Astrid Lindgrenová (1907 – 2002) spisovateľka. Jej knihy vyšli vo svete v celkovom náklade 130 miliónov výtlačkov. Najprekladanejšie boli Pipi Dlhá Pančucha, Nils Karlsson, Deti z Bullerbü, Kalle Blomquist a Emil z Lönnebergy. Vianočný príbeh Pipi, z roku 1949, našli až v týchto dňoch v Kráľovskej knižnici v Štokholme.
Počuli ste už niekedy o Pipi Dlhej Pančuche, najsilnejšom dievčati sveta? Dievčati, čo býva samo s jedným koňom a jednou opičkou vo vile Kunterbunt? A má plný kufor kúskov zlata?
Teraz vám porozprávam, čo raz Pipi urobila. Bolo to na Štedrý večer. Vo všetkých oknách malého mestečka svietili vianočné svetlá a na vianočných stromčekoch horeli sviečky. Všetky deti sa tešili.
Nie, všetky nie. V jednom dome na Winkelstrasse sedeli na prvom poschodí v kuchyni tri úbohé stvorenia a plakali. Boli to deti pani Larssonovej. Pelle, Bosse a malá Inga. Plakali, lebo mama im odišla do nemocnice. Akurát na Vianoce, predstavte si! Ocko bol námorník, bol ďaleko na mori. Nemali ani jedličku! Ani darčeky! Nič dobré na jedenie! Lebo mama im nestihla nič kúpiť, než ochorela. Nečudo, že plakali. Všetko bolo hrozne smutné, ako to niekedy vie byť.
„To sú najsmutnejšie Vianoce, aké som kedy zažil,“ povedal Pelle. A presne vo chvíli, keď to povedal, zaznel na schodoch strašný buchot.
„Čo to je?“ zakričal Bosse. „Znie to dosť čudne!“ Ale v skutočnosti na tom nič čudné nebolo. Nakoniec, čo už je na tom čudné, že kôň buchoce, keď ide po schodoch? To Pipin kôň sa teperil na prvé poschodie. A na nej vianočný stromček. Na ňom horeli sviečky a ligotali sa vlajočky a salónky. Vyzeral, akoby jej rástol rovno z hlavy. Možno aj rástol, ktovie? Bol tam aj Pán Nilsson, Pipina opička. Bežala vopred a otvorila dvere. Pelle, Bosse a malá Inga vyskočili z kuchynskej lavice a civeli na ňu.
„Čo pozeráte?“ povedala Pipi. „Ešte ste nevideli vianočný strom? „Videli, ale ešte nikdy…“ koktal Pelle.
„No tak,“ povedala Pipi a zoskočila z koňa. „Jedľa je jeden zo stromov, ktoré sa vo Švédsku najviac vyskytujú. A teraz sa tu bude tancovať, až sa budú hory zelenať. Ale najprv…“
Zhodila na dlážku vrece a začala z neho vyťahovať balíky a vrecúška. Vo vrecúškach boli pomaranče a jablká, figy, orechy, hrozienka, bonbóny a marcipánové prasiatka. A v balíkoch vianočné darčeky pre Pelleho, Bosseho a malú Ingu. Pipi vykladala balíčky na kuchynskú lavicu.
„Ešte žiadne darčeky nedostanete,“ povedala. „Najprv si so stromčekom zatancujeme.“
„Myslíš, že budeme tancovať okolo stromčeka,“ povedal Pelle. „To presne nemyslím,“ povedala Pipi. „Môžete mi vysvetliť, prečo sa vianočné stromčeky nikdy nemôžu ani trošičku zabaviť? Nikdy si nesmú zatancovať. Musia len stáť ako tvrdé y, a ľudia okolo nich poskakujú a jašia sa. Chúďatá, chúďatá vianočné stromčeky!“ Pipi prevrátila očami, aby si stromček na hlave uvidela.
„Tento vianočný strom sa rozhodne bude môcť baviť s nami, to som si vzala do hlavy,“ povedala.
Keby o chvíľku na to niekto nazrel do kuchyne Larssonovcov, naskytol by sa mu zvláštny pohľad.
Uvidel by, ako Pelle, Bosse a malá Inga skackajú a tancujú okolo vianočného stromčeka. Uvidel by tancovať aj Pipi so stromom vo vlasoch. Pipi klopkala svojimi veľkými topánkami a veselo a nahlas spievala: „Tancujem si tu so svojím stromčekom, tancujem a tancujem, až dokiaľ neodpadnem.“
„Nie, tomu ani neverím,“ povedal Bosse a strčil si do úst figu. „A ešte nikdy sme nemali na Vianoce takú zábavu,“ povedala malá Inga a zhltla celé marcipánové prasa na jeden šup.
No a potom prišiel rad na vianočné darčeky. To bolo radosti, keď si Pelle rozbalil svoj balíček a našiel v ňom lietadlo a vláčik! A keď Bosse dostal parník a auto, ktoré jazdilo dokola po dlážke, keď ho natiahli na kľúčik, a Inga dostala bábiku a malé srdiečko zo zlata!
Svetlo zo sviečok sa mäkko odrážalo na natešených tvárach detí a vianočných darčekoch. Určite sa tešil aj vianočný stromček. Veď to bol prvý vianočný stromček, ktorý si mohol s ostatnými zatancovať!
ASTRID LINDGRENOVÁ
