SND Bratislava * Robert Bolt: Človek pre všetky časy * Preklad: Eugen Klinger * Réžia: Pavol Haspra * Dramaturgia: Jana Kákošová a. h. * Hrajú: Dušan Jamrich, Jozef Vajda, Štefan Bučko, Dušan Tarageľ, Peter Bzdúch, Robert Roth, Soňa Valentová, Lucia Lapišáková a. h. a ďalší * Premiéra 16. júna 2001 na Malej scéne Činohry SND

U vás sa hrá Človek pre všetky časy? Začudovala sa britská divadelníčka, ktorá minulý týždeň prechádzala náhodou okolo nástenky SND. Túto hru videla naposledy hrať pred dvadsiatimi rokmi niekde v Chichesteri.

Dej hry anglického dramatika a scenáristu Roberta Bolta sprevádza postava Obyčajného človeka, ktorej sa aj napriek dobromyseľnosti podarilo rozhnevať hneď dva tábory divákov naraz. Najzásadovejším zástancom iluzívneho divadla sa musel zdať narušovateľom pokojného života postáv, všetkým ostatným zase banálne urobeným brechtovským scudzovačom. Do hry mal tento bežný človek vnášať pragmatizmus v logickom protiklade k vznešeným a nie vždy realizovateľným ideálom hlavného hrdinu. Na ospravedlnenie konkrétnej realizácie v podaní Petra Bzdúcha treba dodať, že k nevýraznému tónu najnovšieho slovenského Thomasa Mora sa skutočne len ťažko hľadal pendant. Nenašla ho ani Morova manželka (Soňa Valentová), ani dcéra (Lucia Lapišáková), ani ďalší. O čo viac bola manželka divadelne nepresvedčivo presvedčená o bláznivosti svojho manžela, o to viac si mohol Sir Thomas More dovoliť pateticky neváhať. Lenže o čom potom hráme? Ani v tej najnábožnejšej literatúre svätých neobchádzajú pochybnosti, pokušenia, hnev či strach. Dušana Jamricha však v tejto postave neobchádzalo nič podobné.

Inscenačným zámerom bolo istotne urobiť divadlo s univerzálnou výpoveďou pre všetky časy. Väčšina hercov si však univerzálnosť vysvetlila skôr vytiahnutím svojich univerzálnych zlozvykov v duchu hesla „… a nikdy inak“. Inscenácia sa lámala aj na zdanlivých detailoch, akým bol kráľ Henrich VIII. v podaní Štefana Bučka. Jeho krátke, ale pre hru nesmierne významné výstupy, mali ďaleko od holbeinovskej autenticity.

Jedným z najhorších aspektov inscenácie bola scénografia Vladimíra Suchánka. Nadživotné obrysy postáv, ktoré nezmyselne prepĺňali scénu, boli vymyslené akoby len kvôli tomu, aby ich početní technici v predeloch hlučne a nemotorne premiestňovali. Ani kostýmy Heleny Bezákovej nedodali inscenácii nijaký estetický, historický či významový rozmer.

Stalo sa teda to, čo sa občas stáva. Hra o geste, ktoré zostalo nadlho v pamäti ľudstva, hra o vízii, ktorá búrala spoločenské konvencie a stala sa prinajmenšom na ďalšie dve storočia štandardom hodnotenia reálnej spoločnosti, bola spracovaná bez názoru, odvahy či novej energie.

Inscenácia Boltovej hry sa zaradila do radu produkcií pripravovaných v rámci SND podobným tímom na podobné, obecne známe témy. Zdá sa, že problém už asi nebude len vo výsledku, ale v procese samom.

Nechcem sa dotknúť nikoho, komu toto predstavenie dodalo vieru a odvahu. My všetci ostatní skeptici však potrebujeme o niečo lepšie divadlo. Inscenácia sa, žiaľ, s malomeštiackou istotou pohybovala okolo priepasti nezodpovedaných otázok. A vlastne ako teraz? Bude ten náš rozvedený Charles korunovaný alebo nie?