Pani Emília už k pôrodom po Štiavnických vrchoch nechodí. Ľudia ju však stále vyhľadávajú kvôli jej skúsenostiam, ale aj preto, že dokáže vykladať z kávy či kariet. FOTO SME - JÁN KROŠLÁK

kej pôrodnici i pôrodnú babku v teréne. Odrodila tisícky detí, mnohé bez pomoci doktora v domácich podmienkach.

„V roku 1961 som skončila kurz pôrodníctva vo Zvolene a potom ešte niekoľko ďalších postgraduálov. Bolo to štúdium na úrovni - museli sme zvládať všetko, aby sme si dokázali pomôcť aj bez doktora,“ spomína si Emília. Ľudia ju považovali za veľmi šikovnú a rýchlu, ženu nepodliehajúcu panike. Zrejme aj preto pri pani Emílii nikdy rodička nezomrela.

„Pravda, aj v čase, keď rodičky ešte rodili doma, chodili počas tehotenstva na lekárske prehliadky. Ak sa prišlo na to, že dieťa má zlú polohu, alebo žena priúzku panvu, radšej ju poslali rodiť do nemocnice. Hrozilo, že by si s tým pôrodná babka sama neporadila,“ hovorí pani Emília.

Spomína si, ako sa v rodinách na pôrod pripravovali. Izba bývala dopredu pripravená, mužská časť domu sa utiahla do jednej izby. Nahrialo sa množstvo vody, lebo s pôrodmi bývala spojená aj veľká strata krvi. Pôrodná asistentka musela priviesť na svet dieťa, umyť ho, odovzdať rodine matku i dieťa čisté a v dobrom zdravotnom stave. Šestonedelie sa dodržiavalo, žena nesmela ťažšie pracovať, jej i dieťaťu sa venovala veľká pozornosť. Pani Emília si dodnes spomína, ako si rodina v takýchto chvíľach prejavovala lásku.

V 70-tych rokoch, keď sa začali robiť pôrody výlučne v nemocniciach, rodinnú intimitu zotreli. Podľa pani Emílie to však malo aj výhody, pôrody v nemocnici boli bezpečnejšie. „Na niektoré prípady neviem zabudnúť. Raz po mňa pribehol chlapček, že mama je chorá. Ani nevedel, že ide rodiť. Pribehla som za ňou bez lekárskych nástrojov a videla som, že je zle. Tehotnú ženu povláčil kôň a pôrod sa rozbehol. Nemala som nič so sebou, narýchlo som v horúcej vode dezinfikovala aspoň nože, ktoré mali doma. Narodilo sa vtedy dievčatko a aj mama prežila. Z dievčatka je dnes dospelá žena, no vždy keď ju stretnem, je mi teplo pri srdci.“

Mnohé rodičky chceli mať pri pôrode práve ju. Klopkali jej na okno uprostred noci, aj vtedy, keď vonku zúrila víchrica. Remeslo, na konci ktorého je pre Emíliu najkrajšia hudba - detský plač, milovala a nerobilo jej problémy ísť k rodičke metrovými závejmi. Tradícia v rodine zakotvila. Vnučka vyštudovala odbor lekárka - pôrodníčka. S babkou sa o skúsenosti často delí.

KVETA FAJČÍKOVÁ