Otec bol prítomný najmä pri ťažkom pôrode, pokladal si to za svoju povinnosť. Verilo sa, že svojou prítomnosťou môže uľahčiť rodenie, držal ženu za ruky, obchádzal ju alebo prekračoval.
„Ak nemal kto pomáhať žene po pôrode, chodievala pôrodná babica ešte týždeň-dva kúpať dieťa, prať plienky a pomáhať v domácnosti. Socializmus prerušil fungovanie niektorých inštitúcií, babice boli zodpovedné, školené ženy,“ hovorí etnologička Marta Botíková, spoluautorka knihy Tradície slovenskej rodiny. V zahraničí, aj v Českej republike už dnes zdravotné sestry vedú pôrod a ženu navštevujú aj po pôrode doma. U nás sa o tom stále diskutuje.
Prečo neotehotnieť?
Ani antikoncepcia či interrupcia nie sú výmyslom dnešných „uvoľnených“ mravov. „Každé ľudské spoločenstvo, ktoré pochopilo súvislosť medzi pohlavným aktom a počatím, sa chránilo pred otehotnením,“ hovorí Botíková.
V dávnych dobách sa nechcené deti zabíjali. Keď sa vraždenie novorodencov stalo zločinom, ľudia hľadali antikoncepciu.
„Dôvody, prečo žena nemala mať veľa detí, boli dva - ak otehotnela, chýbala svokre pri ženských prácach na hospodárstve. Tehotenstvo a pôrod ženu zdržiavali od ozajstnej práce, pokladali sa za zábavku,“ hovorí Botíková.
Ďalším dôvodom bola snaha zbohatnúť. Ak dnes demografi strašia, že vymierame, lebo sa rodí stále menej detí, vtedy sa písalo o „samovražde roľníckeho obyvateľstva“. „Koniec poddanstva oslavujeme ako oslobodenie, ale pre poddaného prinieslo ekonomické ťažkosti. Je to možno porovnateľné s tým, čo zažívame dnes. Rodiny prišli o určité istoty, mali slobodu, ale mohli ju využívať, len ak na to mali. Dovtedy mali pôdu od zemepána v držbe, teraz, ak ju chceli vlastniť, museli ju vyplatiť,“ hovorí etnologička.
Bolo hanbou mať Ondreja
Na Slovensku rodinný majetok dedili všetci synovia - teraz hrozilo - ak bude detí veľa, majetok sa úplne rozpadne. Navyše, podľa zákona z roku 1840 odrazu mohli dediť aj ženy. V rodinách sa teda začal uplatňovať systém jedného dieťaťa.
„Najlepšie bolo, keď mala rodina jedno dieťa. Volal sa Jano, keď diefča, tak Anka. Už druhuo muselo byť Juro, to už bolo hanlivejšie, že má dve deti, lebo s takým sa ťažšie išlo vydávať, ženiť, lebo už sa misí deliť s bratom, sestrou. No prišieu aj tretí, ten miseu byť Paľo, a štvrtý Ondrej. To už bola veľká hanba, keď miseli v rodine Ondrejom volať,“ spomína pamätníčka z obce Dačov Lom.
Trest za nemanželské deti
Mená sa využívali aj na odlíšenie nemanželských detí. Kňazi dohliadali, aby dostali čudné mená - Fedor, Blažej, Gregor, Marko, Klimo, Stacho.
Naši predkovia totiž neboli žiadni svätuškári - keď sa v rodine museli obmedzovať, občas si vyhodili z kopýtka mimo nej. Nemanželské vzťahy mali ženy aj muži. Tí často odchádzali za prácou do sveta. Keď sa po rokoch vrátili, veru sa stalo, že našli doma aj dieťa, ktoré nemohlo byť ich.
V Turzovke, ktorá mala po prvej svetovej vojne osemtisíc obyvateľov, sa napríklad narodilo ročne asi 30 nemanželských detí. Ak sa narodilo nemanželské dieťa slobodným, potrestaní boli rovnako matka aj otec - nepatrili viac medzi dedinskú mládež a vydávať sa mohli len za seberovných - vdovcov, vdovy alebo rodičov nemanželských detí. Dedina si to dobre ustrážila.
