JUDr. MÁRIA RYBÁROVÁ, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR: „Zákonník práce chráni pred nepriaznivými dôsledkami skončenia pracovného pomeru tých zamestnancov, u ktorých by mohlo dôjsť skončením pracovného pomeru, vzhľadom na mimoriadnu situáciu, v ktorej sa prechodne nachádzajú, k dôsledkom, ktoré si sami nezavinili. Podľa § 64 ods. 2 Zákonníka práce, ak zamestnancovi bola daná zo strany zamestnávateľa výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v tejto dobe, ochranná doba sa do výpovednej doby nezapočítava.
Ak práceneschopnosť zamestnanca presahuje dĺžku výpovednej doby, trvanie práceneschopnosti zamestnanca sa nezapočítava do výpovednej doby a fakticky výpovednú dobu predlžuje, pretože až po skončení ochrannej doby plynie zvyšná časť výpovednej doby. Možno povedať, že v tomto prípade ide o výnimku zo zásady kogentnosti dĺžky výpovedných dôb, ktorá zásadne neumožňuje účastníkom pracovného pomeru meniť zákonnú dĺžku výpovednej doby.
Ak by výpovedná doba zamestnanca mala uplynúť napríklad v septembri a v auguste by zamestnanec ochorel a bol práceneschopný jeden týždeň, výpovedná doba sa v tomto prípade nepredlžuje, pretože výpoveď bola daná pred začiatkom ochrannej doby a výpovedná doba sa v ochrannej dobe nekončí.
To však neplatí pre prípady, ak zamestnanec vyhlási, že na predĺžení výpovednej doby netrvá.“
