Aj za Mečiarových vlád mi bolo jasné, za koho, komu a čo slovenská televízia hovorí. Lúštiť zmysel informácií bola zbytočná námaha, lebo takmer žiadne neboli.

Napriek tomu som vtedy dúfal, že raz príde čas, keď televízia bude prinášať správy z prirodzeného sveta, pri ktorých sa budem môcť spoľahnúť len na ich zrejmý obsah.

Televízia Markíza navonok vyzerala, že sa z neúspechu svojich predchodkýň poučila. Ešte donedávna bolo dosť ťažké rozlíšiť, či informácie z jej spravodajstva nesú len svoj vlastný náhodný obsah, alebo či sú rafinovane zabalenou propagandou za niekoho či proti niekomu. Občas bolo naozaj zábavné lúštiť tieto skryté významy.

Lenže táto zábava sa skončila. Odkedy si Pavol Rusko založil politickú stranu, je jasné, čo mi chce povedať. Že on a jeho strana sú najlepší. Celé moje lúštenie sa scvrklo na skúmanie toho, aké kľukaté a rafinované cesty si zvolil na to, aby diváka oklamal na ceste za úspechom svojej strany. Stane sa mi občas, že neporozumiem, čo mala ktorá informácia znamenať, komu bola určená a proti komu namierená, ale mám dojem, že len preto, lebo samotný Rusko nevie vždy celkom presne, čo vlastne chce dosiahnuť a aké sú jeho možnosti.

Býva to komické a nestojí to za reč, keď sa strata normálneho pohľadu na svet prihodí malému médiu. Je však národnou tragédiou, keď sa okolo politiky a média s takým veľkým dosahom uzavrie virtuálny kruh, do ktorého už prirodzená skutočnosť prenikne len náhodou a z nepozornosti.

Doplatíme na toto nešťastie všetci, lebo normálny svet sa nám vytratí z očí a oslepení diváci prestanú veriť, že vôbec existuje. Doplatí na to ostatne aj samotný Rusko, ktorý slepo verí vo virtuálnu silu svojej televízie, ale to bude v tej národnej tragédii len malý komický prvok.