RUDOLF SCHUSTER oslávil nedávno dva roky vo funkcii prezidenta. Myslí si, že médiá ho nemajú celkom v láske. Denníku SME napriek tomu poskytol exkluzívny rozhovor, ktorý trval takmer tri hodiny.
Pri vašej inaugurácii vás príjemne prekvapila priazeň Bratislavčanov. Napriek tomu ste sa na víkendy vracali na východ. Bol to prejav silnej väzby na domov alebo aj istej nedôvery voči Bratislave?
„Obojstranne. Odchádzal som domov len vtedy, keď nebolo niečo dôležité. Bratislava ma celkom neprijala. Na inaugurácii som bol milo prekvapený. Lenže na slávnosti je iná atmosféra ako v reálnom živote. U niektorých Bratislavčanov prevláda pocit, že tu nie som doma. Nie u obyčajných ľudí, ale u intelektuálov. Pocítil som to aj po poslednom prejave. Všetci ho prijali tak, ako keby som chcel niečo rozložiť.“
Svojho času sa špekulovalo, či by nemala byť hlavným mestom Nitra alebo Banská Bystrica. Ako sa vám pozdávali také úvahy?
„Nechcem si znepriateliť Bratislavčanov úplne, ale myslím si, že Banská Bystrica v strede Slovenska by nebola zlým hlavným mestom.“
Máte pocit, že médiá vás nemajú celkom v láske?
„Nebudem ich menovať. Pokiaľ ma neurážajú a neporušujú zákon, beriem to tak, že majú taký názor. Som bežec na dlhé trate. V Košiciach ma večne kritizoval Korzár, nakoniec som vyhral voľby skoro na 80 percent. Aj spravodajstvo STV je také, aké je. Prijal som všetkých veľvyslancov aj s pánom ministrom Kukanom. V STV ukázali veľvyslancov, ako hovorí Kukan, komentár bol o Kukanovi a mňa ani len nespomenuli. Nejde o mňa, ale veľvyslanci sa pýtali, čo to malo byť.“
Prečo majú podľa vás médiá voči vám kritický odstup?
„Neviem. Možno preto, lebo im nenadbieham. Mohol by som uviesť príklad. Niektoré médiá mi dali návrhy, že keby som ich akceptoval, že by sa zmenil aj ich názor. Ja sa kúpiť nedám, keď za niečím idem, dobojujem to dokonca z presvedčenia.“
Možno sa od vás očakával iný prístup. Keby sme rozdelili prezidentov na tých, čo sú morálnymi autoritami, a na tých, čo sa venujú bežným starostiam ľudí, tak napríklad v Čechách je prezident Václav Havel morálnou autoritou. Kam by ste sa zaradili vy?
„Je to dané genézou prezidenta. Havel sa v reálnom živote pohyboval menej ako ja. Ja som odchovaný fabrikou. Vždy som bol spätý s praxou, ťažko by mi bolo ísť takou cestou ako Havel. Sedí mu to a fandím mu. Keby som ho chcel kopírovať, nevedel by som to. Aj keď píšem.“
Ako sa vyrovnávate s tým, že koalícia vás podporovala, ale v priamych voľbách vás zvolili aj preto, že ľudia Mečiara nechceli?
„Pán Palko tvrdí, že by boli zvolili aj vrátnika, keby som nekandidoval. To je hlúposť. Mečiar mal silnú základňu a ja som bol rád, že sa v koalícii objavili viacerí kandidáti, hoci podľa dohody ďalší byť nemali.“
Je pravdepodobné, že by vás boli zvolili ako politického kandidáta aj v parlamente. Nemyslíte?
„Som realista, nešiel by som do toho.“
Pre mnohých to nebola priama voľba v zmysle, že chceli za prezidenta priamo vás, skôr nechceli za prezidenta pána Mečiara. Keď sa opierate o priamu voľbu ako o svoju výraznú legitimitu, pripúšťate, že ten faktor možno nie je taký silný, ako hovoríte?
„V tom sa nezhodneme. Rôzne ankety a prieskumy tiež hovorili o popularite. Určité postavenie som mal aj bez založenia strany. Začali vyťahovať, že som si vynútil podporu. To ma urazilo a vtedy som zistil, že ma nepodporujú. Potom skúšali iných kanditátov. Vývoj okolo prezidentských volieb v rámci koalície nebol voči mne fér. Ja som to prijal a, chvalabohu, sa presvedčili, kto z prezidentských kandidátov mal aké pozície. Táto koalícia nemala šancu zvoliť iného. Toto priznajte.“
Nemal by prezident urobiť niekedy aj kroky, s ktorým nemusia súhlasiť všetci občania? Neprijali ste tibetského dalajlámu a neprejavili ste jasný dištanc od porušovania ľudských práv v Číne.
„V tom je rozdiel medzi prezidentom Havlom a mnou. Nepovažoval som za správne, že keď išiel predseda parlamentu do Číny, my malé Slovensko sme pustili takú reportáž o ľudských právach, že ho skoro neprijali. Dávajú im lekcie Nemci alebo Amerika? Potrebujeme Slovensko ekonomicky zveľadiť. Nejdeme podporovať komunizmus, ale prečo by sme nemohli mať dobré ekonomické vzťahy s Čínou a Ruskom, arabským svetom a Izraelom? Pán Havel je osobnosťou svetového formátu, s ním sa nechcem porovnávať. On má väčšie danosti ako ja a priznal som to. Veľa som sa od neho učil aj počas revolúcie.“
Mohli ste napríklad prijať dalajlámu a povedali by sme, že máme prezidenta, ktorý má odvahu povedať pravdu aj o veľkej krajine. Čo vy na to?
„Nie som presvedčený, že väčšina občanov má ten názor. Číňania by s nami prerušili ekonomické styky a tým by sme vyhrali? Morálne sme silní, ale ekonomicky stratíme.“
Nemá prezident aj inú funkciu, ako obhajovať obchod?
„Súhlasím, keď budeme ekonomicky silní. Keď bojujeme o život ľudí, musím vidieť ekonomiku.“
Ale budeme nemorálni.
„Nevidím v tom nič nemorálne. Sledujem, ako sa štáty správajú. Mali by ste vidieť, ako Čínu podporovala Kanada, a o žiadnych lekciách som nepočul.“
Nedávate však na prvé miesto peniaze?
„Nie. Zdôrazňujem duchovnú hodnotu života. Nech je najskôr náš duch doma silný a potom hovorme niečo smerom von. Veď aj doma sme rozhádaní.“
Imidž hlavy štátu vytvára aj jej okolie. Ako ste spokojný so svojimi spolupracovníkmi?
„Prijal by som aj lepších. Ale kde ich nájsť? Robím s tými, ktorých mám. Aj s chybami, ktoré majú.“
Z poradcov je známy najmä Ján Bílek. Kto vám ešte radí?
„Radiť mi môžu len do určitej miery. Zodpovednosť mám ja. Pokiaľ ide o zahraničie, mám pána Boreca, ktorý robil na ministerstve zahraničia.“
Bývalý tajomník ministerstva zahraničia Šesták vám neradí?
„Pán Šesták sa občas stretáva s pánom Bílekom. Ja som jeho rady, keď aj boli, bral s rezervou. Nepovažujem však za správne, že ho nevyslali von len preto, že bol za HZDS. Nehovorím, do akej funkcie mal ísť, ale bolo by lepšie aj pre Slovensko, keby bol v zahraničí. Keď sa tu pán Bílek s niekým stretne, každý si myslí, že chodí za mnou. Takých podozrení bolo viac. Trebárs pán Krajňák. Od neho som si vypýtal podklad o plynárenstve. Náhodou v týchto veciach sa zhodli aj s ministrom Harachom.“
Pri inaugurácii ste s Jozefom Migašom a Mikulášom Dzurindom zvierali v ruke Svätoplukove prúty na znak jednoty. Ako ústavní činitelia sa tolerujete, vaše osobné vzťahy sú však poznačené. Ako?
„Aj posledné stretnutie nebolo také, že by sme hovorili cez prsty. Premiér to komentoval pozitívne. Necítim trvalú nevraživosť voči niekomu, keď máme rozdielne názory alebo keď sa niečo stalo.“
Boli však veci, ktoré sa vás dotkli. Dokážete sa cez ne preniesť?
„Prečo nie?“
Je pravda, že pokiaľ ide o tenis, hovoríte, že ste stena?
„Je to pravda.“
Stena vracia údery.
„V živote nič nedarujem, ani sebe. Idem stále na doraz.“
Viacerí poslanci koalície mali k prejavu o stave republiky výhrady. Ivan Gašparovič z HZDS dokonca povedal, že pasáže o vzťahových a osobných problémoch by zo správy vypustil. Súhlasíte?
„Nemôžem. Tie vzťahy boli verejným tajomstvom. Ak by som o nich nehovoril, zavádzal by som ľudí. Nehovoril som len k poslancom, ale aj k občanom. To bola len malá pasáž. A tvrdenie, že gro prejavu bola skepsa, nie je pravdivé.“
Komentár Chaos v hlave štátu bol jednou z reakcií na vašu správu o stave republiky. Novinárovi Alešovi Krátkému však vyniesol trestné oznámenie pre podozrenie z hanobenia republiky a jej predstaviteľa. Súhlasili ste s oznámením?
„To nebolo prvýkrát. Mal pravidelné komentáre na moju adresu. Dostal som nepekné listy od ľudí, že ak sa nechám urážať, tak asi nie som prezidentom. Teraz kancelária prezidenta povedala, že reagovať musí.“
Existujú pochybnosti o ústavnosti tohto paragrafu, ktorý patrí do komunizmu. Prečo ste sa nebránili v občianskoprávnom konaní?
„Nech povie súd. Budem to akceptovať. Vy novinári ste spolu a chcete sa ho zastať. Vy tiež píšete kriticky, ale normálne. Mám právo brániť sa.“
Začiatkom mája sa v koalícii hovorilo o rekonštrukcii vlády. Napokon odišli z funkcií len Ladislav Pittner a Pavol Hamžík. Vtedy prenikali z Prezidentského paláca kuloárne reči, že aj vy máte tipy, koho vymeniť. Pán Bílek mal byť vraj vo vláde. Mali ste nejaké tipy?
„Nikdy by som sa k niečomu takému neznížil. Bílek nikdy nebude na žiadnej listine na žiadneho kandidáta, kým tu budem. Niekto to vymýšľa, viem odkiaľ to ide. Z Úradu vlády. Čestne vyhlasujem, nikdy som taký úmysel nemal. Ja im nemôžem diktovať. Chcel by som, aby táto vláda bola pokope až do konca. Ak sa oni vnútri dohodnú, je to ich vec. Budem to akceptovať. Neakceptoval som dočasné poverenie pána premiéra za ministra vnútra, pretože mi povedal, že musím. Ja som vedel, že nemusím.“
Preto ste ho nepoverili?
„Hovorím, pán premiér, neponáhľajme sa, dozajtra si to rozmyslime. Medzitým som zavolal predsedov koaličných strán a ani jeden nesúhlasil, aby bol poverený on. Až na základe toho som sa rozhodol a vtedy padlo meno Ján Čarnogurský. Všetci s ním súhlasili, hoci niektorým to tiež prekážalo. Keby som bol predsedu vlády hneď poveril, tiež by som bol urobil rozruch v koalícii.“
Ako si po voľbách predstavujete svoju úlohu pri formovaní nového vládneho zoskupenia?
„Je tu niekoľko alternatív. Všetko bude závisieť od výsledku volieb.“
Ak sa neudeje nič neobvyklé, voľby vyhrá HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom. Zvyčajne sa poverí zostavením novej vlády predseda víťaznej strany. Poveríte ihneď Mečiara alebo si počkáte, kým HZDS ponúkne inú osobu?
„Nemôžem hneď poveriť. Spravidla je to politik víťaznej strany, ale musím im dať priestor na rokovania o vytváraní koalície. Nebudem diktovať. Najskôr musia byť podmienky na vytvorenie koalície a až potom je zaujímavý premiér. Mohol by som to urobiť, ale nebolo by to dobré. Niekoho poverím a čo vyrokuje?“
Bude dôležité, aby novú koalíciu vytvárali sčasti strany súčasnej vládnej koalície spolu s Smerom, prípadne so stranou ANO?
„K tomu to smeruje. Či to tak bude, to závisí od výsledku volieb.“
Myslíte si, že sa zmení postoj Mikuláša Dzurindu ku koalícii s HZDS?
„Zatiaľ to nevidím reálne. Ich vzťahy sú už príliš vyhrotené. Ale aj v politike sa stávajú zázraky, hoci tomuto ja neverím.“
S Vladimírom Mečiarom ste sa už dávno nestretli. Čo sa stalo?
„Zrejme sú za tým moje vyhlásenia.“
Vlani bol ohrozený váš život. Mnohí ľudia, ktorí sa ocitli v hraničnej situácii, sa zmenili. Myslíte si, že vás choroba ovplyvnila?
„Mnohí to čakali. Hovorili, už budem iný, zmierim sa s osudom a dožijem. Sklamal som ich. Dobre sa cítim a na svojich princípoch nemením nič. Skôr mi hovoria, že by som mal pribrzdiť.“
Ale idete na Gerlach.
„Verím odborníkom. Odskúšali to. Každý prezident bude mať svojho sprievodcu, nič sa nemôže stať.“
Aký je váš postoj k zisteniam týždenníka Plus 7 dní, ktorý sa nedávno zmienil o tom, že nadácia vašej manželky podporuje finančnými darmi detské kardiocentrum v Bratislave, kde by mala prísť pracovať vaša dcéra Ingrid?
„Je to ohováranie. Mali by manželke ďakovať, že niečo také vytvára a našla toľko miliónov. Kardiocentrum nemá s mojou dcérou nič spoločné. Je to kombinácia novinárov a neprajníkov, ktorí teraz cítia voči nej aj za tú knihu nenávisť.“
V knihe Mama, neplač, otec ešte žije, sú fotografie rán na vašom bruchu. Laik sa zhrozí, keď ich vidí. Skôr by sa čakalo, že tie fotografie zostanú len pre zasvätených. Možno poslucháčov medicíny. Prečo ste súhlasili s ich zverejnením?
„Preto, že naši lekári začali zľahčovať. V čase, keď som bol na tom najhoršie, vyšla správa, že rany sa hoja a sú dobre prekrvené. Nebola to pravda. Povedal som, nech národ vidí, do akého stavu sa môže dostať jedna obyčajná operácia. Ak by lekári dokumentáciu zachovali a kazety nezmazali, všetko by bolo jasné. Ale ak išli tak ďaleko, že likvidovali dokumentáciu, to sa nedá odpustiť. To je zahladenie stôp.“
Bolo to podľa vás zámerné?
„Máme informácie, že je to tak. Kým súd nerozhodne, môžem to tvrdiť z počutia. Boli však pritom ľudia, ktorí videli, že sa všetko nahrávalo. Potom nám dali dve čisté kazety.“
Myslíte, že do toho zasiahli aj bezpečnostné zložky štátu?
„To by som netvrdil, to nechám na vyšetrovateľa. Je tam veľa otáznikov. Keď tu boli z Innsbrucku profesori Bodner a Hasibeder, s úctou hovorili o našich odborníkoch. V mojom prípade však bolo príliš veľa náhod.“
Médiá všetko pozorne sledovali, nezaregistrovali sme však, že by si niekto želal vašu smrť.
„To nehovorím, len bolo priveľa náhod a priveľa úkonov s otáznikmi.“
Novinári tlačili na politikov, aby sa pripravili na prevzatie právomocí. V tom však nebol cynizmus, ale zodpovednosť voči krajine. Vidíte to tak aj vy?
„V Innsbrucku to tak nevideli. Pán Šagát prišiel dva razy do Innsbrucku a rovno za lekármi. Dvakrát ho vyhodili a povedali – vás nezaujíma stav prezidenta, ale právomoci. Nič nemeškalo. Ale oni o kompetenciách hovorili, ešte som nebol poriadne chorý. Keď som to počul, bolelo ma to. Havel bol koľko chorý a nikdy niečo také neurobili.“
Nebol toľko v bezvedomí.
„Bol v horšom stave ako ja. Mrzelo ma, keď prišiel premiér s mojím kamarátom Traubnerom. Dali mi injekciu, na chvíľu ma oživili. Chcel som predsedu vlády objať. Zabudol som, že ešte nemôžem ani sedieť. A Pavel Traubner tam hovorí: Rudko nepotrebuje izbičku ani postieľku. Toto vo mne rezonovalo a zrazu som si uvedomil, že sa prišiel pozrieť, či som normálny. To sa ma dotklo. Keď som sa vrátil na Slovensko, na letisku hovorím: Miki, vážim si, že si vtedy prišiel, ale toho Paľa Traubnera si si mohol odpustiť. Mozog mám v poriadku, nemám svaly, to mi chýba.“
Ak by vás mali znova operovať, zvolili by ste si slovenskú alebo rakúsku nemocnicu?
„Zveril by som sa slovenskej nemocnici, ale nie v Bratislave.“
Prečo?
„Lebo nemám dôveru. Možno v Petržalke.“
IGOR STUPŇAN, MARTIN M. ŠIMEČKA
