Pre národy strednej Európy je charakteristické, že svoju vlastnú totožnosť veľmi často odvodzujú nie od skutočnosti, ale od predstáv o sebe a o svojich susedoch, od ktorých sa obyčajne chcú odlíšiť. Tieto predstavy nadobúdajú neraz hrôzostrašne komickú podobu stereotypov, klišé, budujú sa na predsudkoch a zároveň aj na sebaklamoch.

Doyen pražskej hungaristiky, literárny vedec Petr Rákos, sa vo svojej najnovšej, v češtine publikovanej knihe Národní povaha naše a těch druhých (Bratislava, Kalligram 2001) podujal zhrnúť a vyhodnotiť najdôležitejšie z fixných predstáv, aké majú jednotlivé národy o sebe a druhých. On sám ich považuje za nezanedbateľnú dejinotvornú silu.

Profesor Petr (alebo Peter či Péter) Rákos (1925) patrí už k legendám stredoeurópskeho kultúrneho života. Narodil sa v Košiciach, a hoci sa odjakživa hlásil k maďarskej národnosti, osud ho čoskoro zavial do Prahy. Tam študoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Koncom štyridsiatych rokov pracoval najprv v tlačovej agentúre Pragopress, neskôr v ČTK, a od roku 1952 do roku 1990 pôsobil ako literárny teoretik a historik na svojej pražskej alma mater. V šesťdesiatych rokoch sa preslávil na verejnosti ako brilantný kritik a kultúrny publicista najmä na stránkach „Literáriek“. Už v tom čase bol medzinárodne rešpektovanou osobnosťou v oblasti literárneho výskumu. Jeho vedecký záujem bol široký – siahal od poézie, cez dejiny maďarskej a európskej literatúry a estetiky, od prekladu až po tzv. národnú charakterológiu, ktorú musel ako horúcu a permanentne prítomnú otázku pociťovať veľmi silne najmä v dôsledku multikultúrneho rozmeru vlastnej existencie. Pokiaľ ide o predmet jeho profesionálneho záujmu, nedávno nám pri istej príležitosti v ankete pre časopis Kritika a kontex povedal: „Literatúra, ak ju berieme naozaj vážne, je účinným prostriedkom na vybŕdnutie z myšlienkového a morálneho marazmu, v ktorom sa podľa mojej mienky (netajím sa ňou) ocitáme.“

Ako humanitnému vedcovi mu vždy bolo jasné, že literatúra je výrazom ľudskej totožnosti, ako vzdelaný Stredoeurópan chápal, že môže byť dôležitým prostriedkom dorozumenia medzi kultúrami. No nielen dorozumenia, ale za určitých okolností aj nedorozumení.

* * *

Stredoeurópanstvo a literárna erudícia sú dvoma predpokladmi, ktoré tvoria v Rákosovej poslednej knižke východisko úvah o národných povahách. Pravdaže, nad povahami národov si lámalo hlavu už mnoho humanitných, spoločenských i prírodných vedcov aj v minulosti. Napríklad lipský profesor Wilhelm Wundt, zakladateľ experimentálnej psychológie, venoval tejto téme svojho času dokonca niekoľkozväzkové dielo. Tak ako mnoho prác z tohto odboru, aj ono však zapadlo prachom najmä preto, lebo sa časom ukázalo, že nie je možné uvažovať o národnej povahe či národnej psychológii bez toho, aby sme sami nerelativizovali vlastný uhol pohľadu. Petr Rákos, ako múdry skeptik, pochopiteľne vie, že na začiatku akejkoľvek úvahy o „inakosti“ národov nie je sám národ, ale jeho obraz, alebo, ako on sám hovorí, jeho „imago“ alebo „image“. Definícia národnej povahy – vlastnej a aj tých druhých – je takto vždy zákonite otázkou predstáv, teda stereotypov. Preto ho zaujímajú najmä sebaklamy a predsudky. Je v povahe veci, že o týchto záležitostiach, akokoľvek sú dôležité a vážne, nie je možné písať bez istej dávky humoru. Veď už samotný historický materiál ponúka nesmierne veľa príležitostí, aby sme krútili hlavou nad nehoráznymi zjednodušeniami, karikatúrnymi predstavami, komickými idealizáciami a zlomyseľným očierňovaním tých druhých. To sa najlepšie znáša s úsmevom.

* * *

Sebaklamov a predsudkov sa nahromadilo v dejinách strednej Európy celé množstvo. P. Rákos veľmi citlivo a starostlivo triedi. Predovšetkým mu záleží na tom, aby upozornil, že obraz seba a tých druhých – takmer ako výtvarné dielo – pozostáva z rozličných vrstiev. Každý národ si vymaľúva predstavu o svojich dejinách (imago historiae), o svojom priestore (imago loci), o svojom poslaní (imago missionis), ale aj o svojom jazyku (imago linguae) a mravoch (imago morum). Sám sa pritom zvyčajne idealizuje, iných buď zhadzuje, alebo k nim vyjadruje dištancovanú sympatiu. Nádherným autorovým príkladom, pri ktorom v sebe nezaprel citlivého i kritického literárneho vedca, je báseň Mihálya Babitsa (1883–1941) Tam ďaleko, v ktorej sa síce nehovorí o strednej Európe, no napriek tomu dobre vystihuje samotný princíp takejto zjednodušujúcej „imagológie“.

Fragment o Nemecku a Francúzsku vyberáme z Rákosom citovaného českého prekladu Babitsovej básne: „Německo. Domy z dávných let, / vývěsní štíty uprostřed, / hrázdění, tíseň parkánů, / džbán, studna, pupky měšťanů. // Francie. Šťastný nepokoj. / Kuplet, zvuk rohu, zvonek, stroj, / hemžení, shon, až zamrazí, / a výklady a obrazy.“

Jedna vrstva však pri týchto predstavách vždy presakuje na povrch: Tak ako Babitsove obrazy príslušníkov jednotlivých národov už v sebe obsahujú hodnotenie predpokladajúce isté vlastnosti, podobne sa vytvára väčšina našich stereotypov o tom, akí sú tí druhí. Rákos píše: „To však, kam všetky doterajšie úvahy ústia, nemôžem nazvať jednoduchšie než imago attributorum. Národná povaha je predstavou o súbore vlastností, ktoré si národ pripisuje, alebo mu ich pripisujú iné národy, najpohodlnejšie v gramatickej podobe prívlastkov. Nie už čo sú Česi (Patočka), čo znamená byť Poliakom (J. M. Bocheński), čo je to byť Nemcom (napr. Nietzsche), čo je Maďar (…). Ale: akí sú?“ (S. 30-31.)

* * *

Pravdaže, stereotypy, akokoľvek sa zdajú strnulé, majú svoj historický rozmer. Odpovedať napríklad na otázku „ako sa vidia Maďari“, nie je preto také jednoduché. Treba tu zároveň vysvetliť, prečo. Rákos sa vracia najmä k rozličným publikáciám pri príležitosti uhorského Milénia a potom na koniec tridsiatych rokov, keď sa maďarské autostereotypy utvrdzovali politicky. Napríklad konzervatívny básnik Gyula Vargha vraj raz dokonca nezakryte vyhlásil, že „Maďar, to je lepší človek než tí druhí…“ A je vraj lepší čo do poctivosti a dôstojnosti: „Maďar je u Varghu aj vojensky nadmieru, ba čo viac: nadpriemerne zdatný; aj rytier na slovo vzatý, tak sa správa voči iným a očakáva, že mu to oplatia rovnakou mincou.“ (s. 51) Iní maďarskí národní chválenkári sa nazdávali, že „Maďar je mlčanlivý“.

„Je to mlčanlivosť hlboko zakotvená, filozofická, pričom v národnom autostereotype nezriedka narazíme na tvrdenie, že pravý Maďar nemá vlohy pre filozofické či metafyzické myslenie, lebo je príliš konkrétny a prízemný.“ (s. 53)

Okrem toho sa vraj Maďar považuje za melancholického, je „ponurými predtuchami zmietaný“ (s. 53). S tým súvisí aj „maďarský finitizmus“, ktorý označuje kolektívnu uzavretosť. Pravdaže, Rákos hovorí nie o faktoch, ale o obrazoch, sebaprojekciách a autoportrétoch. Takýchto autoportrétov neprimerane sebavedomých, ale aj kritických, nachádza obrovské množstvo: U básnika Endre Adyho, u spomínaného Mihálya Babitsa, u biskupa Ravasza, u lingvistu Zolnaiho, u literárneho historika Gyulu Farkasa, etnografa Viskiho a mnohých ďalších.

* * *

V kapitolke o českej národnej povahe je autor veľmi osobný. Spomína si, že keď sa „ocitol po druhej svetovej vojne takmer znenazdajky v Prahe a narazil tu na slovo češstvo (menovite v titule publikácie Ladislava Klímu filozofia češstva), takmer neveril vlastným očiam. Slovo, ktorého maďarský ekvivalent znie maďarskému uchu úplne bežne, mu v češtine pripadalo takmer ako kuriozita.“ (S. 59.)

Hľadanie identity malo v novších časoch v Čechách iné príčiny než v Maďarsku. Na jednej strane bolo podmienené historickými frustráciami (1938, 1968), ale Rákos sa domnieva, že „najmocnejší impulz (…) tomu dala dlho zrejúca kríza súžitia so Slovákmi a napokon rozpad spoločného štátu“ (s. 59). S fenoménom češstva – alebo skôr s obrazom seba samého – sa vysporadúvali také osobnosti českého duchovného a politického života ako Jan Patočka, Václav Černý, Milan Kundera, Václav Havel, Ludvík Vaculík, Petr Pithart, Vladimír Macura, ale hoci aj britský bohemista Robert Pynsent. Pravdaže, všetci títo mali svojich predchodcov. Patrili k nim Karel Čapek, Ferdinand Peroutka, Jiří Mahen, Emanuel Rádl, F. X. Šalda, Arne Novák, a, samozrejme, T. G. Masaryk. Zakladateľskou osobnosťou českej národnej charakterológie bol však Emanuel Chalupný, ktorý roku 1907 napísal brožúru Národní povaha česká. Po prevrate ju prepracoval a zmenil aj titul príznačne na Národní povaha československá. Chalupný sa povahu Čechov – kontrastne však aj Nemcov – pokúsil odvodiť z jazyka. Tvrdí, že čeština sa vyznačuje nevídanou hudobnosťou, a každé české slovo je vraj hudobným taktom. Rákos, ktorý sa dlhé roky zaoberal náukou o veršoch a prozodickými systémami poézie, objavuje k Chalupného špekuláciám kuriózne analógie: niečo podobné tvrdil napríklad o maďarčine v polovici 19. storočia János Horváth. Iste, podobné „hudobné autoportréty“ sa nájdu aj v iných kultúrach, no Rákosovi ide o to, aby ukázal, ako sa takéto úvahy môžu zvrhnúť a doviesť myslenie o sebe samom a o iných ad absurdum. U Chalupného to boli predstavy, že slovný prízvuk v češtine odráža povahu Čechov – rýchlo vzplanie, rýchlo zhorí. Ale to, pravdaže, ako vraví Rákos, povedal aj o Maďaroch gróf István Széchányi.

Iste, za Chalupného teóriami boli aj politické motívy. Ukázalo sa to vtedy, keď roku 1935 vyšlo 4. vydanie jeho diela, ku ktorému autor pripísal aj niekoľko (zrejme xenofobických) úvah o povahách iných národov.

* * *

Aj slovenská národná povaha má svojich kronikárov. Najvýznamnejším je Anton Jurovský, prvý profesor psychológie na Slovensku, autor veľkej štúdie o slovenskom charaktere, ktorá bola publikovaná v Slovenskej vlastivede roku 1943. Osudný rok, najmä z hľadiska politického a spoločenského života. P. Rákos ukazuje, ako boli Jurovského predstavy o pozitívnych vlastnostiach Slovákov podmienené politicky – niečo podobné sa, pravdaže, vyskytuje aj dnes, a tak má Rákosova úvaha nad neduhmi slovenskej charakterológie aj všeobecnejšiu platnosť: „Nad slnko jasnejšie sa opäť raz potvrdzuje, že akonáhle nie je reč o občianskom národe, ale o národe v zmysle etnickom, vedome či podvedome sa presadzuje predstava o genetickej, pokrvnej príbuznosti ako jedine legitímnom kritériu príslušnosti jednotlivca k národu.“ (S. 78.)

Fatálnym prípadom, ktorý uvádza Rákos, je Jurovského „analýza“ slovenského antisemitizmu. Jurovský totiž tvrdil, že nikde „hádam nebola tak zakorenená nenávisť proti Židom ako práve v širokých vrstvách nášho ľudu… A jednako, keď sa im začína horšie vodiť, ako sme na to boli zvyknutí, je nám ich už ľúto a povie sa, že zlý to bol človek, ale pobiť ich predsa nejdeme.“ (S. 81.)

Rákos sa na tomto mieste príznačne zdrží komentára, a len zopakuje rok vydania Jurovského štúdie.

* * *

Pri Rákosových hodnoteniach povahopisov Maďarov, Čechov, Slovákov, ale aj Nemcov, ktorých obraz je pre identifikácie národov strednej Európy mimoriadne dôležitý, udiera do očí jedna vec – je ňou autorov postoj, ktorým čitateľov nepriamo nabáda k zdržanlivosti. Nie náhodou zaradil do svojej knižky aj esej o tzv. „národnom humore“, kde okrem iného celkom jasne ukazuje, že tam, kde jeden národ odopiera zmysel pre humor inému národu, idú žarty celkom bokom. Strašným historickým príkladom, ktorý P. Rákos uvádza, je publikácia O. Ascha z roku 1937, kde tento Nemec vyhlasoval, že Židia nemajú a nikdy nemali humor. Pravdaže, humor, aj ten Rákosov, je vždy niečo ambivalentné: výsmech a odstup od hlúposti sa v ňom mieša jednak s poučením, ale aj s ľudským teplom a pochopením pre slabé stránky. S takýmto viacznačným humorom nám autor predostiera v záverečnej kapitole svojej poučnej knižky akýsi kultúrny test, ktorým skúmal predstavy o stredoeurópskych národoch u svojich maďarských, poľských, českých a rakúskych študentov. Prijať Rákosovu ponuku a otestovať si vlastné stereotypy znamená uvedomiť si vlastné limity pri hodnotení druhých. Tým akoby nám tento múdry Stredoeurópan chcel našepkať ešte čosi iné: že len vtedy, keď si človek uvedomí svoje predsudky, prestanú platiť ako dejinotvorná sila.

ADAM BŽOCH

FOTO – MÁTYÁS PRIKLER