Prestavali ich tak, aby v nich mohli ubytovávať napríklad kolegov z iných klubov, alebo záujemcov o lietanie zo zahraničia. Vymýšľajú cesty, ako prežiť. Lebo lietanie je už bytostnou súčasťou každého z nich. Dalo im schopnosť rozlišovať priority, postaviť si svoj rebríček hodnôt. Hlce im čas a vykráda peňaženky, ale keď sa ich spýtate – prečo to robíte – odpoveďou je smiech: lebo rybačka je drahý a nebezpečný šport.

MIRA KOVÁČIKOVÁ

FOTO – MIRO STEJSKAL