Naši predkovia neboli žiadni svätuškári. ILUSTRAČNÉ FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
„Nevesta bola v pozícii prišelca. Gazdiná mala v čase, keď sa synovia ženili, medzi 40 - 50 rokmi. Pozrite si aj teraz takúto ženu, ktorá dosiahla nejaký status v práci, či by ustúpila čerstvej absolventke. Predsa si svoju pozíciu vydobyla a aj vyčkala. Je manželka gazdu! Nevesta však prichádza so svojou ambíciou, predstavou o živote. Je tu aj generačný rozdiel,“ hovorí etnologička Marta Botíková. Svokra s nevestou si teda nie vždy padli do oka, neobvyklé neboli ani bitky nevesty. Na bitku dcéry často pripravovala už matka. „Koľko ráz mama aj plakali, keď ma bili, ale báli sa, aby ich svokruša nepreklievali, že ma nenaučili,“ hovorí pamätníčka.
Nevesty však mali svoje kúzla, ktoré mali zabezpečiť, trebárs aj skorú smrť svokry - napríklad v Záriečí, keď prvýkrát vchádzali do svojho nového domu, kopli do prahu a povedali „stará podvala ven, nová do ňútra“.
Byť manželkou gazdu bolo v rodine, kde spolu žili rodičia a synovia so svojimi nevestami, veľmi výhodné.
Gazdiná rozdeľovala robotu aj jedlo, strážila míňanie peňazí a zásob. Nie vždy sa prišelkyni v rodine potešila. Raz totiž musela prísť chvíľa, keď sa gazdinou stala manželka najstaršieho syna. Nevesta vedela, na čom je, už pri svadbe. Pri príchode do nového domu sa pýtala, za čo ju prijmú, či „za slúžku, gazdinú, kuchárku“, odpoveď mala byť „za vlastnú dcéru“, veru nie výnimočne sa stalo, že sa odpovede nedočkala, alebo jej svokra odvrkla „ako budeš robiť, tak sa budeš mať“.
Výnimočne prichádzal zať do domu nevesty, najčastejšie keď bol chudobnejší ako ona. Porušil tradície a riadne mu to dala pocítiť najmä dedina, bol to jednoducho prístavok, prístupník. (haj)
