Dramaturgička divadla Andrea Dömeová má na starosti nielen hry, dbá aj na to, aby režisér, celé dni zalezený v podzemí, mal aj prísun vitamínov.
Borisovi Farkašovi treba spraviť biele fúzy, aby vyzeral dôveryhodnejšie ako otec Vlada Hajdu, s ktorým sú takmer rovesníci.
Zuzana Kronerová sa usmieva. Je zvyknutá, že v Astorke jej často primaľúvajú vrásky a obsadzujú ju do úloh oveľa starších žien, než je v skutočnosti. Predsa len je to však trochu silený úsmev. Na nohách má totiž nové topánky, ktoré ju tlačia.
Do premiéry zostáva iba pár hodín a vtedy umelci zabúdajú na rady lekárov a napätie ventilujú cigaretami a cigarami, aj keď vedia, že by sa to nemalo (hudobní skladatelia Marián Varga a Michal Ničík, herci Szidi Tóbiás a Vladimír Hajdu).
Včera sa v bratislavskej Astorke konala prvá premiéra v nových v priestoroch, ktoré divadlo získalo v susedstve ministerstva kultúry. My sme však nazreli do zákulisa, keď sa dráma Sen o jeseni v réžii Juraja Nvotu ešte len pripravovala. Ráno, keď sa skúška začínala. V šatniach primaľovávali vrásky Zuzane Kronerovej a Borisovi Farkašovi, lebo hrajú rodičov Vladimírovi Hajduovi. Szidi Tóbiás, už nastúpená v kostýme, komusi telefonovala. V hľadisku spôsobne čakal autor hudby Marián Varga, kým ho jeho spolupracovník Michal Ničík nezlákal na cigaru – napriek Mariánovmu chrapľavému zápalu hlasiviek. Výtvarníčka Mona Hafsahl, ktorá tentoraz drámu severského krajana aj preložila, upravovala posledné detaily kostýmov a režisér Juraj Nvota dolaďoval svetelný park, kým sa zdvihne opona.
Lepšie byť bohatý a zdravý
Boris Farkaš má v predstavení iba malú postavu. Preto mal ako prvý čas na rozhovor, no i najmenej chuti rozprávať. Vyzeral unavene, a nielen preto, že mu maskérka primaľovala tiene pod oči. Hoci po tom, čo pred časom podstúpil operáciu srdca, sa už dávno vrátil k „svojim“ predstaveniam a skúša i nové hry, na divadlo má vraj trocha iný názor než pred chorobou.
„Mne sa už nechce hrať, nie je to už také potešenie. Zistil som, že sú aj iné veci na svete ako zamestnanie. Napríklad zdravie.“
Na novom divadle oceňuje, že je tam lepší vzduch ako v starom, ale tam sa mu zase priestor zdal lepší, útulnejší. A čo si myslí o Sne o jeseni?
„Nie sme zvyknutí hrať takéto texty. Pre mňa je celá hra taká severská tajnička. Sú normálne tajničky, s kolonkami, do ktorých dopĺňate správne termíny. A potom sú zvláštne tajničky, kde vôbec neviete, kde slovo umiestniť, a strašne dlho treba hľadať, aby tajnička vyšla. A takto je napísaná i Fosseho hra. Na problémy v nej možno nájsť stovky odpovedí a inscenačných riešení a my hľadáme jedno z nich.“
O čom sa v predstavení hrá? Najjednoduchšie sa to dá vyjadriť, že o láske a o samote. Východískovou pozíciou je stretnutie muža a ženy, ktorých k sebe púta silný cit. Prepukol už pred rokmi, vtedy ich však život rozdelil. Teraz sa náhodou po rokoch stretli. Akurát, že muž je ženatý, má malé dieťa. Spočiatku sa „bezohľadnej láske“, ktorá páli mosty, bráni, ale neubráni sa a odchádza k novej žene. V úvode je naznačená voľba, pred ktorou v živote stoja mnohí – ísť za osudovou láskou, prežiť závideniahodnú vášeň, ale ublížiť, alebo radšej mať vzťah bez citových výkyvov, ale menej horúci a vzrušujúci? Pre Borisa Farkaša to nie je dilema:
„Na to je jednoduchá odpoveď. Všetci chceme vzťah, ktorý je silný a bez citových výkyvov. Akurát, že nie všetko je také jednoduché, ako by sme si predstavovali.“
Radšej na javisku než v živote
Vladimír Hajdu bol na skúške nezvykle vážny. Je to signál, že je tu premiéra a on je úplne ponorený v role. Tentoraz hrá muža, ktorý trpí na vlastnú nerozhodnosť. Najmä preto, že sa nedokáže rozhodnúť, a tak ho druhí, často aj proti jeho vôli, vždy k niečomu dotlačia. Súčasná i bývalá manželka, ale tiež matka. Sú tu vlastne tri silné ženy a dvaja slabí muži.
„Zuzka Kronerová hrá matku, ktorá by riadila celý svet, chcela pomáhať a vlastne robí zle. V Astorke sme hrali o mnohých matkách, ale ešte nikdy sme nerobili mamu, ako je tá moja. Pretože ona je taká úžasná, že by vlastne nebola dramatická. Tiež som veľmi rád, že moju lásku tu hrá práve Szidi. Už dlho sme spolu nerobili, pritom s ňou veľmi rád skúšam. Pretože je to vždy na doraz. Obaja sme emotívni ľudia, pri hľadaní postavy je mozog vybičovaný, my to napätie v sebe držíme. Až to niekedy nevydržíme a sme na seba aj zlí. Ale tým sa zase viacej zbližujeme a máme sa ešte radšej.“
Hlavný hrdina hry túži po láske, no zisťuje, že ani tá človeka nemôže oslobodiť od vlastnej samoty. Kým to zistí, opustí dieťa, manželku. Práve on vysloví repliku o bezohľadnej láske, z ktorej má strach, ale ubrániť sa jej nedokáže. A čo v súkromí, tam Hajdu dokáže povedať „nie“, keď chce cit prevládnuť nad rozumom?
„Práve preto, aby sme sa očistili od takýchto túžob, robíme podobné hry. Vo Fosseho texte je veľa otázok, ktoré chcem radšej riešiť na javisku než v živote. Nechcem vôbec komentovať, čo Ďuro práve prežíva, aké má obdobie, ale ja som šťastný, že s ním na takomto texte pracujem práve teraz. Všetkému rozumie, výborne režíruje. Text scenára je bez interpunkčných znamienok a dramatik necháva na inscenátoroch, čo si v hre nájdu. Keď som si text prečítal prvý raz, boli to pre mňa iba suché vety zoradené do riadkov, ktoré v podstate nedávali zmysel. Ale práve to hľadanie pod Ďurovým vedením bolo vzrušujúce a iritujúce. A tiež mi pomáhala muzika Mariána Vargu, ktorá je ohromne podnecujúca. Som rád, že keď tu máme takého génia, využívame ho aj v divadle. Cítim, že presne pochopil, o čom tá hra je. Hoci nám to nepovedal slovami, ale tou muzikou. To je jeho reč.“
FOTO SME – PAVOL MAJER
Sami medzi ľuďmi
Že naozaj nič nie je také jednoduché, ako sme si predstavovali, vie dobre aj režisér Juraj Nvota. V poslednom čase sa o ňom písalo najmä v súvislosti s osobnými problémami – o rozchode s manželkou.
Herečka a režisérka Liv Ulmanová nakrútila intímny film o živote s Bergmanom. Najnovšie sa k svojim láskam opäť vrátil v autobiografickom románe spisovateľ Ludvík Vaculík. Aj vám sa život premieta na divadelné javisko? Alebo je to náhoda, že ste práve teraz siahli po texte, kde sa objavuje i to, že napokon človek zostáva sám?
„Nefunguje to tak, že by som hľadal hru, lebo chcem niečo povedať, skôr myslím, že to funguje podvedome. Podvedomie človek nezastaví. Tvorba je intímna záležitosť, každý, kto tvorí, vychádza zo seba a svojej skúsenosti, ponúka to druhým, a tak si to porovnávame. Samozrejme, na javisku nie sú identické postavy, ale v hre sú okamihy alebo situácie, ktoré človek dopĺňa svojou skúsenosťou.“
Ako vnímate, že vaše súkromné problémy zrazu riešia médiá?
„Našťastie to nesledujem. Kým sa dá, vyhýbam sa tomu, ale aj tak to nie je príjemné.“
Vy ste s Annou Šiškovou boli nielen životnými partnermi, ale aj stabilným pracovným párom, hrala snáď vo všetkých vašich divadelných i filmových réžiách. Tu však obsadená nie je. Nie je možná ani spolupráca?
„Keď je to ešte také boľavé, prečo by človek seba, ale aj ostatných privádzal do rozpakov, prinášal ďalší kanál zbytočného napätia?“
Čo vás na hre najviac oslovilo?
„Ako Fosse presne vníma tú mučivú neschopnosť povedať druhému, čo všetko cítime. Žijeme vedľa seba, a tak málo sa poznáme, tak málo si vieme povedať, hoci tak veľmi po tom túžime. Akoby slová na to boli slabé. Na skúške sa raz stalo, že si Boris Farkaš začal pískať na píšťalke. Na javisku práve herečka odriekala monológ, no keď som sa poobzeral po hľadisku, všetci sa pozerali iba na píšťalku. Je to až strašidelné, akoby slov na svete bolo síce strašne veľa, ale nevieme ich správne použiť. Sám Fosse hovorí, že u neho sa viac deje mimo textu. Postavy nehovoria, no vidno na nich, po čom túžia, čo ich bolí, hoci sa to všetky snažia zakrývať. A toto pozorujem aj na sebe a na ostatných.“
